Niekdajší najlepší Putinov ideológ posiela Kremľu odkazy. Z domáceho väzenia píše básne

Meno Vladislava Surkova (ročník 1962) nie je čitateľom Štandardu neznáme. Tento bývalý vysokopostavený kremeľský úradník pôsobil pri Borisovi Jeľcinovi a dlhodobo pri Vladimírovi Putinovi, kde ho dlhý čas považovali za hlavného ideológa a vplyvného intelektuála. V rokoch 1999–2011 zastával vysoký post u prezidenta, dva roky bol potom podpredsedom vlády pre modernizáciu a v rokoch 2013–2020 osobným poradcom Vladimira Putina. Kdesi na začiatku pritom začínal u Chodorkovského ako jeho ochrankár. Talenty má teda mnohoraké. A rozumie nielen moci, ale aj umeniu. Ruský novinár Michail Zygar, dnes už žijúci v exile, ho spomína v svojej knihe Všetci mocní Kremľa, ako dobre si rozumel v bývalou ministerkou zahraničných vecí Condoleezzou Riceovou. Ona vedela dobre po rusky, on po anglicky, obaja mali vzťah k modernému baletu a Surkov aj výtvarnému umeniu (má vraj rád obrazy Jacksona Pollocka). Pod pseudonymom Natan Dubovickij (meno sa nápadne ponáša na meno jeho druhej manželky Natálie Dubovickej) dokonca napísal päť románov, k jednému z nich aj predslov, ten už pod vlastným menom. Písal aj texty pre rockovú skupinu Agata Kristi. Čitatelia preto radi hľadajú v jeho textoch skrytý zmysel, ktorý by im umožnil preniknúť do tajných plánov a za oponu moci.

Cynický génius

Vo svetle súčasných udalostí démonický charakter Surkovovmu výzoru dodáva ešte jeho pôsobenie vo funkcii osobitného prezidentského vyslanca pre Ukrajinu v rokoch 2013–2020. Bol jedným z hlavných vyjednávačov pri uzatváraní Minských dohôd v roku 2015, považujú ho za zlého génia Ukrajiny, ktorý sa podieľal na jej destabilizácii, na rozvoji tamojšieho separatizmu a vzniku Doneckej a Luhanskej republiky. Údajne rozvíjal plány na rozdelenie Ukrajiny na Novorusko, Malorusko a Halič.    

Surkov však v roku 2020 rezignoval – ako tvrdil, dôvodom bola zmena jeho postojov k Ukrajine. Niektorí analytici to pripisujú tomu, že v Kremli vtedy zrejme prevládla koncepcia vojenského riešenia ukrajinského problému, zatiaľ čo Surkov bol zástancom výlučne politických opatrení. Ale keď na to prišlo, verejne schválil začiatok vojny proti Ukrajine.

Veci však nabrali zvláštny vývoj.

Dňa 11. apríla 2022 bývalý poslanec Štátnej dumy a opozičník Iľja Ponomarev oznámil, že Surkov je obvinený v prípade sprenevery peňazí v Donbase a je v domácom väzení. Podľa niektorých zdrojov je podozrivý z míňania obrovských súm peňazí (možno to chápať aj ako ich spreneveru) na poruskú propagandu, ktorá sa ukázala neúčinná. Dôsledkom toho bol aj – pre Rusov – nečakane silný odpor Ukrajincov pri invázii ruskej armády po 24. februári minulého roka

Táto správa mala takú váhu, že ju musel verejne komentovať hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov. Uviedol, že o tejto záležitosti nemá žiadne údaje, čo je typická odpoveď v prípadoch, keď Kremeľ nechce informovať verejnosť.

Lermontovova plachta

Či už je to pravda alebo nie, po týchto informáciách sa publikum takmer rok nič nové o Surkovovi nedozvedelo. Akoby sa po ňom zľahla zem.

Nedávno sa však nečakane na verejné fórum vrátil, a to sebe vlastným paradoxným spôsobom: Surkov zverejnil krátku báseň bez názvu, písanú bez veľkých písmen, bez interpunkcie a bez rýmu.

Hoci nie som prekladateľ a už vôbec nie prekladateľ poézie, ponúknem čitateľovi preklad, ktorý sa blíži originálu tak, ako som toho schopný. Apelujem na tolerantné oko profesionálov, odvolávam sa pritom na odkaz z divokého západu: Nestrieľajte na pianistov, hrajú, ako vedia.

Surkov napísal toto:

z javoru list ako červená plachta

roztrhaná sa vznáša nad vodou

a severný skôr priaznivý vietor

nesie ho do nadsvetových preludov

takmer neexistujúceho juhu

vesmír je jasný, ale nepríjemný

no pamäť jesenná ešte je čerstvá

veselo blúzni o minulom lete

kým sa novembra krivkajúci osud

otočí smer na zimnú nočnú moru

jabloňové kostry

a smutné múmie čerešieň vtáčích

a rad zamrznutý nesmrteľných jedlí

ako tie písmená čo v knihe mŕtvych

varujú o priblížení fujavíc

o večnom ľade o vražednej zime

o smrti duše v pekelnom snehu

niekam dolu vedú kruté dni

nie sme bohovia odpustime si to

že nám sa nepodarilo nič zmeniť       

a hľa – červenie osamelá plachta

Báseň bola publikovaná 2. februára 2023 v časopise Ruský pionier, s ktorým Surkov spolupracoval už predtým. Zdá sa, že text bol napísaný už skôr, keďže autor hovorí o zime v budúcom čase a celý verš je presiaknutý jesenným smútkom.

Básnik je plný neláskavých predtúch: od zimy očakáva smrtiaci chlad, strašnú nočnú moru a skazu duše, hovorí o krutých dňoch, ťahajúcich sa nadol, o kostrách stromov, podobných písmenám z knihy mŕtvych. A nič sa podľa neho nedá zmeniť! Ťažko sa vyhnúť dojmu, že Surkov píše o situácii v Rusku na pozadí vojny s Ukrajinou.

Ale je tu aj lúč svetla. Na začiatku a konci autor používa obraz červenej  (šarlátovej) plachty, ktorá je pre ruských čitateľov jednoznačne spojená s nehynúcou nádejou a romantikou (podľa veľmi populárneho príbehu Alexandra Grina Šarlátové plachty (Aлые паруса, 1923; česky Nachové plachty, 2001).

Surkov navyše odkazuje na ďalší obraz z ruskej poézie – „osamelú plachtu“ Michaila Lermontova, ktorého báseň Plachta (Парус, 1832) je známa na Slovensku ako Loďka. V Rusku je až doteraz povinným čítaním pre školákov. Na tieto slová existuje aj slávna romanca, ide o známy kultúrny pojem, na ktorý sa mnohokrát iní umelci odkazovali v názvoch a obsahu svojich literárnych diel.

Začína sa slovami: „Belie sa plachta osamelá…“ U autora tato osamelá plachta „červenie“ – brilantná alúzia s Grinovským obrazom! Ale to najzaujímavejšie, ako to u Surkova vždy býva, zostalo v zákulisí. Koniec tohto dosť pochmúrneho verša vyznieva nečakane revolučne:

„a on len, bludár, búrky hľadá,
akoby v búrkach pokoj bol!“

Tieto riadky nie je potrebné priamo citovať – pozná ich každý Rus. Surkov sa teda nepriamo spojil s bludárom – a nezastavil sa len pri tom.

Áno, áno, nie, áno

Krátko po zverejnení uvedenej básne, bolo to 16. februára, vyšiel rozhovor Alexeja Česnakova s Vladislavom Surkovom. Česnakov mu v minulosti robil asistenta. Surkov na položené otázky odpovedal iba „áno“ alebo „nie“. Celý rozhovor možno nájsť tu, dovolím si ponúknuť jeho preklad:

Pred rokom, týždeň pred začiatkom ŠVO (špeciálna vojenská operácia – ruský eufemizmus na pomenovanie vojny na Ukrajine, pozn. prekl.), ste predpovedali, že Rusko rozšíri svoje západné hranice. Ste spokojný s tým, ako sa to robí?

ÁNO.

Považujete kroky našej armády za efektívne?

ÁNO.

Pri práci na Minských dohodách ste vychádzali z toho, že sa musia realizovať?

NIE.

Znormalizujú sa vzťahy medzi Ruskom a Západom v dohľadnom čase?

ÁNO.

Surkov dal teda verejnosti vedieť, že podporuje vojnu a je spokojný s postupom armády. Vyzerá to ako rituálna poklona Kremľu (hoci aj tu možno cítiť výsmech: v Rusku dnes iba lenivci nenadávajú vedeniu armády za nerozhodnosť a pomalý postup). Ale tú poklonu možno vnímať aj ako pokus, ktorým by mal byť zmiernený dojem z nasledujúcich dvoch bodov. Pretože tie zase znejú ako úplná vzbura.

V čase, keď ruské vedenie ostro kritizuje Ukrajinu a Západ, že klamali a ani sa nesnažili plniť Minské dohody, ich hlavný autor z ruskej strany kompetentne uvedie, že ani Rusko ich pôvodné nebralo vážne. Je to v úplnom rozpore s tvrdeniami Putina, čo musel hovorca Kremľa Dmitrij Peskov verejne dementovať.

Provokáciou je aj štvrté Surkovovo slovo. Normalizácia vzťahov so Západom je tiež v Rusku zakázaná téma. Čelní predstavitelia zdôrazňujú, že na to nevidia žiadne predpoklady alebo predkladajú absolútne nereálne podmienky. Ak to Surkov očakáva už v dohľadnom čase, môže to znamenať, že neverí v dlhú perspektívu súčasného režimu.

Je tu ešte jeden skrytý odkaz. Odpovede – ÁNO, ÁNO, NIE, ÁNO – sú takmer každému dospelému Rusovi dobre známe, ide o pamätný algoritmus „správnej“ odpovede na otázky referenda z roku 1993 o dôvere k prezidentovi Borisovi Jeľcinovi. Hoci jeho výsledky neboli platné, otvorilo referendum cestu k neobmedzenej moci ruského prezidenta.

Boris Jeľcin nie je obľúbený hrdina súčasných vládcov Ruska, ale na jeho časy stále nostalgicky spomína liberálna verejnosť – ako na obdobie relatívnej slobody (hoci práve vtedy boli vytvorené základy dnešného režimu a na jeho čelo Jeľcin umiestnil Putina). Čo ten odkaz znamená od Surkova? Žeby sa vrátil k tejto epizóde, aby zdôraznil, že patrí do tímu Jeľcina, a nie Putina?

Putin naozaj získal Surkova ako dedičstvo od Jeľcina, vraj z toho ani jeden z nich nebol nadšený. Traduje sa o tom jeden príbeh, Surkov sa vraj chcel zbaviť jedného úradníka, ktorý sa mu nepozdával, a povedal to Putinovi. Prezident mu chladne odpovedal: „Ani ja vás nemám rád, ale spolupracujeme.“ Čitateľ určite vytušil, že ten úradník zostal na svojom mieste.

Cudzia jar  

O mesiac a pol neskôr, 4. apríla 2023, sa Surkov ozval opäť. V tom istom časopise uverejnil ďalšiu báseň, tentoraz už s názvom a rýmovanú, ale stále bez interpunkčných znamienok a veľkých písmen. Ponúkam jej pracovný preklad:  

Cudzia jar   
terajšia jar sa zdá nám cudzou
nám vlastnú nepodarilo sa nájsť
zasnúbili sa s inou vesnou
v Batuských stepiach jej dopadlo rásť
stojí zachmúrené tupé ospalé
akoby tu a možno že nie
hľadiac svojím tatárskym slnkom stále
cez okno na minuloročný sneh
svoje teplo zatuchnuté predčasne
skrýva v sebe nechce nikomu dať       
vraj zamrznutá a na niečo čaká
a samozrejme mi to nedostať
prežité sú tie dátumy čo treba
tej cudzej jarí a na konci dňa
mŕtvych vojakov hlasy v troskách neba
plašiac vtákov spievajú: „nie pre mňa„

Ako vidíme, autorovi sa na jar jesenno-zimná nálada nezlepšila. Nová vesna síce prišla, ale nie je správna, je cudzia. Nie je jasné, či je vôbec tu. Neprišlo s ňou teplo ani radosť.

Nachádza sa tu aj zaujímavý odkaz na ázijskú tému. Prečo táto jar prišla zo „siedmich Batuských stepí“ (tak to stojí v originále, azda sa nič nestráca v preklade)? Kde to vlastne je – až v Mongolsku, alebo dokonca v Číne? Prečo je slnko „tatárske“ (v originále je aj prídavné meno „šikmé“)? Niektorí tu vidia narážku na čínsky vplyv v Rusku. Iní si spomenuli na Surkovove skoršie úvahy o Rusku ako krajine, uviaznutej medzi Európou a Áziou. Ale to podstatné je, že z básne vyplýva, že ázijskú podobu jari považuje náš autor za neprijateľnú.

Najväčšiu pozornosť však púta dramatický záver verša. Hlasy mŕtvych vojakov, sťažujúcich sa, že jar nie je pre nich – je to nielen presvedčivý poetický, ale zjavne aj politický obraz. Pre zavraždených je akákoľvek vesna naozaj cudzia. Mnohí čitatelia to vnímajú ako priame odsúdenie vojny na Ukrajine.

Nepočul som, že by sa Surkov už pripojil k opozičníkom, pravdu povediac, aj keby chcel, bolo by to dosť problematické. Opoziční politici a novinári ho celé roky vinili za vytvorenie vertikálneho mocenského systému, kde boli podriadené médiá a zhora organizované spoločenské hnutia, bol to Surkov, kto odrezal opozíciu od akéhokoľvek vplyvu. Kritizoval ho Peter Pomerantsev, Financial Times ho označili za autora putinizmu. Navyše sú na neho uvalené aj americké sankcie. Čitateľ, čo zažil komunizmus, však tuší, že ani takáto možnosť nie je úplne vylúčená.

Mám s ním aj osobnú skúsenosť. Kedysi sme sa stretli, ale nedokázali sme nájsť spoločnú reč: on zastupoval autoritársky režim, ku ktorému som ja hľadal alternatívy. Vždy som však obdivoval jeho neštandardné myslenie a výnimočnú kreativitu. Preto chcem veriť, že si azda ešte stihne nájsť miesto medzi tými, ktorí budú po Putinovi obnovovať Rusko.