Štátna lúpež storočia. Uplynulo sedemdesiat rokov od československej menovej reformy

Menová reforma roku 1953 nebola úplným prekvapením. O nutnosti riešenia nahromadených hospodárskych problémov sa medzi ľuďmi hovorilo celú jar. Konkrétne informácie však zostávali známe len úzkemu okruhu zainteresovaných.

Komunistami riadená ekonomika po piatich rokoch od „Víťazného februára“ rozhodne neprosperovala. Ekonomiku narušenú vojnovým hospodárením ďalej poškodzovalo zavádzanie metód centrálne riadeného hospodárstva. Orientácia na ťažký priemysel a neefektívne riadenie viedlo k nedostatku rôznych druhov spotrebných tovarov. Štát mal navyše z minulosti vysoké dlhy.

Veľké množstvo peňazí v obehu a nedostatok tovaru, za ktorý by ich ľudia mohli utratiť, prirodzene viedli k zvyšovaniu cien. Trh navyše od vojny stále fungoval v obmedzenom režime. Pre väčšinu základných tovarov fungoval viazaný trh s prídelovým systémom a regulovanými cenami a vedľa neho voľný trh. Pritom v okolitých štátoch prídelový systém po vojne zanikol už skôr – v Sovietskom zväze v roku 1947, v Západnom Nemecku v roku 1948, v Poľsku v roku 1950.

Inflácia sa, pochopiteľne, prejavovala len na neregulovanom voľnom trhu. Rozdiel medzi cenami na viazanom a voľnom trhu bol výrazný. V roku 1952 bola cena chleba na voľnom trhu dvojnásobná oproti viazanému, cena hovädzieho mäsa štvornásobná, cena masla viac než päťnásobná a cena cukru takmer deväťnásobná.