Šéfka pediatrov Prokopová: Hrozí, že o vyše sedemstotisíc detí sa nebude mať kto postarať

Hrozí nám epidémia osýpok?

Lokálna epidémia hrozí vždy, lebo nám poklesla zaočkovanosť pod 95 percent. Pamätáme si ešte epidémiu na východe Slovenska, kde sa pred štyrmi rokmi vyskytlo vyše sto prípadov osýpok.

Koľko detí na Slovenku nie je zaočkovaných?

Tieto dáta má v percentách Úrad verejného zdravotníctva. Zle je na tom napríklad Trenčiansky kraj a niektoré časti východného Slovenska.

Prečo sa touto látkou menej očkujeme oproti iným vakcínam?

Očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke je jedno z najodmietanejších a rodičia ho odkladajú. To je hlavný problém. Na nižšej zaočkovanosti sa v poslednom roku môže podieľať vyššia chorobnosť detí, a na niektorých miestach nedostatok primárnych pediatrov, ktorí nie vždy stíhajú vykonať včas preventívne prehliadky.

Prečo je to najodmietanejšie očkovanie?

Ide o prvú živú vakcínu, ktorú deti dostanú a má povesť výskytu závažných vedľajších účinkov po jej podaní. Hovorilo sa a občas to ešte zaznieva, že spôsobuje autizmus, hoci vedecky sa to už dávno vyvrátilo. Táto vakcína sa používa na celom svete minimálne osemnásť rokov. Keby spôsobovala autizmus, zaznamenali by sme oveľa vyšší výskyt tohto ochorenia. Keď rodičia prídu na prehliadku v 15. mesiaci a nechcú dieťa zaočkovať, vždy sa s nimi do 18. mesiaca stretnem ešte raz, aby sme v prípade, že sa rozhodnú dať dieťa očkovať, očkovanie stihli.

Po 18. mesiaci veku dieťaťa sa už nedá očkovať?

Dá, ako jedna z mála krajín máme ako súčasť zákona prílohu o očkovaní v inom čase a inej schéme. Je tam presne daný postup očkovania pri deťoch, ktoré neboli zaočkované vtedy, keď mali byť. Rodičov však musíme upozorniť, že tieto deti nedosiahnu ideálny stav imunity.

Ako vyzerajú osýpky, vedia rodičia, čomu vystavujú svoje deti?

Podľa mňa nevedia, lebo sa nestretli s niekým, kto by to ochorenie mal. Ani niektorí lekári mojej generácie a mladší toto ochorenie nevideli.

Akú smrtnosť má toto ochorenie? Nesie nejaké doživotné následky?

Na začiatku sa prejavuje ako klasické respiračné ochorenie – dieťa má teplotu, vodový sopeľ, začervenané oči a zapálené spojivky a až neskôr sa pridá červený škvrnitý výsyp. Očkovať sme začali, lebo osýpky majú vo zvýšenom percente závažné komplikácie ako zápal pľúc, zápal srdcového svalu a zápal mozgu. Nevieme, ktoré dieťa bude mať ťažký priebeh, aj preto očkujeme celú populáciu.

Očkovanie je povinné. Znamená to, že rodič platí po jeho odmietnutí aj pokutu?

V takom prípade to nahlásime na regionálny úrad verejného zdravotníctva, kde sa s ním snažia hygienici porozprávať. Naším cieľom nie je dávať pokuty a sankcie. Chceme rodičov postupne presvedčiť, aby si uvedomili, prečo je vakcína dôležitá. Komunikácia pomáha, ale pediatri majú na ňu čoraz menej energie a času. Pokutu dostane až rodič, ktorý sa nedá presvedčiť.

Zohrala v neochote zaočkovať deti úlohu aj pandémia COVID-19?

Trochu áno. Skutoční odporcovia očkovania tvoria päť percent populácie a boli tu aj pred pandémiou. Zvýšilo sa však percento rodičov, ktorí boli pred pandémiou rezervovaní, a teraz sa priklonili k neočkovaniu.

Podľa vyhodnotenia stavu verejnej minimálnej siete poskytovateľov v SR chýba 223 primárnych pediatrov. V tom však neboli zarátaní tí, ktorí sú v preddôchodkovom veku. Čo z toho vyplýva?

V súčasnosti máme na Slovensku zhruba 980 pediatrov a z toho je 49 percent v dôchodkovom veku. Keby odišli do dôchodku, okolo 700- až 800-tisíc detí by ostalo bez pediatra a musela by sa o nich postarať tá druhá polovica lekárov, ktorá ostane pracovať. Nepredstavujte si to však tak, že ide o mladých 30-ročných doktorov.

Aká je teda ich štatistika?

Takmer dve tretiny z nich sú pár rokov pred obdobím dôchodku. Situácia je skutočne alarmujúca, aj z toho dôvodu, že vychovať pediatra trvá desať rokov. Zväčša ide o ženy. Samozrejme, chcú mať aj deti, rodinu, nejaký čas strávia aj na materskej a rodičovskej dovolenke. Momentálne mám v kapitácii 2 300 detí a neviem si predstaviť, že by ich bolo viac, dokonca že by ich bol dvojnásobok. Bojím sa, aby si aj mladší lekári nepovedali, že to nezvládnu a nezačali odchádzať.

Ani si neviem predstaviť, aby sa také množstvo detí prerozdelilo po odchode lekárov do dôchodku.

Je to naša nočná mora, mnohí kolegovia sú rozhodnutí skončiť, ak sa to presunie za mieru únosnosti.

Je to dvojsečný meč, lebo hovoriť o tom musíte, ale kto bude chcieť za takýchto podmienok vstúpiť do siete ambulantných pediatrov?

Preto musíme mladým ukázať perspektívu a to, že ministerstvo pracuje na reforme vzdelávania, presune kompetencií a musia vidieť odbúranie administratívy.  

Koľko pediatrov uspelo v žiadosti o nenávratný finančný príspevok z plánu obnovy? Vznikli ambulancie v nedostatkových okresoch?

Tuším traja a ďalší dvaja to majú sľúbené. Toto však nie je opatrenie, ktoré doplní päťsto lekárov. Len presunie a pomôže prestup do ambulancie tým, ktorí pracujú v nemocnici a prácu v primárne pediatrickej ambulancii zvažujú.

A čo skúška spôsobilosti, ktorá mala prilákať ukrajinských lekárov?

V prvom preskúšaní uspelo sedem lekárov a 17. mája bolo ďalšie preskúšanie. Na Slovensku máme celkovo 25 až 30 ukrajinských pediatrov, mnohí pracujú v nelekárskych pozíciách, ale nie všetci plánujú ísť pracovať do ambulancií. Po skúške spôsobilosti môžu nastúpiť na dočasnú odbornú stáž buď do ambulancie alebo na pediatriu nemocničného oddelenia.

Čiže to nerieši situáciu.

Určite nie. Sme vďační za každého jedného lekára, ale nezmení to zlú prognózu. Každý jeden pediater v systéme je pomocou, ale potrvá roky, kým budú môcť ukrajinskí lekári samostatne pracovať v ambulanciách.

Prejdime k riešeniam. V januári ministerstvo zdravotníctva schválilo Stratégiu všeobecnej ambulantnej starostlivosti do roku 2030 ako východisko pre reformu. Čo bude iné pre pediatrov?

Táto reforma sa delí na dva časti: pre všeobecných lekárov a pre primárnu pediatriu. Nerobili ju na ministerstve od zeleného stola. Podieľala sa na nej naša odborná spoločnosť, zdravotné poisťovne a vyššie územné celky, ktoré sú zriaďovateľom ambulancií. Prvé analýzy dát sme začali robiť asi rok pred pandémiou, keď bola ešte ministerkou Andrea Kalavská a Inštitút zdravotných analýz viedol Martin Smatana. Keď som sa stala hlavnou odborníčkou ministerstva zdravotníctva pre primárnu pediatriu, začali sme intenzívne vyvracať nesprávne informácie o tom, že máme dostatok pediatrov.

Čo bolo zlé na dovtedajších analýzach? Prečo sa zdalo, že je lekárov dosť?

Nemali sme presné informácie o počte pediatrov v ambulanciách, o ich vekovom zložení, o počte detí, o ktoré sa starajú. Mnohé informácie sa nehlásili – nezbierali. V zoznamoch boli často aj pediatri, ktorí už dávno ukončili svoju prax.

Aké opatrenia môžu podľa novej reformy udržať zdravotnú starostlivosť pre deti?

Odbúranie byrokracie, lebo bez toho neostane lekárovi priestor na medicínske činnosti. Identifikovali sme vyše štyristo administratívnych povinností, ktoré musíme vykonávať, hoci nie vždy súvisia s medicínou. Preto sme sa snažili zmeniť napríklad školský zákon a rodič smie dnes ospravedlniť dieťa na päť dní a nemusíme vydávať lekárske potvrdenia na šport či, dúfajme, že čoskoro ani na zotavovacie podujatia.  Je pripravený návrh na redukciu siete ambulantnej pohotovostnej služby pre deti a dorast a jej skrátenie do 20. hodiny.

To boli krátkodobé opatrenia, aké sú tie dlhodobé?

Tie, ktorými zvyšujeme motiváciu pediatrov a snažíme sa ich získať do systému. Pracujeme na úprave rezidentského programu a vzdelávania iných zdravotníckych pracovníkov. Ak sa lekár bude musieť postarať o 2 500 pacientov, nemôže riešiť bežný soplík alebo robiť preventívne prehliadky. Chceme prenos kompetencií z lekára na zdravotnú sestru a z nej na praktickú sestru. Už teraz nám zdravotné poisťovne priplácajú, ak máme veľa pacientov a zamestnanú ďalšiu zdravotnícku alebo nezdravotnícku silu – napríklad človeka na administratívnu prácu.

Myslím si, že perspektívou je spájanie praxí. Administratívnu pracovníčku ešte dokážem s mojím počtom detí uživiť, ale keby som si chcela vziať nejakú ďalšiu pracovnú silu – napríklad laktačnú poradkyňu či praktickú sestru, už ju z príjmov od zdravotných poisťovní neuživím a nemám pre ňu ani dosť práce na plný úväzok. Viem si preto predstaviť, že napríklad traja pediatri budeme mať takúto spoločnú pracovnú silu a na jej plat sa poskladáme.

Chceme navyše zvýšiť kompetencie pediatrov. Pre mladých je príťažlivé, ak ambulancia bude akousi malou klinikou, kde lekár robí napríklad spirometriu, ekg, manažuje astmu či diabetes. Ide nám o to, aby sa pediater venoval naozaj len medicíne a pacientom, ktorí to potrebujú.

Na čo sa majú v takomto systéme pripraviť rodičia?

Že nebudú mať taký systém zdravotnej starostlivosti ako doposiaľ, lebo si ho nemôžeme dovoliť. Rodičia boli naučení kedykoľvek vziať dieťa a prísť do ambulancie bez toho, aby sa ohlásili alebo objednali na vyšetrenie. To nebude možné, lebo inak sa nestihneme postarať o deti, ktoré sú vážne choré. Rodičia sa musia pripraviť na to, že do ambulancie sa dostanú až po triedení. To znamená, že musia kontaktovať ambulanciu, opísať príznaky a pracovník za telefónom podľa presne stanovených pravidiel, ktoré fungujú aj vo svete, roztriedi deti na tie, ktoré potrebujú okamžitú starostlivosť, tie, ktoré môžu pár dní počkať a tie, ktorým stačí telemedicína. Rodičia to budú musieť rešpektovať.

Kedysi rodičia mojej generácie viac vyhodnocovali situáciu a s dieťaťom nešli k lekárovi len preto, že si niečo prečítali a začali sa báť. Nová generácia rodičov si niečo načíta, ale nedokáže to vyhodnotiť a všetky informácie si chce dať potvrdiť. Stáva sa, že dieťa má teplotu nad 38 stupňov Celzia a oni mu nedajú lieky, ale rovno idú k lekárovi, lebo vraj nevedeli, či mu liek majú a smú dať. Budeme ich to musieť naučiť a budú musieť prebrať určitú mieru zodpovednosti.