Nekrúťme hlavami. Bývalý líder KDH končí presne tam, kde patrí

Tento obraz nie je len o Hlinovi. A o jeho bohatej časovej osi, na ktorej môžeme pozorovať spoluprácu s mládežníckou organizáciou Mečiarovho HZDS, potom experiment s Matovičovým OĽaNO, potom rehabilitačné cvičenia s pacientom menom KDH, potom Dobrú voľbu s Druckerom. A nakoniec miesto na kandidátke SaS.

Ľudia sú rôzni.

Dôležité je však niečo iné.

Obraz Hlinu na kandidátke SaS výborne vystihuje postpolitickú éru. Strany už nerobia politiku. Liberálnu, konzervatívnu, národnú, sociálnodemokratickú… Dnes je úlohou strán, hlavne tých moderných, robiť aktivizmus. Raz migračný, potom klimatický, pandemický, atlantický (vojnový) či dúhový. Vždy podľa aktuálneho zadania a nastavenia kampane.

Ring sa potom delí na tých, ktorí v aktivizme a plnení pokrokových úloh vynikajú. Napríklad progresívci, Hegerovi demokrati, Čaputová, Kolíková, pred ňou Kiska. A na rebelov, ktorých následne médiá odpisujú ako „toxických” a „neprijateľných“.

Popritom je tu ešte aj šedé pásmo strán ako OĽaNO. Dosadili do úradov stovky aktivistov, potichu pretlačili transrodové normy, pri pandemickej a vojenskej politike vykazovali vysoký stupeň poslušnosti a predklonu, no občas zatiahli ručnú brzdu. A zaťali sa. Ako Matovič v novembri, keď odmietol podporiť LGBTI požiadavky. Alebo vtedy, keď sa opovážil nakúpiť okrem západných aj zopár ruských vakcín – čo ako premiér neprežil (Čaputová, Kolíková a nakoniec aj SaS si vynútili jeho demisiu).

Mimochodom, bokom hlavného predpísaného prúdu, na hrane kritickej a provokačnej politiky, ktorá sa vyhraňovala proti progresívnej agende, boli krátky čas aj Hlina alebo Sulík. Jeden ako konzervatívec a neskôr líder kresťanských demokratov, druhý ako pravicový liberál. Progresívna tlač v tom čase Sulíka odpisovala ako fašistu a hlásala, že je väčšie zlo ako Fico (ktorý vtedy vypĺňal prihlášku do „pevného jadra EÚ“).

Poloha politického realizmu a svojprávneho uvažovania však dlho nevydržala ani Sulíkovi, ani Hlinovi. Zlomový bol rok 2019.

V koalícii PS-Spolu sa domnievali, že vo voľbách na nich čaká viac ako 20-percentný zisk. A začali sa hrať na lídra opozície, ktorý rozdáva karty.

A aj ich rozdávali. Podpísali politický pakt s KDH (Hlinom), s Kiskovou stranou Za ľudí a nakoniec aj so Sulíkovou SaS. Rodilo sa niečo ako „generálna línia“ a „strana s vedúcou úlohou v spoločnosti“. S Matovičom sa za spoločným pokrokovým stolom nerátalo. Jednak preto, že bol na ich vkus málo oddaný progresívnej agende. A potom preto, že v koalícii PS-Spolu sa domnievali, že OĽaNO vo voľbách neprejde do parlamentu.

Výsledok bol značne odlišný od bojových výkresov Trubana s Beblavým, Kiskom, Hlinom a Sulíkom. Traja z týchto hráčov vo voľbách pohoreli a skončili mimo parlamentu (PS, Spolu a KDH). Dve strany z „politického paktu“ síce preliezli, ale len ako najslabšie parlamentné strany.

Napriek tomu aj Sulík, aj Hlina pokračovali v prikrčenej, konformnej politike. SaS sa zlúčila s progresívnou skupinou okolo Márie Kolíkovej. A začala vystupovať ako strana previazaná s Prezidentským palácom. Hlina pokračoval po boku Tomáša Druckera a Rada Baťa v projekte Dobrá voľba a Umiernení. A avizuje, že bude kandidovať za SaS.

Aj to je dnes možné. Bývalý predseda KDH sa bez stresu nasťahuje na kandidátku SaS.

Žiada sa dodať, že mieri na kandidátku novej, liberálno-progresívnej SaS, kde je jednou z hlavných tvárí Kolíková. Ešte pred pár rokmi bola možno Sulíkova strana prijateľná aj pre kresťanských demokratov a ich voličov. Ako pravicová strana, ktorá hlásala slobodu, suverenitu a zdržanlivý postoj k imigračným experimentom EÚ. No nová SaS je – nech sa Sulík neurazí – ukážková strana nohsledov. Vzorne atlantická, dúhová, progresívna.

Z tohto klasického politického pohľadu by mal byť rozbeh bývalého predsedu KDH na kandidátku SaS, do liberálno-progresívneho prostredia, ťažko stráviteľný.

No nie je.

Naopak, dnes, v postpolitickej ére ovládanej aktivistami, je to prirodzené. Progresívne figúry zo strany Demokrati (Hirman, Káčer, Cocherová, Bilčík, Miroslav Kollár) plánovali hromadný prestup na kandidátku KDH. A bývalý predseda KDH zas rokoval – o niečo úspešnejšie – o azyle na kandidátke SaS.

Občas sa ešte pri týchto chorých mixoch ozvú námietky, odpor a staré zdravé politické inštinkty, ale inak je to už niečo ako nový trend. Slovom, úlohou nových prevychovaných „konzervatívcov“ je držať ústa. Oddane slúžiť pokrokovým silám. Ich dúhovej či vojenskej agende. A ich globálnym lídrom (Washington, Londýn).

Kto to odmietne a chce sa správať suverénne a slobodne, ten riskuje, že skončí v krížovej paľbe médií a aktivistov ako zradca. Kto prikývne, smie si mlčky prisadnúť na koniec lavice.

Napríklad do kúta, na celkom posledné miesto. Ako Hlina.

Pritom to tak vôbec nemuselo byť. Slovenská spoločnosť je predsa viac konzervatívna ako progresívna. Našťastie.

Konzervatívni lídri si mohli vybojovať silné, dominantné postavenie. Aby ich ostatní hráči (aj progresívni) museli rešpektovať. Túto príležitosť však opakovane zahadzovali. Už od roku 1992, keď skolabovali pri téme národnej suverenity. Aj neskôr, keď prepúšťali priestor Mečiarovi či Ficovi a robili plachú, vajatavú politiku ako asistenti liberálnych (neskôr progresívnych) strán.

A je to tak aj dnes, keď sa ponáhľajú pokľaknúť raz pri Čaputovej, potom pri Kolíkovej so Sulíkom.

Takže: Hlina má namierené presne tam, kam patrí už od roku 2019. Na koniec zoznamu hujerov.