Legalizácia marihuany je veľmi nebezpečná chyba

Zo všetkých spôsobov, ako vyhrať kultúrnu vojnu, je najjednoduchšie urobiť druhú stranu beznádejne nesympatickou. Tak to bolo aj v prípade legalizácie marihuany: Odzneli morálne argumenty o excesoch drogovej vojny a medicínske argumenty o potenciálnych výhodách marihuany, ale atmosféra celej debaty postavila proti sebe pokojných proti upätým, skvelých proti nevýrazným, uvoľnenú budúcnosť proti riaditeľom Skinnerom minulosti.

Keďže podpora legalizácie stúpa a v nedávnych prieskumoch verejnej mienky dosahuje dvojtretinovú väčšinu, každý opačný argument sa zdá trochu zbytočný a dokonca aj skromné výhrady sa formulujú v ospravedlňujúcom a obrannom štýle. Samozrejme, nespochybňujem právo na fajčenie marihuany, ale ten všadeprítomný zápach trávy v našich mestách je tak trocha nešťastný… Nie som udavač ani nič podobné, ale možno New York nepotrebuje až také množstvo nelicencovaných predajcov trávy.

To všetko znamená, že bude trvať ešte dlho, kým konvenčná múdrosť uzná pravdu, ktorá sa zdá ľahko zjavná aj takým netrendovým ľudom, ako som ja: Legalizácia marihuany v doterajšej podobe bola politickým zlyhaním, potenciálnou sociálnou katastrofou, jasnou a zjavnou chybou.

Najlepšou verziou argumentácie proti legalizácii marihuany je esej Charlesa Faina Lehmana z Manhattanského inštitútu, v ktorej vysvetľuje svoj vývoj od mladíckeho libertariána k dospelému prohibicionistovi. Nepresvedčí čitateľov, ktorí prichádzajú s prísne libertariánskymi predpokladmi – ktorí z vysokého princípu veria, že dospelí ľudia by mali mať možnosť kupovať, predávať a užívať takmer akúkoľvek látku okrem fentanylu a že žiadne druhoradé sociálne dôsledky nedokážu ospravedlniť porušenie tohto práva.

Lehman však podrobne vysvetľuje, prečo druhoradé dôsledky legalizácie marihuany zväčša potvrdili názory pesimistov a skeptikov. Po prvé, pokiaľ ide o trestné súdnictvo, očakávania, že legalizácia marihuany pomôže znížiť počet amerických väzňov tým, že sa vylúčia nenásilní páchatelia, boli vždy prehnané, pretože odsúdenia za marihuanu tvorili malý podiel na počte uväznených osôb aj v čase ich najväčšieho rozmachu. Lehman však tvrdí, že zatiaľ neexistujú ani dobré dôkazy o tom, že legalizácia znižuje rasovo diskriminačné vzorce policajnej kontroly a zatýkania. Policajti podľa neho často používajú marihuanu ako zámienku na prehliadku osoby, ktorú podozrievajú z vážnejšieho trestného činu a keď sa zmení zákon, jednoducho ju nahradia inou zámienkou, čím sa miera zatýkania v podstate nezmení.

Legalizácia teda nie je nevyhnutne veľkým úderom proti masovému väzneniu alebo v prospech rasovej spravodlivosti. Nepredstavuje ani veľký prínos pre verejné zdravie. Existovala nádej a niektoré prvé dôkazy, že legálna marihuana by mohla nahradiť užívanie opiátov, ale niektoré novšie údaje hovoria o opaku: V novom článku uverejnenom v časopise Journal of Health Economics sa zistilo, že „legálna lekárska marihuana, najmä ak je dostupná prostredníctvom maloobchodných výdajní, je spojená s vyššou úmrtnosťou na opiáty“. Existuje terapeutický prínos marihuany, ktorý odôvodňuje jej dostupnosť na lekársky predpis, ale dôkazov o jej rizikách stále pribúda: Tento mesiac bol publikovaný nový článok, ktorý posilňuje súvislosť medzi intenzívnym užívaním marihuany a vznikom schizofrénie u mladých mužov.

A široké negatívne riziká marihuany, okrem extrémnych nebezpečenstiev, ako je schizofrénia, zostávajú rovnako zjavné ako kedykoľvek predtým: forma osobnej degradácie, straty pozornosti, výkonnosti a motivácie, ktorá nie je smrteľne nebezpečná ako heroín, ale môže poškodiť alebo vykoľajiť hrozivé množstvo ľudských životov. Väčšina príležitostných fajčiarov marihuany takúto skúsenosť mať nebude, ale v ére legalizácie sa dramaticky zvýšil počet nepríležitostných užívateľov. Príležitostné užívanie od roku 2008 výrazne vzrástlo, ale každodenné alebo takmer každodenné užívanie vzrástlo oveľa viac, pričom približne 16 miliónov Američanov z viac ako 50 miliónov užívateľov teraz trpí tzv. poruchou užívania marihuany.

Teoreticky existujú technokratické riešenia týchto neblahých trendov. V ideálnej podobe by legalizáciu sprevádzala účinná regulácia a zdaňovanie a ako poznamenáva Lehman, na papieri by malo byť možné odradiť od závislosti zvýšením daní na legálnom trhu, čo by účinne posunulo užívateľov k príležitostnejšej spotrebe.

V praxi to však takto nefunguje. Vzhľadom na všetky roky prohibície už existuje vyspelý a pružný nelegálny trh, ktorý je pripravený znížiť ceny, ktoré si legálny trh účtuje. Takže na to, aby bol legálny trh úspešný a podliehal regulácii, by ste pravdepodobne potrebovali oveľa intenzívnejšie presadzovanie práva voči nelegálnemu trhu – čo je náročné a nákladné a opäť zjavne nepohodlné, v rozpore s duchom dobrej vôle legalizátorov.

Potom tu máme extrémny prípad New Yorku, kde legálne povoľovanie zaostáva, zatiaľ čo nespočetné množstvo nelegálnych obchodov podniká bez zásahu polície. Ale dokonca aj v štátoch a regiónoch, ktoré sa javia ako menej nekompetentné, pretrváva podobný model. Lehman cituje (a recenzoval) nedávnu knihu Can Legal Weed Win? The Blunt Realities of Cannabis Economics (Vyhrá legálna marihuana? Drsná realita ekonomiky marihuany) od Robina Goldsteina a Daniela Sumnera, ktorá ukazuje, že nelicencovaná tráva môže stáť až o 50 percent menej ako licencovaná marihuana. Takže čím viac zdaňujete a regulujete legálny predaj trávy, tým viac riskujete, že užívatelia jednoducho prejdú na čierny trh – a ak chcete, aby licencovaný trh namiesto toho vytlačil čierny trh, pravdepodobne musíte legálnu trávu čo najviac zlacniť, čo zase podkopáva akúkoľvek snahu odradiť od chronického, život meniaceho zneužívania.

Tvorcovia politiky, ktorí nechcú toľko chronického užívania a osobnej degradácie, majú teda dve možnosti. Môžu sa pustiť do navrhovania oveľa účinnejšieho (ale nevyhnutne drahšieho, zložitejšieho a niekedy aj represívnejšieho) systému regulácie a presadzovania práva, než aký existuje doteraz. Alebo môžu siahnuť po hrubozrnnom nástroji rekriminalizácie, ktorú Lehman uprednostňuje pre jej jednoduchosť – s lekárskymi výnimkami, ktoré by mohli zostať legálne, a s možnosťou, že by sa zakázala len výroba a distribúcia.

Očakávam, že legalizácia pokročí oveľa ďalej, kým si niektorá z týchto alternatív získa významnú podporu. Nakoniec však kultúra uzná, že pod zástavou osobnej voľby prevádzkujeme všeobecný experiment vykorisťovania – závislosť našich zraniteľnejších blížnych od nespočetných príjemne vyzerajúcich nerestí, odovzdávanie našich detí do dopamínovej mašinérie sociálnych médií a šírenie degradácie všade tam, kde vznikajú kasína a prekvitajú obchody s marihuanou.

Výlučne na základe tohto uvedomenia budú netrendoví ľudia vypočutí spôsobom, aký si zaslúžia.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.