Štátna lúpež storočia. Uplynulo sedemdesiat rokov od československej menovej reformy

Menová reforma roku 1953 nebola úplným prekvapením. O nutnosti riešenia nahromadených hospodárskych problémov sa medzi ľuďmi hovorilo celú jar. Konkrétne informácie však zostávali známe len úzkemu okruhu zainteresovaných.

Komunistami riadená ekonomika po piatich rokoch od „Víťazného februára“ rozhodne neprosperovala. Ekonomiku narušenú vojnovým hospodárením ďalej poškodzovalo zavádzanie metód centrálne riadeného hospodárstva. Orientácia na ťažký priemysel a neefektívne riadenie viedlo k nedostatku rôznych druhov spotrebných tovarov. Štát mal navyše z minulosti vysoké dlhy.

Veľké množstvo peňazí v obehu a nedostatok tovaru, za ktorý by ich ľudia mohli utratiť, prirodzene viedli k zvyšovaniu cien. Trh navyše od vojny stále fungoval v obmedzenom režime. Pre väčšinu základných tovarov fungoval viazaný trh s prídelovým systémom a regulovanými cenami a vedľa neho voľný trh. Pritom v okolitých štátoch prídelový systém po vojne zanikol už skôr – v Sovietskom zväze v roku 1947, v Západnom Nemecku v roku 1948, v Poľsku v roku 1950.

Inflácia sa, pochopiteľne, prejavovala len na neregulovanom voľnom trhu. Rozdiel medzi cenami na viazanom a voľnom trhu bol výrazný. V roku 1952 bola cena chleba na voľnom trhu dvojnásobná oproti viazanému, cena hovädzieho mäsa štvornásobná, cena masla viac než päťnásobná a cena cukru takmer deväťnásobná.

Menovou reformou sa štát snažil znížiť pomer dopytu voči obmedzenej ponuke. Zároveň tým chcel umožniť zrušenie prídelového systému, obmedziť čierny trh a najmä zbaviť sa dlhov. Menová reforma bola v podstate ekvivalentom štátneho bankrotu. Štátna moc obyvateľom znehodnotila úspory a znížila životnú úroveň.

Akcia „Guľomet“

Príprava menovej reformy prebiehala v maximálnom utajení. Dokonca i generálny riaditeľ Štátnej banky československej Otakar Pohl sa o nej dozvedel len mesiac dopredu a jeho námestník zo Slovenska Ľudovít Kováčik o nej nebol informovaný vôbec.

Prvé upozornenie, že sa niečo chystá, dostali občania už 5. mája. Rudé právo ohlásilo, že platy sa budú vyplácať na dvakrát – najprv záloha 16. až 18. mája, zvyšok v novom mesiaci. Ľudia reagovali zvýšenými nákupmi. Zákaz voľného predaja tovarov, ktorým vláda zareagovala, situáciu ešte viac zhoršil a viedol k nedostatku dokonca i základných položiek ako chlieb.

Samotná reforma bola spustená v sobotu 30. mája s krycím názvom akcia „Guľomet“. Už o tretej popoludní bol príslušníkom Ľudových milícií vydaný rozkaz k bojovej pohotovosti – mali byť pripravení presadzovať uznesenie, ktoré bude oznámené večer v rozhlase a v nedeľnej dennej tlači. Aktivizácia ozbrojených zložiek sa ukázala byť na mieste.

Občania sa o reforme oficiálne dozvedeli z rozhlasového vystúpenia premiéra Viliama Širokého. Ten prehovoril o piatej večer, keď už boli obchody zavreté. Opatrnosť tohto druhu bola zrejme zbytočná, keďže regály obchodov sa v priebehu soboty rýchlo vyprázdnili. Prejav prezidenta Zápotockého, ktorý mal počas predošlého dňa ľudí upokojiť, si občania vyložili po svojom.

Päť ku jednej i päťdesiat ku jednej

Ohlásená reforma od pondelka 1. júna v podstate zneplatnila používané peniaze a nahradila ich novými. Občania si mohli staré koruny vymeniť za nové – nové bankovky boli vytlačené v Moskve – od 1. do 4. júna. Pomer však nebol pre nich priaznivý.

Základný pomer bol stanovený na päť ku jednej. Týmto pomerom sa prepočítali všetky ceny. Zároveň došlo k zrušeniu prídelového systému – s niektorými výnimkami, ako napríklad palivo či automobily – a zjednoteniu cien viazaného a voľného trhu.

Pri výmene obeživa sa základný pomer päť ku jednej vzťahoval len na 300 starých korún – občan za ne dostal 60 nových korún. Každá ďalšia koruna sa menila v pomere 50 ku jednej. Limit sa nevzťahoval na jednotlivcov, ale na domácnosti – za každú domácnosť mohla peniaze vymeniť len jedna osoba. Vybraní členovia strany zapojení do prípravy reformy mali, samozrejme, odlišné podmienky.

Celková redukcia obeživa bola výrazná. Namiesto 52,1 miliardy starých korún zostalo v obehu 1,4 miliardy nových korún. Výmenný pomer bol teda v priemere 37 ku jednej.

O niečo výhodnejšie sa prepočítavali vklady v Štátnej sporiteľni a Štátnej banke. Prvých 5-tisíc starých korún sa menilo v pomere päť ku jednej. Pri vyšších sumách bol pomer menej výhodný: medzi piatimi a desiatimi tisícmi korún sa menilo v pomere 6,25 ku jednej, od 10- do 20-tisíc v pomere desať ku jednej, od 20- do 50-tisíc v pomere 25 ku jednej a vklady nad 50-tisíc v pomere 30 ku jednej. Tieto výhodnejšie pomery však platili len pre vklady do 15. mája – peniaze vložené po tomto dátume sa prepočítavali v pomere 50 ku jednej.

Po určitý čas bolo možné v obchodoch nakupovať tovar v nových cenách za staré peniaze v pomere 50 ku jednej.

Štát sa tiež zbavil niektorých záväzkov voči občanom, a to bez náhrady. To sa týkalo prostriedkov na viazaných vkladoch, ktoré boli zablokované počas menovej reformy v roku 1945, záväzkov z domácich cenných papierov emitovaných pred rokom 1945, záväzkov zo štátnych dlhopisov a dlhopisov finančných inštitúcií emitovaných po roku 1945 a náhrad za znárodnenie majetku.

Diktatúra proti proletariátu

Úprava cien jednoznačne ochudobnila obyvateľstvo. A to nielen buržoáziu a špekulantov, ako deklarovali predstavitelia režimu, ale aj pracujúcich. Cenová hladina sa zvýšila najmä chudobným, ktorí pred reformou nakupovali väčšinu tovarov za regulované ceny na viazanom trhu. Ceny spotrebného tovaru sa zvýšili o 14 percent, v prípade potravín o 27 percent.

Životná úroveň robotníkov poklesla približne o 12 až 14 percent, u iných skupín výraznejšie. Malí živnostníci či roľníci prakticky prišli o finančný kapitál. Menový systém sa podriadil komunistickým predstavám o organizácii ekonomiky.

Ľud však s reakciou nečakal, ako reforma dopadne. Už v prvých dňoch po ohlásení reformy sa po celej republike objavil odpor najmä robotníkov a uskutočnilo sa viac než 130 štrajkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa odpor obmedzil na zastavenie práce v niekoľkých podnikoch, v Česku sa prejavil aj ostrejšími verejnými demonštráciami. V Prahe napríklad vyšlo do ulíc až tisíc nespokojných robotníkov z ČKD.

Najsilnejší odpor vyvolala menová reforma v Plzni. Centrom nepokojov bola Škodovka, vtedy nesúca názov Závody V. I. Lenina. Robotníci z rannej zmeny vyjadrovali pobúrenie, keďže im výplaty boli vyplatené schválne dopredu, čím sa ich reálna hodnota znížila. Nespokojnosť sa však následne obrátila proti samotnému režimu a z fabriky sa preliala do centra mesta.

V Plzni napokon demonštrovalo okolo 20-tisíc občanov, robotníkov z rôznych podnikov, ku ktorým sa pridali študenti a často aj členovia komunistickej strany. Demonštranti obsadili radnicu, budovu súdu a mestského rozhlasu, kde ničili obrazy a busty komunistických pohlavárov. Príslušníci Ľudových milícií a Zboru národnej bezpečnosti situáciu nezvládli a povstalci v priebehu dňa mesto ovládli.

Plzenské povstanie však nemalo dlhé trvanie. Už popoludní proti nemu zakročili posily tvorené jednotkami Pohraničnej stráže, Československej ľudovej armády, Ľudových milícií, Štátnej bezpečnosti a vojsk Ministerstva národnej bezpečnosti. Zranenia utrpeli dve stovky demonštrantov a 48 príslušníkov represívnych zložiek.

Len v Plzni bolo zatknutých 650 osôb, z nich 331 odsúdených. Okrem toho nasledovali aj mimosúdne represie, robotníci boli prepustení zo zamestnania, študenti vylúčení zo škôl, okolo 200 rodín bolo z Plzne nútene vysťahovaných. Desiatky osôb boli zatknuté aj v iných mestách. V rámci komunistickej strany došlo k previerkam a čistkám. Na rozdiel od iných procesov, tieto neboli veľmi medializované – komunisti mohli ťažko propagovať represiu voči tým, ktorí mali byť oporou ich režimu.

Napokon samotný režim musel mierniť dôsledky menovej reformy na životnú úroveň. Opäť pritom kopíroval metódy použité v Sovietskom zväze po reforme v roku 1947. Vysoké ceny krotil znížením dane z obratu na niektoré spotrebné tovary, čo viedlo k niekoľkým jednorazovým zníženiam maloobchodných cien.

Menová reforma ukázala ekonomickú neschopnosť komunistov. Ekonomickú úroveň obyvateľstva nezvýšili, no za päť rokov doviedli štát k bankrotu. Doplatili na to všetci občania okrem samotných vládcov.