Konkrétne sa má stať novým členom rodiny princeznej Cariny Axelssonovej a princa Gustava, ktorý je synovcom dánskej kráľovnej Margrethe II. „Princezná Carina a princ Gustav Sayn Wittgenstein Berleburg očakávajú svoje prvé dieťa začiatkom leta. Pár sa uchýlil k náhradnému materstvu. Princezná Carina a princ Gustav sa tešia z tejto príležitosti a ďakujú všetkým, ktorí im pomohli nájsť legálny spôsob, ako to dosiahnuť,“ uvádza sa v oficiálnych vyhláseniach, ktoré prostredníctvom svojho hovorcu zverejnila kráľovská rodina 18. apríla.
Štatisticky sa Dánsko nachádza na čele rebríčka v počte detí narodených pomocou technológií asistovanej reprodukcie, ktoré tvoria zhruba desatinu z celkového počtu narodených detí a krajina je dnes po Izraeli na druhom mieste v počte IVF zákrokov (in vitro fertilizácia).
Množstvo kontroverzií a protestov vyvolal zákon, ktorý v roku 1997 vylúčil z procesu umelého oplodnenia slobodné dievčatá a lesbické páry, no o desať rokov neskôr už nová legislatívna norma umožnila financovanie programov IVF bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo rodinný stav.
Argumenty a úskalia
Napriek liberalizácii je v Dánsku zakázaný komerčný formát náhradného materstva a neplodný pár si dieťa môže nechať vynosiť bezodplatne. Podobne ako v Spojenom kráľovstve, Grécku, Kanade, Indii a iných krajinách spôsobuje táto altruistická forma surogácie, že náhradných matiek je v praxi veľmi málo.
V prípade kráľovskej dvojice však vyvstáva právny problém, o ktorom sa zatiaľ taktne mlčí. Krajinou trvalého pobytu Gustava a Cariny je totiž Nemecko, kde je akákoľvek forma náhradného materstva zakázaná. Častým javom je „pôrodná“ turistika, keď si páry surogáciu objednajú v krajinách, ktoré ju dovoľujú. Problematická je však následná registrácia a udelenie štátnej príslušnosti dieťaťu narodenému zo surogátneho materstva v domovskej krajine rodičov – objednávateľov, ktorá náhradné materstvo legislatívne nepripúšťa.
Bibliou proti kresťanom
Medializovaná záležitosť „prenájmu maternice“ kráľovskou rodinou oprášila okrem právnych najmä etické otázky.
Zástancovia tejto formy často používajú argument účinnej pomoci neplodným párom. Odvolávajú sa pritom na mladšiu, takzvanú gestačnú formu surogácie, pri ktorej „genetický materiál nepochádza od biologickej matky“. Táto nová forma vraj uľahčuje biologickej matke odovzdanie dieťaťa po pôrode objednávateľom. Tým zasa otvorila nové možnosti pri výbere vlastností dieťaťa, v krajných prípadoch umožňuje nechať vynosiť napríklad „biele“ dieťa „čiernou“ ženou z rozvojovej krajiny za minimálne náklady.
Zdravý rozum teda jasne narazí na problémy rasizmu, eugeniky a moderného kolonializmu, ktoré sú zároveň hlavné protiargumenty zo strany odporcov surogátneho materstva. Názorným príkladom uvedomenia si problému je India, ktorá v roku 2015 zakázala cezhraničnú a v roku 2018 aj komerčnú surogáciu, pričom ju oficiálne obmedzila na oblasť príbuzenských vzťahov.
Niektorí progresívni zástancovia surogátneho materstva používajú proti jeho kresťanským kritikom biblický argument, odvolávajúc sa na minimálne dva prípady „surogácie“ zo starozákonnej knihy Genezis. Stará známa taktika utilitaristického vytrhávania z kontextu.
Zvecnenie matky a dieťa ako produkt
Jednoznačné stanovisko katolíckej cirkvi v tejto otázke oficiálne sformulovala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska ešte v novembri 2014.
Jej staronový predseda a signatár stanoviska biskup Milan Lach SJ pre Štandard potvrdil, že na aktualizácii zverejnených záverov stanoviska sa momentálne nepracuje. Ich východiskom sú nemenné morálne normy a kresťanom majú poskytnúť oporné body pri zaujatí stanoviska k tejto problematike, ktorá sa v liberálnom mediálnom priestore predstavuje aj na Slovensku v priaznivom svetle.
Z pohľadu morálky ide totiž pri surogátnom materstve „o podvod, zneužitie a krivdu voči hlavným zúčastneným osobám: voči ‚sociálnym‘, prípadne ‚genetickým‘ rodičom dieťaťa, takzvanej náhradnej matke, ako aj voči samotnému dieťaťu. Zároveň táto procedúra korumpuje a hlboko mravne poškodzuje lekárov, zdravotníckych pracovníkov či osoby z iných profesií, ktoré sa na nej zúčastňujú“.
Zvecnenie sa netýka len maternice náhradnej matky, ale logicky celého tela ženy, ktorá porodené dieťa odovzdáva (alebo predáva) ako produkt. Stanovisko si tiež všíma problém obetovania detí, „ktoré sa v kontexte takzvaného náhradného materstva síce umelo počali, ale neskôr sa neprenesú do maternice ženy, či už preto, že boli označené za chybné alebo za nadbytočné, alebo aj po prenesení do maternice ich vývoj nepokračuje a odumrú, (preto) spôsobuje takzvané náhradné materstvo nielen krivdu, ale nenapraviteľný zločin: pre prípadné narodenie jedného dieťaťa sa ‚obetujú‘, zahynú mnohé iné“.
Morálne hľadisko nepozná slovné spojenie „právo na dieťa“, keďže dieťa sa vníma ako nezaslúžený dar. Tento morálny princíp sa uplatňuje aj pri hodnotení ostatných foriem asistovanej reprodukcie. Pri demaskovaní celého procesu totiž vyjde najavo uplatnenie známej morálne neprípustnej zásady, podľa ktorej „účel svätí prostriedky“. Otázka „smieme všetko, čo môžeme?“ tak z pohľadu kresťanstva jednoznačne patrí medzi tie rečnícke.