Prečo sa oplatí plniť sľuby. Bohaté, vyspelé a spokojné sú len krajiny, kde si ľudia dôverujú

Redaktor Libérationu sa zišiel s Junckerom v Paríži na skorom obede. Ten vtedy v úlohe predsedu Európskej komisie vyvracal špekulácie, že je závislý od alkoholu. Vysvetľoval, že ľuďom sa často zdá, že je opitý. Ale tak to nie je. V skutočnosti má vraj po vážnej autonehode pred dvadsiatimi siedmimi rokmi problémy s rovnováhou a zle odvtedy chodí. „Myslíte si, že by som bol ešte v úrade, keby som mával na raňajky koňak?“ vyhlásil vtedy šesťdesiatjedenročný Juncker, ktorý v minulosti opakovane zaujal svojím neformálnym vystupovaním. Napríklad keď na Európskej rade vítal predsedov vlád únijných krajín a s rozmachom ich potľapkával po tvári, porovnával si s nimi farby na kravatách a maďarského premiéra Viktora Orbána zdravil ako diktátora.

Juncker vysvetľoval, že iba bojuje s únavou. „Pracujem 14 – 15 hodín denne, na to som nebol zvyknutý.“ Tvrdil, že mu fámy o jeho alkoholizme znepríjemňujú život a spôsobujú problémy aj v jeho manželstve. „Už aj žena sa ma pýta, či jej neklamem, že nepijem doma.“ Francúzsky novinár Jean Quatremer, ktorý s Junckerom hovoril počas ľahkého obeda, k tomu podotkol, že predseda Európskej komisie obedový šalát zapil štyrmi pohármi sektu. Keď spolu hovorili pred rokmi, stál ešte Juncker na čele vlády Luxemburska. K jedlu pil biele víno a na záver si dal tri poháre koňaku.

Výhovorky sa nevyplácajú

Jeden príklad z Česka: V máji predstavila vláda Petra Fialu plán na zníženie rozpočtových deficitov na nasledujúce dva roky. Počíta sa s rastom všetkých priamych daní. Porušuje tým Fialov často opakovaný sľub, že priame dane vláda nezdvihne. Český premiér porušenie sľubu nepriznáva. Odvoláva sa na zmenu okolností, vojnu na Ukrajine, energetickú krízu. Keď následne televízia pustí záznam jeho vlastných slov prednesených mesiace po začiatku vojny, keď sa už naplno prejavila energetická kríza, Fiala to zahrá do autu. Ani v konfrontácii s vlastným výrokom porušenie sľubu neuzná.

Je rozumné úplne evidentné porušenie sľubu len tak zahrať do autu a nechať vyhniť? Ako veľmi to rozkladá dôveru? Jednu z najväčších cností a bohatstiev, ktoré spoločnosť má. Ktoré ju držia pohromade a posúvajú ju k prosperite, vyššej civilizačnej úrovni a spokojnosti v živote. Spoločnosti sú bohaté, pretože si v nich ľudia dôverujú. Nie je to tak, že by si ľudia verili, pretože tie spoločnosti sú bohaté a vyspelé. Najskôr bola dôvera, až s ňou prišla prosperita a bohatstvo.

Iste, nad volebnými sľubmi sa dá mávnuť rukou ako nad niečím, čo je len šou na vyzbieranie hlasov a nikdy sa to nesplní. A ten, kto to čaká, je naivný. Je to však zhruba rovnaké ako reklama lákajúca na prvotriednu kvalitu, aby zákazník vzápätí zistil, že realita je inde a on jednoducho naletel. Prirodzene sa cíti ako podvedený hlupák. Výsledok je jediný. Dotyčnej firme prestane veriť a už si od nej nič nekúpi. Preto sa každá značka, zvlášť tá čeliaca ostrej konkurencii, o svojich zákazníkov stará a váži si ich. Robí všetko pre to, aby nesklamala ich očakávania a udržala si ich. To isté robí múdra politická strana pre svojich voličov.

Politika je obhajoba záujmov konkrétnych ľudí a skupín. Strata dôvery v ňu má však väčšie a horšie dôsledky. Rozkladá dôveru v celej spoločnosti. Svetová štúdia hodnôt World Values Survey dáva dohromady prieskumy z mnohých krajín sveta. Otázka znie: Súhlasíte s tvrdením, že väčšine ľudí sa dá veriť? Rozdiely medzi jednotlivými krajinami sú obrovské a veľmi úzko súvisia s bohatstvom. Presne napĺňajú súvislosť. Ako sme povedali, najskôr bola dôvera, tá priniesla bohatstvo a prosperitu. V Európe klesá miera dôvery zo severu na juh. Už menej zo západu na východ.

Vedie Nórsko, kde s tvrdením, že väčšine ľudí sa dá dôverovať, súhlasí 73,4 percenta ľudí. Nasleduje Švédsko (63 %) a Fínsko (58 %). Tieto dáta sa zbierajú pravidelne dlhé roky. Vo všetkých škandinávskych krajinách sa miera dôvery v zásade nemení. Nech tam vládne ktokoľvek a vo svete sa deje čokoľvek. Je to zjavne niečo hlbšie v spoločnosti, čo prežíva desiatky rokov spoločenských zmien. Potom nasleduje Švajčiarsko (50 %), Veľká Británia (47 %) a Nemecko (45 %). Spojené štáty majú vo svojej populácii 39,7 percenta tých, ktorí ľuďom dôverujú. To je hodnota porovnateľná s českým výsledkom: 37 percent.

Prečo si sever verí a juh nie

Na európske pomery sme na tom vlastne celkom slušne. Nemôžeme sa síce porovnávať so Škandinávcami, ale s Nemcami alebo Švajčiarmi už v dôvere v spoločnosti s malým odstupom držíme krok. Práve v dôvere je jedno z vysvetlení, prečo sme s náskokom najbohatší a najvyspelejší z krajín strednej Európy. Na porovnanie. Na Slovensku dôveruje len 21,5 percenta ľudí, v Poľsku 22,3 percenta a v Maďarsku 24 percent. Veľmi nízka dôvera medzi ľuďmi je však aj na juhu Európy. Vo Francúzsku má vo väčšinu ľudí dôveru 18,7 percenta spoločnosti. V Španielsku 19 a v Grécku len 8,3 percenta.

Vo vysokej miere dôvery je tiež vysvetlenie, prečo sú Škandinávci ochotní tolerovať, že im štát berie toľko peňazí na daniach. Veria, že ich peniaze rozumne využije na kvalitné verejné služby a infraštruktúru. Neobávajú sa, že ich rozhádže na rôznych dotáciách alebo pri zamestnávaní zjavne nadbytočných ľudí. Práve teraz, keď česká vláda siaha na dane a chce od všetkých ľudí, aby jej odviedli viac peňazí, sa často argumentuje porovnaním s inými krajinami. Tie pomery sú však neporovnateľné práve pre vysokú mieru dôvery. Tam, kde je, ľuďom často vyššie dane neprekážajú. Veria politikom. Takže odvolávať sa na to, že napríklad Škandinávci platia štátu viac, je porovnávanie neporovnateľného. Na druhej strane sú medzi krajinami s najvyššou dôverou v Európe aj tie, kde má štát jednu z najmenších rolí a platia sa tam jedny z najnižších daní. To je príklad Švajčiarska.

Kde sa neverí vládam

Porušovanie politických sľubov sa však priamočiarejšie než do celkovej dôvery v spoločnosti premieta do dôvery k vláde. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), združujúca tridsať najvyspelejších krajín sveta, porovnávala, ako ľudia dôverujú svojim vládam. Dáta sú z roku 2022.

Krajinou s vôbec najväčšou dôverou vo vládu je Švajčiarsko. Má ju tam 84,6 percenta obyvateľov. Zaujímavé je, že Švajčiari svojim politikom veria viac, než si dôverujú medzi sebou navzájom. Potom sa opakuje rovnaký rebríček ako pri všeobecnej dôvere medzi ľuďmi. Na špici sú všetky škandinávske krajiny. Od 77 percent ľudí, ktorí svojej vláde dôverujú, vo Fínsku až po 63,5 percenta v Dánsku. Značnú dôveru majú vo svoju vládu stále Nemci (60,8 %). Ale napríklad aj Maďari (44,2 %). V Česku má dôveru vo vládu 34,6 percenta ľudí. Medzi krajinami s najväčšou nedôverou je, naopak, Slovensko (21,6 %) nasledované Gréckom (25,6 %).

Veľmi nízku dôveru vo vládnucu garnitúru majú aj Američania (31 %). Nízka je bez ohľadu na to, kto vládne. Dlhodobo nízka dôvera v politiku je aj vo Francúzsku alebo Španielsku.

Práve OECD sa v inej štúdii nazvanej Trustlab pozrela na porovnanie dôvery v rôzne inštitúcie. Jeden trend prechádza takmer všetkými krajinami bez ohľadu na to, aká vysoká je tam dôvera vo vládu či medzi ľuďmi navzájom. Práve vlády sú takmer vo všetkých krajinách najmenej dôveryhodnými inštitúciami zo všetkých. Porovnateľne zle sú na tom parlamenty. Výrazne lepšie polícia i justícia, čo vypovedá o tom, že ľudia majú dôveru v spravodlivosť, ktorú práve policajti a súdy vymáhajú.

Výskumníci OECD tiež ukazujú, že celkovo oveľa viac dôverujú tí, ktorí sú vzdelanejší a bohatší. Práve oni majú tiež väčšiu dôveru vo vládu ako ľudia s nižším vzdelaním a príjmom. Aj tu platí to, že dôvera predchádza úspech. Vzdelanie aj príjem. Tí, ktorí veria sebe i druhým, stúpajú spravidla po spoločenskom rebríčku vyššie a rýchlejšie ako tí, ktorých brzdia uzavretosť a nedôvera.

Štúdia Trustlab tiež ukazuje, čo dôveru ľudí najviac ovplyvňuje. U vlády rozhoduje, či ju považujú za skorumpovanú. Na druhom mieste rebríčka, podľa ktorého ľudia výkon kabinetu merajú, je bezpečnosť v krajine. Čím nižšia kriminalita, tým vyššia dôvera. Nie náhodou práve škandinávske krajiny patria medzi tie najbezpečnejšie v Európe. Treťou najdôležitejšou hodnotou je, či je na vládu spoľahnutie. Tu sa dostávame presne k tomu, prečo je porušenie kľúčových politických sľubov a snaha o ich „vyhnitie“ taký veľký problém. Potom nasleduje spokojnosť s kvalitou školstva. Na ďalšom mieste je spokojnosť s kvalitou zdravotníctva a so sociálnymi dávkami. Finančná stabilita krajiny a sociálna mobilita v spoločnosti sú na poslednom mieste rebríčka kritérií, podľa ktorých ľudia svoje vlády hodnotia.

Text, ktorý je krátený,pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.