Stredoveku sa ušlo a určite ujde veľa pozornosti filmového priemyslu. Väčšinou však prezentuje dosť pokrivený obraz plný klišé alebo až nezmyslov, ako napríklad právo prvej noci, pásy cudnosti, horiace bosorky na pomaly každom námestí, veľké bitky tisícov mužov na otvorenom poli, horšie ako chrapúnske spôsoby či zlé jedlo. Prípadne sú plné faktografických omylov, autorskej invencie za hranice únosnosti a nánosov súčasných ideológií.
Z času na čas však vznikne dielo, ktoré poteší aj historika, lebo jeho tvorca prenikne do mentality doby a film sa stane vzdelávacím médiom. Takže pokojne zabudnite na Kráľa Artuša, Kráľovstvo nebeské, Návštevníkov, Statočné srdce alebo Hru o tróny, ktoré sú vizuálne atraktívne, výpravne spracované a prípadne humorné. Nech sa páči, výber štyroch kvalitných filmov.
1. Siedma pečať (1957)
Jeden z kultových filmov 20. storočia, ktorého tvorcom je slávny švédsky režisér Ingmar Bergman. Známy je najmä filmami o živote vo svojej dobe zasadenými do Švédska. Tu však načrel do témy stredoveku a inšpiráciou mu boli fresky kostola, v ktorom kázal jeho otec.
Stredovek si bravúrne naštudoval a s veľkou umeleckou slobodou spájal historické reálie Európy, obrazy a mentality, ktoré produkovala tá doba, hoci nie vždy sedí faktografia. Napríklad upaľovanie bosoriek nebolo témou vo Švédsku v časoch, do ktorých je zasadený dej filmu, a aj šach sa hral inak. Zacielenie filmu je však na mentalitu a dá sa povedať filozofiu života.
Príbeh filmu sa odohráva vo Švédsku v 14. storočí a dýcha apokalypsou. Hlavnou postavou je rytier, ktorý sa vracia z krížovej výpravy na svoj hrad. V krajine zúri mor, spoločnosť osciluje medzi zábavou, modlitbami, strachom, tvrdým pokáním flagelantov a fanatizmom, hľadá odpoveď na to, kto môže za mor. Rytier putuje a hrá šach so smrťou, aby získal aspoň nejaký čas, lebo netúži zomrieť. Zároveň hrá o záchranu života komediantky a jej dieťaťa a skúša prekabátiť smrť. Dá sa to?
Filmom nás sprevádza mnoho otázok, obrazov, premýšľania a hľadania zmyslu života, vyrovnávania sa so smrťou, premýšľaním o Bohu. Čo záber, to pohľad do stredovekého umenia, veď stredovek bol dobou, ktorá sa vyjadrovala v obrazoch a symbolickom jazyku, lebo ľudia dobre vedeli, že slová nestačili na vyjadrenie. Čo postava, to iná stredoveká mentalita a iné otázky. Presne ako v pluralitnej stredovekej spoločnosti, ktorá mala ďaleko od jednoliateho monotónneho celku a skôr to v nej hralo všetkými odtieňmi. Naozaj majstrovské dielo.
Záver je ikonicky stredoveký v podobe tanca mŕtvych, obľúbenej téme stredovekého umenia a zhmotnenia hesla memento mori. Smrť si odvádza rytiera a iných reprezentantov spoločnosti. Rytier odchádza modliaci sa a zmierený a to posledné slovo bolo aj jedným z cieľov stredovekého života. Komediantka a jej dieťa môžu ďalej písať svoj príbeh a hľadať radosť a zmysel života. Záver v sebe nesie nie celkom stredovekú odpoveď a sú v ňom skôr vplyvy sekularizujúceho sa Švédska. Možno Bergmanove túžby a jeho odpoveď na neodvratný majestát smrti.
2. Andrej Rubľov (1966)
Famózny sovietsky režisér Andrej Tarkovskij vytvoril ďalší z ikonických filmov svetovej kinematografie. Ingmar Bergman ho zaraďoval medzi svoje najobľúbenejšie diela, podľa iných ho označil za úplne najlepší film a Tarkovskému zložil poklonu, že dokázal natočiť to, čo on iba chcel dostať na filmové plátno. Zámerne som použil slovo sovietsky, lebo Tarkovskij bol potomkom mnohých ľudí, ktorí sa za rôznych okolností stretli v cárskom Rusku. Medzi jeho predkami nájdeme Poliakov, Rumunov, Ukrajincov aj ruských aristokratov. V prostredí cárskeho Ruska sa postupne rusifikovali.
Vďaka mnohým identitám, kultúrnemu a intelektuálnemu pozadiu svojej rodiny mal skvelé predpoklady zažiariť. Tarkovskij si za hlavného hrdinu filmu vybral ruského ikonopisca a maliara Andreja Rubľova alebo, lepšie povedané, za postavu, ktorá prepája dej dlhého filmu a je jeho pozorovateľom. Pretože hlavnú úlohu hrá samotná Rus. Život Andreja Rubľova na začiatku búrlivého 15. storočia poskytol námet pre samostatné scény, v ktorých maliar zápasí o svoju vieru a snaží sa udržať svoje ikonopisectvo.
Film nás ponorí do rusko-mongolskej surovosti tých čias, vzájomných bojov, vazalstva a utrpenia ľudu. Ale aj do snaženia o veľkosť a dosiahnutie niečoho nevídaného pri odlievaní zvonu, čo upúta pozornosť západných vyslancov. Je to hĺbková sonda do mentality nielen stredovekej Rusi, ale aj do obdobia, ktoré formovalo mentalitu dnešného Ruska. V Tarkovského podaní je krásne vidieť ten hrubý a neotesaný kameň ruských ľudí, ktorí v hĺbke lesov mimo stepi plnej nomádov skúšali prežiť.
V postave Andreja Rubľova sa hľadajú odpovede na otázky utrpenia, hodnoty človeka, viery, čo to znamená byť Rusom, ale aj radosti, tvorivosti, podstaty umenia a vzťahu umenia a štátu. Film je rozdelený do ôsmich kapitol voľne inšpirovaných životom ikonopisca, čím pripomína stredovekú naratívnu kroniku. Zároveň má v sebe odkazy na Tarkovského súčasnosť v Sovietskom zväze a problémy so slobodou tvorby. Snímka, ktorá išla do sveta, bola nakoniec o 60 minút kratšia ako režisérova takmer trojhodinová verzia. Nakoniec aj Tarkovskij žil v emigrácii od 80. rokov a niektoré z tém filmu sa mu preniesli do života.
Podobne ako v prípade Siedmej pečate je aj film Andrej Rubľov plný hlbokých obrazov a alegórií. Zaujme umelecká kamera, ktorá na filmové plátno prenáša stredoveké umenie, a podobne ako toto umenie chce pretvoriť človeka a posunúť ho do novej hĺbky.
3. a 4. Dvojdielny film o rytierovi Arnovi (2007 – 2008)
Ak nepatríte k ľuďom, ktorých lákajú dlhé a významovo náročné filmy, prípadne vám nemusí sedieť miera násilia a brutality v Andrejovi Rubľovi, mám pre vás tip na dvojdielny švédsky film, ktorý vychádza z križiackej trilógie Jana Guilloua. Prvý diel sa nazýva Arn: Templársky rytier a druhý Arn: Kráľovstvo na konci cesty. V čase, keď ho Švédi natočili v koprodukcii s inými krajinami, išlo o najdrahší švédsky film s kvalitnou výpravou, prepracovanými kulisami a hrali v ňom tí najlepší švédski herci.
Príbeh je zasadený do 12. a na začiatok 13. storočia, je jednoduchý a atraktívny pre široké publikum, lebo občas zájde do hlbokých archetypov čestného bojovníka, pravej lásky, priateľstva, obety. V prvom diely mladý šľachtic Arn vyrastá v cisterciánskom kláštore, kde ho jeden starší templár trénuje, pretože objavil mladíkov neskutočný talent na boj. Vidí ho ako budúceho božieho bojovníka, hoci predstavený kláštora nesúhlasí s touto výchovou.
Arn sa vracia domov a zapojí sa do klanových bojov. Lenže dopustí sa aj zakázanej veci a so svojou snúbenicou Cecíliou zhrešia. Do jeho života sa zapletie aj jej sestra, ktorá sa ho neúspešne pokúsila zviesť, tak sa mu pomstila. Arn a Cecília sú odsúdení na dvadsať rokov kláštorného života, ale Arn musí ísť do Svätej zeme bojovať proti moslimom v radoch templárov. Jeho snúbenica zatiaľ porodí syna v kláštore, ktorého jej vezmú a dajú na výchovu.
On vo Svätej zemi spláca svoj hriech rytierskou službou a zachráni život Saladinovi, aby neskôr skrížil meče s jeho vojskom v snahe ubrániť kráľovstvo a Jeruzalem. Nakoniec dostáva povolenie vrátiť sa domov.
V druhom diely sa Arn nachádza stále v službe pre intrigy veliteľa, ocitne sa v bitke o Jeruzalem, je zranený, ale Saladin ho spozná ako rytiera, ktorý ho zachránil pri nočnom prepade zbojníkmi, a tak mu udelí milosť. Zvyšok templárov skončí na popravisku.
Arn sa môže vrátiť do Švédska, kde sa konečne ožení so svojou láskou, spozná syna a narodí sa mu dcéra. Pár rokov buduje vlastné panstvo a zúročuje svoje skúsenosti zo Svätej zeme. Nakoniec však prepuknú nové boje s Dánmi a ich švédskymi vazalmi a Arn vedie švédsku frakciu túžiacu po slobode. V záverečnej bitke zvíťazí, ale utŕži zranenie. Ešte sa vráti domov, aby zomrel pri svojej milovanej žene. Jeho vnuk definitívne zjednotí Švédsko. IMDb ocenilo oba filmy len 6.6 a ČSFD im dala 71 percent a 76 percent. Také Kráľovstvo nebeské má 7,2 a 73 percent v oboch filmových databázach.
Príbeh znie ako z telenovely, ale napriek tomu som ho vybral medzi dobré stredoveké filmy. Prečo? Po prvé, lebo je uveriteľný. Ľudia a ich život je tu normálny bez hollywoodskych klišé o krvilačných zabijakoch a primitívoch. Boj tu nie je neustálou súčasťou, ale len doplnením deja.
Film je bez nánosov súčasných ideológií. Je až taký normálny, že The Guardian ho ocenil ako atraktívny film, pri ktorom sa nebudete nudiť, ale zároveň nazval recenziu európskych filmov ako Revizionizmus vo veľkom meradle a templárov označil za nie tolerantných a multikultúrne priateľských križiakov, ale za náboženských fanatikov, využijúc práve moslimský dobový naratív. Akosi ignorujúc fakt, že aspoň niektorí križiaci žijúci vo Svätej zemi aj vedeli po arabsky, poznali korán, prijali mnoho zo životného štýlu miestneho moslimského obyvateľstva a boli s ním v kontakte. Dokonca existovali aj zmiešané manželstvá, čo sa však netýkalo templárov, lebo tí museli žiť v celibáte.
Po druhé, film je až stredoveko vystavaný podľa hrdinských eposov a má v sebe aj kus severských ság. Po tretie, vidíme tu rytierstvo stredoveku, ktoré už nepatrilo ku krvilačnej germánskej bande zo 6. a 7. storočia, ale malo svoj kódex cti, normy správania, bojovnícku etiku a úprimne verilo v Boha. Po štvrté, charaktery jednotlivých postáv majú svoju kvalitu, hĺbku aj šírku a vidíme rôzne typy stredovekého človeka s jeho túžbami, strachmi, dobrom aj zatrpknutosťou. Mohol by som ešte pokračovať, ale ukončím to tým, že filmy o Arnovi sú aj vhodným didaktickým materiálom, lebo na stredovek nazerajú triezvo a vedia ho pútavo vykresliť, čím sa zaryjú do pamäti.