V niektorých komentároch sme sa v stredu dočítali, že útok ruských protikremeľských rebelov na Belgorodskú oblasť hraničiacu s Ukrajinou znamenal ponižujúci morálny úder pre Vladimira Putina.
Samotní protikremeľskí povstalci vyhlásili, že ich operácia splnila svoje ciele. Vraj dokázali, že je možné vytvárať ohniská odporu a úspešne bojovať proti Putinovmu režimu. Avizovali pritom, že budú pokračovať v „oslobodzovaní Belgorodskej oblasti“.
Tridsať hodín
Najskôr fakty. Vpád proukrajinských milícií trval asi jeden deň – z pondelka na utorok. Za ten čas ozbrojenci obsadili časti usadlostí Kozinka a Grajvoron, v ktorých pred vojnou dohromady žilo necelých osemtisíc ľudí.
Nasledoval protiútok ruských síl a po zhruba 30 hodinách sa militanti museli stiahnuť za hranicu. Rusi tvrdia, že v bojoch zahynulo asi 70 týchto ozbrojencov. Tieto informácie overiť nemôžeme, no zábery zverejnené ruským ministerstvom a vojenskými blogermi ukazujú desiatky mŕtvych tiel v ukrajinských uniformách a niekoľko zničených vojenských strojov. Vrátane Američanmi vyrábaných obrnených vozidiel MRAP, s ktorými sa fotili aj samotní ozbrojenci. Zmietnime preto hneď zo stola tvrdenia, že nešlo o operáciu Kyjeva. Útok smeroval z územia Ukrajiny a bol vedený zbraňami, ktoré dodal Západ.
Komu to prišlo ako dobrý nápad?
Problém nie je v tom, že Ukrajina sa rozhodla na ruské územie zaútočiť. Ako štát, ktorému hrozí anexia pätiny územia, má Ukrajina z vojenského hľadiska na takýto krok plné právo.
Operácia však bola prezentovaná ako „oslobodenie“ od putinovského režimu. A ak je vaším cieľom získať podporu od bežného Rusa, ktorý možno Putina nemusí, najhoršie, čo môžete spraviť, je vyzbrojiť neonacistov západnými zbraňami a vyslať ich do Ruska.
A to sa presne stalo. Túto miniinváziu spoločne viedli skupiny Légia Sloboda Rusku a Ruský dobrovoľnícky zbor. Obzvlášť druhé menované zoskupenie má jasné neonacistické pozadie. Jeho šéfom je neonacista Denis Nikitin, bojov sa tiež priamo zúčastnil líder neonacistickej formácie Wotanjugend Alexej Levkin, ktorý je napojený na ukrajinský prápor Azov. Levkin je obdivovateľom Adolfa Hitlera a teroristov Andersa Breivika a Brentona Tarranta. Pripomeňme tiež, že Ruský dobrovoľnícky zbor v minulosti nosil na uniformách insígnie Ruskej oslobodeneckej armády, známej aj ako vlasovci, ktorá počas druhej svetovej vojny bojovala na strane nacistického Nemecka.
Nečudujme sa preto, že žiadne protiputinovské povstanie obyvateľstva sa v Kozinke a Grajvorone nekonalo. Naopak, miestni obyvatelia zverejnili video, na ktorom žiadali ruskú vládu, aby ich vyzbrojila a umožnila im brániť svoje domovy.
Argument pre Putina
Všeobecný predpoklad pritom hovorí, že Ukrajina sa vo vojne stále spolieha na domáci ruský front. Teda že straty na životoch a ekonomické ťažkosti postupne ruskú verejnosť dotlačia k tomu, aby potenciálne odmietla ďalšiu vlnu mobilizácie a zatlačila na Putina, aby ukončil agresívnu vojnu.
Posledný vývoj je však pre ruského prezidenta mediálno-propagandistickým darom. Kremeľ celkom pochopiteľne bude argumentovať, že ide o ďalší dôkaz prepojenia Kyjeva na nacistickú ideológiu. Rusi si nepochybne tieto dni v médiách vypočujú, že Belgorod ukazuje, že ak Moskva neporazí nacistov na Ukrajine, Kyjev nacizmus rozšíri do Ruska.
O veľké poníženie Kremľa mimochodom nešlo ani z vojenského hľadiska. Na jednej strane pre Putina akákoľvek okupácia pohraničných usadlostí nevyzerá dobre, na strane druhej môžete protiútok, ktorý tento problém do jedného dňa vyrieši, označiť za efektívny.
O čo možno šlo Ukrajincom
Ukrajinci, samozrejme, nemohli dúfať v dobytie Belgorodskej oblasti, preto táto operácia mohla mať dva ciele. Prvým bolo prinútiť Rusov, aby do Belgorodu poslali časť rezerv a tým oslabili ukrajinské časti frontu pred očakávanou protiofenzívou Kyjeva.
Druhým mohlo byť odvrátenie mediálnej pozornosti od porážky Ukrajiny v Bachmute. Dnes sa význam tejto bitky zľahčuje. Počúvame, že šlo o malé mesto, ktorého dobytie si vyžiadalo obrovské ruské straty. Menej sa však už hovorí o stratách Ukrajincov alebo o význame, ktorý Bachmutu pripisovalo samotné ukrajinské velenie. Len v marci šéf ukrajinských pozemných síl generál Oleksandr Syrskyj vyhlásil, že udržať Bachmut je „vojenská nevyhnutnosť“. Prezident Volodymyr Zelenskyj vtedy tiež priznal, že dobytie Bachmutu bude mať pre Rusko veľký taktický aj propagandistický význam. Samozrejme, Bachmut dnes vďaka Belgorodu v médiách rezonuje o poznanie menej.
Oba ciele by sa však dali splniť bez toho, aby Kyjev do Ruska vysielal neonacistických osloboditeľov a vyznávačov pohanského boha Wotana.
V skratke. V Kremli sa z týchto nápadov môžu len tešiť.