Keď Heger odštartoval nový projekt, bolo zrejmé, čo je jeho domáca úloha. Mal prebrať časť voličov Obyčajných. Teda vyradiť Matoviča. A po voľbách ich mal zapojiť do služieb progresívnych strán (PS, SaS). Takto vyzerali očakávania väčšiny médií. A takto vyzerali aj očakávania ľudí z okolia Hegera. Odmietali spoluprácu s Matovičom. A hlásali, že nová vláda sa má opierať o progresívcov a Pellegriniho Hlas.

„Demokrati“ ako Miroslav Kollár nezabudli dodať, že medzi pevnými zásadami, o ktorých nemienia diskutovať, je podpora LGBTI agendy. A, samozrejme, tvrdo atlantický (proamerický) kurz v bezpečnostnej politike.

Hegerova strana sa mala presadiť ako jadro novej pokrokovej vlády.

Výsledná realita je napokon opačná. Matovičovi Obyčajní rastú. „Premiérska strana“ Demokrati vyfučala kamsi k trom percentám. Aj tú malú hŕstku voličov, ktorú jej namerali agentúry, berie skôr progresívcom ako Matovičovi. Pochopiteľne. „Demokrati“ sú mentálne aj politicky blízki príbuzní progresívcom. Ako pokračovatelia strany Spolu.

Jednoducho: testovanie Hegerovej strany dopadlo v porovnaní s pôvodnými predstavami príšerne. A podobné sú aj následky. Prezidentka vymenila vládu. A Hegerovu skupinu tým odsunula zo stredu javiska do koša.

Keď bolo zrejmé, že Hegerova strana nebude veľká, ale len ďalší z bonsajov, začali sa záchranné práce. S výdatným nasadením médií, agentúr, aktivistov a napokon aj zahraničných partnerov.

Najskôr prišiel zvláštny a silno manipulatívny prieskum, ktorý si objednala Markíza od agentúry Focus. Médiá výsledky prieskumu interpretovali tak, že volebná koalícia Demokratov s KDH by obom stranám zarobila viac voličov, ako by získali samostatne – kým všetky ostatné volebné koalície by vraj také úspešné neboli.

Bola to ukážková polopravda. A manipulácia, ktorá mala nepriamo tlačiť na KDH, aby zachraňovalo „demokratov“. Markíza totiž do prieskumu nezadala otázky, ako by vyzerali zisky iných volebných koalícií, povedzme Demokratov s PS. V zadaní bolo len prípadné spojenie KDH s Demokratmi – a následne širšie koalície okolo týchto dvoch strán.

Nezabralo. KDH sa nehýbalo.

Krátko nato nasledoval ďalší pokus, tentoraz z dielne Denníka N. Objednal si „volebný model“, ktorý ukázal, že KDH vraj padá pod päť percent. Modelárov v službe Denníka N môžeme upodozrievať, že „volebný odhad“ bol trochu nepresný. Iné agentúry predsa namerali kresťanským demokratom výrazne viac. Vyše šesť percent.

Súbežne s progresívnymi médiami naliehal na spájanie KDH s Demokratmi aj kresťanský denník Postoj. A napokon aj európski ľudovci.

Ani to nezabralo.

Našťastie.

KDH pochopilo, že Demokrati nie sú konzervatívci, ale maskovaní progresívci. Ak by prikývli na spoločnú kandidátku, mali by na nej tváre, ktoré sú voľne zameniteľné s kýmkoľvek z PS. Napríklad Miroslava Kollára, ktorý považuje presadzovanie LGBTI agendy za podmienku politickej spolupráce. Alebo Karla Hirmana, ktorý pôsobil ako expert koalície PS-Spolu. Alebo Andreu Cocherovú, ktorá podporuje eutanáziu a transrodovú politiku…

Z pohľadu Demokratov by bolo spojenie s KDH záchranným kolesom. Z pohľadu KDH zas politickou samovraždou. Platilo by to aj v prípade, ak by sa táto zmeska tesne dostala do parlamentu. KDH by čakala buď plazivá prevýchova na pokrokovú stranu, ktorá sa definitívne vzdá konzervatívnej politiky, alebo rozklad.

Pravdepodobnejšie je však to, že prípadná spoločná kandidátka KDH s maskovanými progresívcami by vo voľbách zhorela. Hegerova strana predsa nie je nijaká posila. Je to len bremeno, ktoré sa nanucuje kresťanským demokratom. A ktorému sa iné, aj politicky blízke strany, oblúkom vyhýbajú.

Mimochodom, ak platí, že poslaním Spolu alias Modrej koalície alias Demokratov je zabrániť prepadávaniu volebných hlasov, ponúkajú sa dve elegantné riešenia.

Prvým by bolo rozhodnutie, že Demokrati po rozcvičke v štýle „pokus – omyl“ (s dôrazom na druhé z týchto slov) odstupujú z volieb. Aby zabránili čiernemu scenáru: že desiatky tisíc hlasov vo voľbách utopia pod čiarou päť percent.

Druhým možným riešením je priznať si rozpor medzi tučnými projekciami a diétnym výsledkom. Teda uznať, že strana neprebrala voličov Matoviča, ale skôr tých z liberálneho tábora. A zaklopať na dvere Progresívneho Slovenska. Ako politicky a programovo najbližšieho partnera, s ktorým sa delia o podobných voličov.

Táto cesta by bola určite prirodzenejšia ako experimentálne fúzie s KDH. Alebo ako trápne náhradné plány Demokratov na úniu s maďarskými stranami (presnejšie so sušinou, ktorá po nich ostala).

Líder Demokratov by mal po krátkom blúdení politicky aj mediálne naliehať na spojenectvo progresívnych síl. S tým istým argumentom, s ktorým to skúšal na KDH: že je to nutnosť, ak chcú zabrániť vážnym politickým rizikám vo voľbách a po voľbách.

Drobný problém je asi len v tom, že líder Demokratov sa volá Heger. A ak by dnes odriekal emotívne výzvy pri bráne Progresívneho Slovenska, priznal by tým krutú pravdu – že hra „demokratov“ na ponuku pre konzervatívnych voličov bola podvod. Podvod, ktorý nevyšiel.

A inštalovanie zbožného a ohybného Hegera na čelo tohto spolku bolo nedorozumenie.