Preskočiť na obsah
Spoločnosť

Obetiam režimu Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi išlo o odstránenie komunizmu

Pred 70 rokmi popravili v Bratislave troch mladým mužov, ktorí sa svojimi činmi postavili proti nastupujúcemu komunizmu na Slovensku. Represívna podstata režimu nedávala aktívnym ľuďom s kresťanským svetonázorom a vlasteneckým cítením žiadne šance na normálny život. Púčik, Tunega a Tesár stáli pri zrode hnutia Biela légia.

Pamätná tabuľa Antona Tunegu, Albert Púčika a  Eduarda Tesára na budove  gymnázia v Trenčíne. Foto: Radovan Stoklasa/TASR

Pamätná tabuľa Antona Tunegu, Albert Púčika a Eduarda Tesára na budove gymnázia v Trenčíne. Foto: Radovan Stoklasa/TASR

Publikované: 

Protikomunistické hnutie nenásilného odporu Biela légia – názvom pripomínajúce protiboľševické biele hnutie v Rusku v 20. rokoch 20. storočia – sa rodilo v špecifickom kontexte povojnového bipolárneho sveta a postupnej boľševizácie Slovenska len postupne. Jeho zrod ovplyvnilo niekoľko základných faktorov. Predovšetkým treba spomenúť vznik slovenského politického exilu ako nového fenoménu v moderných slovenských dejinách, ktorého zápas sa neviedol výlučne za obnovu slovenskej štátnosti, ale predovšetkým proti komunistickej ideológii vo všeobecnosti, ako aj konkrétnym komunistickým režimom.

Zakladateľ a hlavný protagonista Bielej légie Jozef Vicen síce nepatril ani k skupine takzvaných sovistov Ferdinanda Ďurčanského, ani k Slovenskej národnej rade v zahraničí reorganizovanej Karolom Sidorom. Jeho prvé kroky v rakúskom exile v roku 1946 však viedli k organizátorom Slovenského revolučného odboja, ktorý sa zameriaval na spravodajskú činnosť, a jeho jednotliví členovia už veľmi skoro po skončení vojny začali v americkej a francúzskej okupačnej zóne Rakúska budovať často v spolupráci s francúzskymi či americkými vojenskými rozviedkami vlastné agentúrno-kuriérske siete.

Cieľom a zmyslom týchto sietí bola preprava ľudí cez hranice, ktorým na Slovensku hrozili perzekúcie, preprava exilových tlačovín, získavanie informácií z prostredia bezpečnostných orgánov, armády a iných zložiek spoločnosti. Vicen bol teda do veľkej miery solitérom, vlastnú spravodajskú sieť, v ktorej pracovali aj neskoršie obete justičnej vraždy z februára 1951, Anton Tunega a Albert Púčik, budoval prevažne spolu s Jozefom Mikulom a americkým dôstojníkom vojenskej kontrarozviedky CIC Paulom Lyonsom.

Ďalším dôležitým faktorom pre vznik fenoménu protikomunistického odboja boli rastúce perzekúcie zo strany najskôr takzvaného ľudovodemokratického, neskôr už otvorene komunistického režimu. Netreba zabúdať na skutočnosť, že bezpečnostný aparát mali už od roku 1945 v rukách komunisti a vo vyšetrovacích väzbách VI., neskôr VII. odboru Povereníctva vnútra sa páchali na zaistencoch neskutočné zverstvá.

Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkami a ochranou súkromia.