Britskí zákonodarcovia sa rozhodli, že ukončia silnejúci trend nelegitímneho obmedzovania slobody prejavu v akademickom prostredí zo strany ideologicky (najmä progresívne) motivovaných skupín a jednotlivcov, často za asistencie vedenia univerzít. Na tento účel prijali osobitný zákon o akademickej slobode prejavu z 11. mája 2023.

Táto právna norma zriaďuje osobitnú funkciu riaditeľa pre slobodu prejavu a akademickú slobodu pri Úrade pre študentov – nezávislom verejnom orgáne, ktorý nie je súčasťou britskej vlády a zodpovedá sa parlamentu prostredníctvom ministerstva školstva. Zákon okrem toho zavádza celý rad rozšírených povinností ohľadom slobody prejavu. V prípade ich porušovania budú univerzitám a študentským spolkom hroziť sankcie zo strany úradu a/alebo právne nároky zo strany jednotlivcov.

Británia je krajinou, ktorá nastavuje mnohé trendy v akademickej kultúre. Preto nám jej dnešné ťažkosti môžu slúžiť ako varovanie pred tým, čo môže „zajtra“ čakať nás samých. Je preto veľmi poučné venovať pozornosť tomu, ako sa Briti vysporiadali s útokmi na slobodu myslenia a prejavu. Ich riešenia totiž už onedlho môžeme veľmi potrebovať my sami.

„Bezpečné priestory“ a „neposkytovanie pódia“ ako akademické hrozby

Britská vláda koncipovala zákon z obavy pred rizikami vyplývajúcimi z aktivít na akademickej pôde typu „neposkytovania pódia“ (no-platforming) a s nimi súvisiacich možných nepokojných protestov, ako aj rastúcej miery autocenzúry zo strany študentov a pedagógov.

Teda toho, čo feministická filozofka Kathleen Stocková (sama obeť akademickej netolerancie) v kontexte koncipovania tohto zákona označila za „kultúru strachu a autocenzúry v súvislosti s otázkami, ktoré majú naliehavý spoločenský význam, ako napríklad otázky týkajúce sa pohlavia a rodovej identity“.

Podľa Stockovej „túto kultúru čiastočne vytvárajú akademici a študenti, ktorí sú svedkami nezvyčajne nepriateľského zaobchádzania s inými akademikmi za neortodoxné názory v spojení so systematickým zlyhávaním vedenia univerzít pri verejnej podpore slobody myslenia vlastných akademikov vo svetle tohto nepriateľstva“.

Sú to tvrdé slová, zvlášť ak si uvedomíme, že politiky „neposkytovania pódia“ určitým externým rečníkom v univerzitnom prostredí a politiky zabezpečenia „bezpečného priestoru“ (safe spaces) pre určité skupiny študentov bývajú obhajované odkazom na vznešene pôsobiace hodnoty.

Pekné reči, krutá realita

Konkrétne idea „bezpečného priestoru“ sa typicky obhajuje ušľachtilým cieľom napraviť minulú nespravodlivosť voči marginalizovaným a umlčaným skupinám obyvateľov (napríklad voči ženám, černochom, LGBTI+ ľuďom). Takýto priestor im má slúžiť na to, aby ich hlasy mohli zaznieť bez rizika citovo zraňujúcej názorovej konfrontácie zo strany historicky dominantných skupín.

Až tragikomicky však pôsobí prípad Imogen Wilsonovej, ktorú disciplinárne riešili za to, že mala na zasadnutí študentskej rady Edinburskej univerzity porušiť princípy „bezpečného priestoru“ – tým, že v jeho priebehu zdvihla ruku. A takmer na ňu podali ďalšiu sťažnosť za to, že následne krútila hlavou. V zásadách Univerzitného združenia študentov sa totiž uvádza, že jej členovia by sa mali zdržať gest, ktoré „vyjadrujú nesúhlas“ alebo „naznačujú nesúhlas s predloženým bodom alebo bodmi“.

Zatiaľ čo idea „bezpečného priestoru“ sa orientuje dovnútra akademickej obce, idea „neposkytovania pódia“ sa týka pozvaných rečníkov z vonkajšieho prostredia. V praxi znamená, že určité osoby majú na univerzite odopretú akúkoľvek príležitosť verejne vysloviť svoj názor, výlučne z dôvodu povahy týchto názorov, ktoré sa vnímajú ako „ideologicky chybné“. A to z obavy, že tým došlo k legitimizácii ich „neprijateľných“ názorov.

V tejto súvislosti spomeňme (zjavne absurdnú) kauzu, keď sa študentské feministky usilovali zabrániť austrálskej veteránke feministického hnutia Germaine Greerovej prednášať na univerzitách z dôvodu jej kritického pohľadu na transrodových ľudí.

Problémom bolo nielen to, že niektoré študentské spolky si samy určovali podmienky diskusií, ale aj to, že ich politika „neposkytovania pódia“ mala tendenciu rozširovať sa aj za hranice ich samosprávy a dochádzalo k presadzovaniu týchto ich (pochybných) pravidiel na celej univerzite.

Bezpečný verzus slobodný akademický priestor

Obe politiky sú však v zjavnom a principiálnom konflikte s podstatou a poslaním univerzity ako inštitúcie. Univerzita je totiž jedinečným miestom (na rozdiel od iných oblastí verejného či hospodárskeho života) z dôvodu, že je platformou prísnej a kritickej intelektuálnej konfrontácie súperiacich pohľadov, ktoré neporušujú zákonné hranice slobody prejavu.

Je zrejmé, že obe vyššie popísané politiky mali neblahý vplyv na metodickú a obsahovú kvalitu akademickej diskusie z dôvodu neprimeraných zásahov do slobody prejavu nekonformných študentov a prednášajúcich. Navyše akademickí „heretici“ čelili riziku ohrozenia akademickej kariéry či akademickej existencie. Dochádzalo k nežiadúcemu tlaku na akademickú autocenzúru.

Briti si uvedomili, že slobodu prejavu na univerzite treba lepšie chrániť, a tak prijali spomínaný zákon. Priniesol inštitucionálne inovácie a zaviedol tiež celý rad nových povinnosti pre vedenia univerzít a študentské spolky. Javí sa ako sľubný začiatok pozitívnej zmeny v britskej akademickej kultúre. Pozrime sa na tieto opatrenia bližšie.

Riaditeľ pre slobodu prejavu a akademickú slobodu

Zákon zaviedol novú funkciu na Úrade pre študentov v podobe riaditeľa pre slobodu prejavu a akademickú slobodu. Ten sa stane členom Správnej rady úradu a zodpovedá za to, aby univerzity aktívne a priebežne dodržiavali svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona: presadzovali a chránili akademickú slobodu prejavu.

Nové úlohy, ktoré vyplývajú zo spomínaného zákona, sú natoľko významné, že vyžadujú, aby univerzity prehodnotili, respektíve aktualizovali, svoje vnútroorganizačné dokumenty, politiky a postupy ohľadom ich vzťahov so zamestnancami, študentmi, hosťujúcimi prednášajúcimi, ale i sponzormi. Úrad bude totiž môcť monitorovať aj akékoľvek zahraničné financovanie univerzity s ohľadom na jeho možné riziká pre slobodu prejavu a akademickú slobodu.

Aké nové úlohy teda pribudnú univerzitám a študentským spolkom?

Povinnosť presadzovať akademickú slobodu prejavu

Univerzity majú v prvom rade povinnosť presadzovať (promote) význam zákonnej slobody prejavu a akademickej slobody svojich akademických pracovníkov pri poskytovaní vysokoškolského vzdelávania.

Hoci zákon presne nešpecifikuje, čo znamená „presadzovať“, pre univerzity sú dostupné viaceré možnosti. Môžu napríklad zriadiť univerzitnú (monitorovaciu) komisiu pre otázky akademickej slobody s právom navrhovať vedeniu univerzity zmeny a vylepšenia v tejto oblasti či prijať dokumenty k akademickej kultúre slobody prejavu. Alebo mať vypracované stratégie, ako vhodne reagovať na kontroverzné prípady týkajúce sa akademickej slobody.

Akademici majú mať slobodu prejavu v rozsahu zákonnej slobody prejavu tak, aby mohli „spochybňovať a testovať prijatú múdrosť“, ale tiež prezentovať „nové, kontroverzné či nepopulárne myšlienky“. A to bez toho, aby im hrozila strata zamestnania či súvisiacich výhod alebo znížila sa šanca na iné pracovné pozície či kariérny rast. Táto povinnosť sa týka aj uchádzačov o akademické pracovné miesta, ktorí svoju akademickú slobodu uplatnili na inej univerzite.

V tejto všeobecnej rovine sa to nekončí, pretože univerzity majú odteraz povinnosti aj k prednášateľom z vonkajšieho prostredia.

Povinnosť chrániť aj pozvaných rečníkov

Každá univerzita musí účinne zabezpečiť slobodu prejavu nielen pre svojich zamestnancov, študentov, ale aj pre pozvaných rečníkov. Musí zabezpečiť, aby nijakému jednotlivcovi či organizácii nebolo znemožnené využívanie jej priestorov výlučne z dôvodu samotnej osoby či organizácie, respektíve jej názorov či názorov jej členov.

Podstatné je tiež to, že univerzity sú povinné zabezpečiť (okrem výnimočných situácií), aby jednotlivci či organizácie mohli využívať ich priestory za podmienok, ktoré nevyžadujú „znášať celkom či čiastočne náklady na bezpečnosť“ vo vzťahu k využitiu týchto priestorov.

Univerzity preto musia na tento účel prijať a zverejniť Kódex praxe (Code of practice). Ten vysvetlí, ako inštitúcia chráni slobodu prejavu, konkrétne postupy ohľadom organizácie podujatí v jeho priestoroch vrátanie kritérií rozhodovania o poskytnutí priestorov. Zvyšuje to transparentnosť do rozhodovania o využívaní univerzitných priestorov na pozvané prednášky.

Študentské spolky sú tiež povinné chrániť akademickú slobodu svojich členov, študentov, svojich zamestnancov, ako aj pozvaných hostí. Rovnako ako univerzity, ani spolky nesmú brániť vstupu jednotlivcov a organizácií do svojich priestorov či odmietnuť členstvo študentovi z akademicky irelevantných dôvodov – najmä pre názory danej osoby.

Porušovanie slobody prejavu a jeho náprava

Zákon počíta s tým, že pri ochrane akademickej slobody prejavu bude mať dôležitú úlohu práve Úrad pre študentov – a to vo vzťahu k vedeniu univerzít a študentským spolkom. Bude nielen identifikovať dobrú prax ochrany akademickej slobody prejavu a poskytovať univerzitám poradenstvo, ale bude tiež kontrolovať a sankcionovať jej porušovanie.

Vo vzťahu k študentským spolkom bude tento úrad povinný monitorovať, či dodržiavajú ustanovenia spomínaného zákona. Ak zistí pochybenie, bude im môcť uložiť peňažnú pokutu. V prípade, ak nebude spolok súčinný v poskytovaní informácií, môže sa tiež obrátiť na súd so žiadosťou o vydanie súdneho príkazu.

Úrad musí zaviesť bezplatný systém preskúmavania a rozhodovania o sťažnostiach na porušenia slobody prejavu z dôvodu konania či nečinnosti vedenia univerzity (free speech complaint scheme). Bude môcť v týchto veciach rozhodnúť o oprávnenosti sťažnosti alebo poskytne príslušnému subjektu odporúčanie, ako konať. Môže mu napríklad odporučiť, aby poškodenej osobe vyplatil peňažné odškodné či opätovne prijal prepusteného akademika.

Každý študent, zamestnanec, uchádzač o akademickú pozíciu či osoba pozvaná ako hosťujúci rečník, ktorých sloboda akademického prejavu bola porušená, sa tak po novom budú môcť obrátiť na úrad so sťažnosťou a žiadosťou o účinnú nápravu.  

Britská kauza ako memento a inšpirácia

Briti sa rozhodli posilniť právnu ochranu akademickej slobody premysleným, principiálnym a transparentným spôsobom. Urobili to však až potom, ako bolo akademické prostredie natoľko kontaminované ideologicky motivovanými reštrikciami akademickej slobody, že sa situácia ukázala ako neúnosná.

V porovnaní v Britániou máme na Slovensku určitý náskok. U nás sa totiž progresívna intolerancia ešte len pokúša presadiť. Mali by sme túto časovú výhodu rozumne využiť. Britská kauza úpadku a úsilia o obnovu akademickej slobody prejavu nás môže inšpirovať v dvojakom zmysle.

Môže nám slúžiť ako memento. Vďaka Britom máme dobré dôvody, aby sme boli značne zdržanliví pri zavádzaní akýchkoľvek politík „bezpečných priestorov“ a „neposkytovania pódia“ na našich univerzitách. Na Britských ostrovoch mali totiž tieto politiky zhubný vplyv na kvalitu akademickej diskusie a skúmania.

Môže nás však inšpirovať aj v prípade, ak príležitosť poučiť sa z britského pochybenia nevyužijeme a budeme „britskej nevoľnosti" čeliť sami. Briti nám totiž ukázali spôsob, ako sa férovo a účinne vysporiadať s týmto typom ideologickej kolonizácie akademickej pôdy.