Ross Douthat

Zo všetkých spôsobov, ako vyhrať kultúrnu vojnu, je najjednoduchšie urobiť druhú stranu beznádejne nesympatickou. Tak to bolo aj v prípade legalizácie marihuany: Odzneli morálne argumenty o excesoch drogovej vojny a medicínske argumenty o potenciálnych výhodách marihuany, ale atmosféra celej debaty postavila proti sebe pokojných proti upätým, skvelých proti nevýrazným, uvoľnenú budúcnosť proti riaditeľom Skinnerom minulosti.

Keďže podpora legalizácie stúpa a v nedávnych prieskumoch verejnej mienky dosahuje dvojtretinovú väčšinu, každý opačný argument sa zdá trochu zbytočný a dokonca aj skromné výhrady sa formulujú v ospravedlňujúcom a obrannom štýle. Samozrejme, nespochybňujem právo na fajčenie marihuany, ale ten všadeprítomný zápach trávy v našich mestách je tak trocha nešťastný... Nie som udavač ani nič podobné, ale možno New York nepotrebuje až také množstvo nelicencovaných predajcov trávy.

To všetko znamená, že bude trvať ešte dlho, kým konvenčná múdrosť uzná pravdu, ktorá sa zdá ľahko zjavná aj takým netrendovým ľudom, ako som ja: Legalizácia marihuany v doterajšej podobe bola politickým zlyhaním, potenciálnou sociálnou katastrofou, jasnou a zjavnou chybou.

Najlepšou verziou argumentácie proti legalizácii marihuany je esej Charlesa Faina Lehmana z Manhattanského inštitútu, v ktorej vysvetľuje svoj vývoj od mladíckeho libertariána k dospelému prohibicionistovi. Nepresvedčí čitateľov, ktorí prichádzajú s prísne libertariánskymi predpokladmi – ktorí z vysokého princípu veria, že dospelí ľudia by mali mať možnosť kupovať, predávať a užívať takmer akúkoľvek látku okrem fentanylu a že žiadne druhoradé sociálne dôsledky nedokážu ospravedlniť porušenie tohto práva.