A nie je to chybička krásy. Je to skrat. Ale pozor: prísne logický skrat.

V politickom praveku vždy tí silní zachraňovali slabých. KDH kedysi zachraňovalo Jána Langoša a SKOI, neskôr vo volebnej strane s DÚ aj DS, sociálnych demokratov a Stranu zelených na Slovensku. Demokratická únia kedysi zachraňovala stranu podnikateľov, postkomunistická SDĽ ešte predtým sociálnych demokratov, Stranu zelených na Slovensku aj stranu poľnohospodárov. Prečo to má byť dnes zrazu celé inak?

KDH je ohrozenou stranou, ako môže niekto v takejto pozícii zachraňovať iného? To jediné, čo dávalo akú-takú logiku, v KDH odmietli, ale ani to by neprinieslo efekt, pretože problém KDH a Kresťanskej únie je identický. Nesprávajú sa ako politické strany, nie sú schopné vstúpiť do konfliktu s hlavnou ideológiou doby ani predstavovať tretí prúd slovenskej politiky. Vo voľbách sa spoliehajú už iba na milosrdenstvo blížnych.

V ringu však preferenčne silnejšie strany, ktoré by mohli zachraňovať tie menšie, sú.

Napríklad Progresívne Slovensko. Prečo Hegera, takmer už nebožtíka, a jeho kamarátov z vlády nezachraňuje PS? Nepomohlo by práve to – prepytujem – zachrániť každý jeden hlas, a teda údajne ohrozenú demokraciu?

Prečo nemajú progresívci v sebe pud, po ktorom volajú v ich novinách, a prečo ich za to vlastné noviny neberú na zodpovednosť?

Má to dva dobré dôvody.

Po prvé, o záchranu demokracie v týchto voľbách vôbec nejde. Neohrozuje ju ani Smer, ani Hlas. A v skutočnosti ani ďalšie strany, navyše Republika má do vlády ďalej, než si myslí jej vedenie aj centrálne byro Denníka N.

Voľby demokraciu potvrdia, nie ohrozia. Demokraciu viac a dlhodobejšie ohrozuje, že slovenské vládne strany idú proti vôli 60-, 70-percentnej väčšine verejnosti a niektorí politici si dokážu proti sebe poštvať 90 percent z nás. Brániť demokraciu pred demosom (ľudom), to chce guráž.

Tragédiou týchto volieb (a tragédiou Slovenska) je, že proti sebe stoja skorumpovaní a neschopní. Vyberať sa bude ťažko, ale voliči si zjavne vybrať vedia.

O budúcnosť demokracie teda nejde. Ide o budúcnosť „demokratov“.

A tu sme pri druhom bode. Prečo Šimečka s Trubanom nezachraňujú ohrozené strany, ktoré k nim majú programovo a personálne blízko? Ide najmä o Sasku a Demokratov, prípadne Dzurindu. Prečo im Šimečka neponúkne účasť na kandidátke? Prečo na to dnes a denne neupozorňuje liberálny komentariát, prečo nepočuť hlas poľnice?

Logika by predsa kázala, že by ich to posilnilo. Žiadny hlas by neprepadol a mohli by predbehnúť Hlas a v prípade, že by vznikla vláda bez Smeru, by zaručene stavali premiéra. Prečo nechcú žolíka či hneď dvoch?

Už dlhšie mám svoju teóriu, ale pýtal som sa na to viacerých liberálnych známych, nech vidím iné myslenie. Najmilší argument, aký som počul, znie, že progresívci to nepotrebujú.

Celkom podarený bonmot. Najmä ak niekto súčasne organizuje záchranu demokracie.

Ale vážne.

Nie je pravda, že by to progresívci nepotrebovali. V skutočnosti je to inak.

Ich by to ohrozovalo.

Ak by sa na kandidátke Šimečku mladšieho objavili Heger s Naďom či nebodaj Sulík s Dzurindom, Šimečka s Trubanom by boli ešte neviditeľnejší, ako sú dnes.

Minulé voľby sa Truban vystatoval, že chce ísť „do nich". Národ to zjavne nepochopil. Dnes jeho nástupca káže čosi pekné o budúcnosti. Ľudia v tej strane sa nezmenili, ale odkaz je presne opačný. Jedna vec to predsa len spája a platila v roku 2020 aj 2023: progresívci nevedia nastoliť tému, nevedia sa venovať skutočným problémom spoločnosti a zaujať voličov ani konkurenciu. Čím sú voľby bližšie, tým sú menej podstatní. Keby nemali svoje noviny, boli by ešte slabší.

Na parlament to tentoraz stačiť bude, na premiéra skôr nie.

Ak by ale na svoju kandidátku zobrali známejšie tváre, ktoré vedia formulovať politické odkazy, udrieť a prípadne úder ustáť, ohrozili by tým najmä seba. Boli by štatistami na vlastnej kandidátke.

Ako mi správne povedal jeden známy liberálny publicista, nepotrebujú to.