Nová energia má byť akože zelená – no naozaj len akože, lebo aj elektrárne produkujú emisie. A neúnosne drahá.
Náklady drasticky porastú hlavne ľuďom v strednej a východnej Európe, kde sa desiatky rokov investovalo do vykurovania lacným a pomerne čistým zemným plynom.
Je zarážajúce, že tieto revolučné a vysoko nákladné zmeny prechádzajú potichu a hladko. Bez širšej verejnej a politickej debaty. Bez protestov. Bez zásadných výhrad z východnej Európy.
Zrejme to bude tým, že európska verejná mienka a európska verejná kontrola sú fikciou. Neexistujú. A preto neexistuje ani politická zodpovednosť Bruselu za prijaté rozhodnutia. Eurobyrokrati žijú v paralelnom svete. Prijmú šialené a nákladné návrhy. Ako tie o vyradení áut so spaľovacími motormi či o spoplatnení spotreby energií. Europoslanci, pevne riadení frakciami, to schvália. A národné vlády sa následne zmôžu len na kozmetické úpravy, výnimky, dočasné odklady…
V Spojených štátoch – nech sú akokoľvek ovládané progresívnou vládou, progresívnym Kongresom a progresívnymi médiami – by takéto revolučné zmeny nikdy nemohli prejsť tak ľahko. V EÚ to možné je. Dokonca je to bežné. Európske úrady sú penetrované zväzáckym aktivizmom. A Európania to neriešia. Zaujímajú ich národné vlády. Nie pripečený Brusel.
Následky sú katastrofálne. EÚ sa v rámci protiruských sankcií alebo klimatickej revolúcie zbavuje lacných zdrojov energií. A dosahuje tým dve veci. Európsky priemysel bude čoraz menej konkurencieschopný. A Európania budú mať čoraz vyššie životné náklady.
Všetko sa to ospravedlňuje vidinou pokroku a tlmenia globálneho otepľovania.
Skutočné motívy tejto politiky sebaobetovania však môžu byť iné. Geopolitické. „Zelená agenda“ namierená proti lacným zdrojom energie (plynu) vyzerá ako pokračovanie protiruskej obchodnej vojny inými prostriedkami. Klimatická politika sa v EÚ začala naplno presadzovať od roku 2019. V čase, keď sa štvrtý rok stupňovala hybridná vojna na osi Západ – Rusko.
Mimochodom, geopolitický motív nepriamo priznal aj exminister Budaj. Naznačuje, že tí, ktorí sú proti zákazu áut so spaľovacími motormi, sú ruskí agenti.
Bývalý český europoslanec Jan Keller choré pomery v EÚ pomenoval celkom otvorene a presne. Tvrdí, že pôvodne to fungovalo prijateľne: európsku politiku ovládal tandem Nemecka a Francúzska a západného jadra EÚ. Únia sa so svojím projektom voľného obchodu presadzovala ako veľmoc. Veľmoc, v ktorej mali hlavné slovo dominantní európski hráči. V roku 2019 – nástupom Von der Leyenovej – sa to podľa neho otočilo a Brusel začal presadzovať politiku, ktorá je proti záujmom členských štátov Únie.
Nemecko a Francúzsko sú v kúte. Západné jadro je minulosť. EÚ už nie je obchodná veľmoc, ale bojisko obchodnej vojny. Hlavné slovo v európskej agende majú atlantickí alebo klimatickí jastrabi. A spolu s nimi Washington a Londýn.
Prejavuje sa to v prehnaných energetických sankciách, ktoré bolestivo zasahujú Európanov a európsky priemysel (bez toho, aby zlomili Rusko). Alebo v experimentoch s revolučným preformátovaním európskej energetiky na akože zelenú, bez fosílnych palív.
Nech tieto projekty pôsobia akokoľvek pekne, ekologicky a zodpovedne k budúcnosti planéty, robia sa za privysokú cenu. Za takú, ktorá je v normálnych demokratických štátoch nepriechodná.
Asi by sme si mali priznať, že politika Bruselu je čoraz častejšie otvorene protieurópska.
Ak nám záleží na budúcnosti Únie, malo by sa to zásadným spôsobom zmeniť. Otočiť. EÚ by sa mala vrátiť k pôvodnému poslaniu a remeslu: k voľnému obchodu (vnútri eurobloku aj navonok) a ochrane záujmov spotrebiteľa.
Na to sú potrebné dve veci. Ukončenie hybridnej vojny, ktorá z Európy už deviaty rok robí bojisko (hybridné bojisko). A revolučné zmeny vo vedení EÚ.
Lebo ak je niekde neudržateľná klíma a atmosféra, tak v kanceláriách eurobyrokratov.
