Do následnej hádky sa zapojil takmer celý český Twitter, niektoré známe postavy na neočakávaných stranách. Napríklad europoslanec ODS Jan Zahradil sa pirátky zastal. „Michailidu je z nich jediná, kto za niečo stojí. Nemá aspoň gumové názory a rozumie liečivám a psychotropným látkam. A byť ľavičiar nie je žiadne znamenie. Tento predpotopný antikomunizmus, s komunistickým lampasákom na Hrade, je už smiešny,“ tweetoval.

To pre zmenu vyvolalo debatu, či Česi trpia prílišným primitívnym antikomunizmom. Tú zavŕšil Jan Čulík, akademik na Glasgowskej univerzite a šéfredaktor webu Britské listy. Ten napísal Matejovi Hlavatému, starostovi obce Tětín, ktorý celú akciu kritizoval: "Komunizmus v ČSSR bol pravicový režim, vy hlupák."

Na výzvu, aby predložil nejaké argumenty a len ľuďom nenadával, Čulík reagoval: „Nie, pretože je to jasné každému, kto ten režim zažil.“ Na výhrady, že politiku znárodňovania, centrálne riadeného hospodárstva, stanovovania cien a platov nemožno v žiadnom prípade považovať za pravicovú, Čulík kritikom odpovedal, „či ten komunizmus zažili, alebo len tak trepete? Pekne je vidieť, ako ste zblbnutí, keď všetko marxisticky redukujete iba na ekonomické vzťahy“.

Svoju tézu nerozvíjal ani v komentári, ktorý v Britských listoch k celej kauze spísal. „Mňa ale najviac pobavilo ohromenie a zúrivý nesúhlas kovaných antikomunistov, keď som poukázal na to, že husákovský normalizačný režim sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bol ultrapravicový. Kde to žijú, že to netušia? Čo sa to učí v českých školách?“

Prečo bol teda komunistický režim v Československu pravicový? Ponúka sa jediné vysvetlenie: pretože zlyhal.

Verejné vnímanie všetkých komunistických režimov prechádza rovnakým cyklom, ktorý výborne vo svojej knihe Socialism: The Failed Idea That Never Dies (Socializmus: Neúspešná myšlienka, ktorá nikdy nezomrie) dokumentuje liberálny ekonóm Kristian Niemetz. Najskôr nastáva oslava revolúcie, najmä ak sa podarilo komunistom zvrhnúť nejaký nevábny pravicový režim, tak ako Fidel Castro nahradil Fulgencia Batistu alebo Mao Ce-tung Čankajška. Posledným príkladom je Venezuela za Huga Cháveza, nie je ťažké nájsť nadšené ohlasy, ako Chávezove reformy navracajú majetok a moc prostému ľudu. Nasleduje adorácia režimu a vyhlásenia, že ide o nové zajtrajšky.

Medzi najvýznamnejších západných apologetov stalinského režimu patrili manželia Sidney a Beatrice Webbovci. Obaja boli ľavicoví ekonómovia a členovia tej najvyššej britskej smotánky v prvej polovici dvadsiateho storočia. Aj vďaka ich finančnému daru vznikla prestížna London School of Economics. Sidney Webb bol ministrom v labouristických vládach. A obaja boli uchvátení Stalinom. Webb písal, ako v ZSSR „všetka moc povstáva z ľudu“ a že Stalin je „iba generálnym tajomníkom komunistickej strany“ a „jeho rozkazy nie sú právo“. Tvrdil, že Stalin bol jednoducho len veľmi dobrý v presviedčaní ostatných.

Webbovci neboli zďaleka jediní. Nadšené ódy na Sovietsky zväz písal celý rad Britov a Američanov. Dramatik G. B. Shaw, ktorý ZSSR navštívil počas hladomoru, vyhodil na sovietskej hranici demonštratívne svoje jedlo z okienka vlaku, aby dokázal, že tým bájkam neverí. Ako jediný problém sovietskych väzníc pomenoval, že sú také dobré, že väzni ich odmietajú opúšťať.

Julian Huxley, budúci prvý riaditeľ UNESCO, tvrdil, že „získal dojem, že obyvateľstvo nie je vôbec podvyživené a úroveň telesnej stavby a celkového zdravia je skôr vyššia ako v Anglicku“. Nedá sa zabudnúť na Waltera Durantyho, moskovského korešpondenta New York Times v rokoch 1922 až 1936, ktorý stalinizmus vychvaľoval do neba a zamlčoval jeho zločiny, napríklad hladomor na Ukrajine. Za svoje články dostal Pulitzerovu cenu.

Podobne nadšenci hovorili o ostatných komunistických režimoch. Filozofka Simone de Beauvoirová o Maovej Číne napísala, že „život v Číne je dnes mimoriadne príjemný“ a „generáli a štátnici sú učenci a básnici“. „Ste prvý a najväčší hrdina, ktorý sa objavil na svete od druhej svetovej vojny,“ napísal spisovateľ Norman Mailer Castrovi. Chávezovu Venezuelu chválila napríklad publicistka Naomi Kleinová. Ľavicový intelektuál Noam Chomsky vyhlásil o návšteve Venezuely, že „konečne vidím, ako sa vytvára lepší svet“. Britský novinár Owen Jones tvrdil, že „Chávez je prvý venezuelský prezident, ktorému záleží na chudobných“.

Nasleduje ekonomická stagnácia či rovno kolaps. Režimové represie vystupujú do tej miery, že ich už nemožno ignorovať. Končí sa to buď pádom režimu, prijatím ekonomických reforiem a liberalizáciou trhu, alebo zavedením tej najtvrdšej diktatúry. Tak ako v Severnej Kórei.

Ľavicoví intelektuáli sa potom musia vysporiadať s tým, že to znova nevyšlo. Vysvetlenie je vždy rovnaké, nešlo o pravý komunizmus. V skutočnosti išlo o „štátny kapitalizmus“ či nejaký iný hybrid. Chomsky tak neskôr tvrdil, že „nikdy som Chávezovu štátnokapitalistickú vládu nepopísal ako socialistickú ani som takú absurditu nenaznačil“. O stalinskom Rusku povedal: „V Sovietskom zväze nebol ani kúsok socializmu. So socializmom to nemá nič spoločné.“ Owen Jones tvrdil, že „socialistická spoločnosť zatiaľ neexistuje, ale jedného dňa musí vzniknúť“. Šéfredaktor amerického ľavicového magazínu Current Affairs Nathan Robinson vyhlásil o komunizme a socializme, že „Castro, Mao, Stalin ani Lenin sa v skutočnosti nepokúsili tieto myšlienky realizovať“.

Preto komunizmus v ČSSR musel byť pravicový, inak by sa nemohol zvrhnúť v autoritársky režim. A preto členovia radikálne ľavicového krídla Pirátov budú naďalej navštevovať Dni antikapitalizmu, nech to ich vedenie akokoľvek odsudzuje. Minulý režim predsa nebol tým „pravým“ komunizmom a nabudúce to určite vyjde.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.