Chválospevy na vládu Zuzany Čaputovej znejú falošne

Ako podporný argument pre jej pozitívne prijatie sa od začiatku zdôrazňovalo, že ide o vládu odborníkov. Osobitne pani prezidentka si dala záležať, aby nehovorila o vláde úradníckej. Dopredu sa upozorňovalo aj na to, že to určite bude vláda, ktorá prinesie pokoj a nenechá sa vtiahnuť do politických súbojov. Ó, aký ideál, mať demokratickú politiku bez konfliktov. No a po takomto pozitívnom expozé by sa asi ani nedalo očakávať iné než to, že rozumné politické strany vyslovia prezidentkinej vláde dôveru.

Ono je to však všetko trochu inak. A v tom chóre chvály zaznieva niekoľko falošných tónov.

Pani prezidentka nepochybne vymenovala do vlády ľudí s odbornými znalosťami. Vyznieva to však tak, akoby v doterajších vládach sedeli samí neodborníci, čo nie je ani zďaleka pravda. Dokonca aj v dvoch posledných vládach – Matovičovej a Hegerovej – ktoré sa považujú za najmenej kompetentné v slovenskej histórii, sedela prevaha ľudí, ktorí sa vyznali vo svojich rezortoch. Jeden za všetkých, minister zdravotníctva Lengvarský, predtým riaditeľ nemocnice, to znamená odborník. A napriek tomu môže slúžiť ako dôkaz, že ani dlhoročná prax v odbore nemusí byť zárukou dobrého výkonu v politickej funkcii, akou je pozícia ministra. A takých príkladov by sa našlo veľa. Odbornosť je výhodou, ale nie je samospasiteľná.

Niekto by iste namietol, že nástojenie na tom, že teraz máme vládu odborníkov, treba chápať tak, že ide o vládu apolitickú. Ani to však nie je úplná pravda. V Ódorovom kabinete sa zišlo niekoľko ľudí nielen s bohatou politickou minulosťou, ale aj priamo prepojených s politickými stranami. A nie sú to len minister vnútra Šimko (opäť v KDH) či ministerka spravodlivosti Dubovcová (naposledy PS).

Je to aj niekoľko bývalých štátnych tajomníkov z predošlej vlády, ktorí sa teraz stali ministrami. Pre istotu pripomeniem, že štátny tajomník je politická funkcia a kto ju raz prijme, stáva sa reprezentantom politickej strany, ktorá ho do vlády nominovala. A snáď nás nikto nechce presviedčať, že takéto politické puto sa rozplynie v okamihu, keď sa zo štátneho tajomníka stane minister. Faktom teda je, že vláda zostavená z nominantov pani prezidentky síce pozostáva z odborníkov, má však aj silný politický akcent. A to sme vôbec nerozobrali ďalšie ideové a personálne pozadia jednotlivých ministrov a ministeriek.

Treba uznať, že doterajšie vystúpenia premiéra Ódora dávajú za pravdu tým, ktorí od neho očakávali pokoj a technokratickú vecnosť. A v tom je naozaj výrazný a blahodarný rozdiel medzi ním a zákerným Matovičom či frázovitým Hegerom. Mediálne amplióny nám však na pozadí Ódorovej zdržanlivej a neagresívnej mentality podsúvajú predstavu, že ideálom v pluralitnej demokratickej spoločnosti je stav, keď sa politici nehádajú. Aj som započul v tomto duchu sugestívnu novinársku otázku smerom k nejakému politológovi: myslíte si, že nasledujúce vlády by si v tomto mohli zobrať vzor z takéhoto nekonfliktného štýlu vládnutia? No nie, nemohli, odpovedám. A ani nemali.

Pre menej chápavých ale podotknem, že vnímam rozdiel medzi nenávistnou agresivitou a medzi prirodzeným politickým konfliktom koalície s opozíciou, ktorý môže byť aj ostrý, emotívny a ktorý je pre demokraciu potrebný. Iste, dočasná úradnícka vláda si môže dopriať ten luxus, že do politických sporov tohto druhu sa zapájať nemusí. V normálnej situácii je však politická súťaž a konfrontácia nevyhnutná.

A napokon sme pri otázke, prečo by vláda premiéra Ódora, najmä ak predloží kvalitné programové vyhlásenie, nemala získať dôveru parlamentu. Niekomu sa to možno nebude páčiť, ale úroveň programového vyhlásenia vlády je pre získanie dôvery vec až druhotná. V prvom rade totiž ide o dohodu politických strán, ktoré vytvorili koalíciu, a teda prejavili na základe získaných hlasov vôľu vládnuť. To, že nimi nanominovaná vláda napíše ešte aj dobré programové vyhlásenie, je bonus navyše. Ak teda dnes niektorí predsedovia politických strán hovoria, že sa rozhodnú až podľa toho, čo bude programové vyhlásenie obsahovať, tak buď predstierajú, alebo nechápu základnú politickú abecedu.

Lebo šanca, aby vláda, aj úradnícka, získala dôveru, je vždy priamo úmerná zainteresovaniu politických strán na jej zostavení či pôvode. Prekvapí snáď niekoho, že svoj jeden poslanecký hlas dá vláde Progresívne Slovensko, keď ju zostavila bývalá podpredsedníčka tejto strany? Alebo je nepochopiteľné, že jej podporu vysloví SaS, keď bolo jej predsedovi dovolené hovoriť do obsadenia ministerstva hospodárstva? Zvyšná realita je však taká, že pani prezidentka urobila veľmi málo na to, aby politické strany mohli za vládu Ľudovíta Ódora prevziať spoluzodpovednosť. A vyjadrenie dôvery vláde je práve tým – prijatím spoluzodpovednosti.

Takže sa nečudujme, že tie strany, ktoré neboli poctené ani len tým, že by ich prezidentka poinformovala o svojich personálnych rozhodnutiach, majú dobrý dôvod na to, aby vláda zostavená bez nich mala miesto dôvery oklieštené kompetencie. V tomto zmysle je komické, keď im niekto predhadzuje návnadu, že vyslovením dôvery vláde získajú aj možnosť odvolávať jej členov. A kedy by to tak asi chceli stihnúť, keď už o mesiac sa začínajú parlamentné prázdniny a v septembri sú voľby?

Ten čas je dokonca taký krátky, že ani vláda Zuzany Čaputovej riadená Ľudovítom Ódorom napriek puncovanej odbornosti nestihne urobiť nič prevratné. Zároveň si tým ani nepokazí vopred získaný imidž odbornosti a pokoja. Inak povedané – dobrý pocit zostane. Ale z pocitov sa nikto nenaje.