Výprava Lucia Cornelia Balba do centrálnej Sahary a k rieke Niger (19 pred Kr.)

Prvá výprava sa uskutočnila v roku 19 pred Kr. a viedol ju Lucius Cornelius Balbus, prokonzul Afriky v tom roku. Pod svojím velením mal 10-tisíc vojakov a cieľom bola Garama (dnes Germa), hlavné mesto kočovníkov Garamantov, ktoré sa nachádzalo na území dnešného juhozápadného líbyjského regiónu Fezzan.

Garamanti už pár storočí sprostredkúvali obchod medzi vnútrozemím Afriky a pobrežím dnešnej Líbye. V tomto prípade však nie je úplne isté, či Garamanti sprostredkúvali obchod a pýtali si vysoké „mýtne“ poplatky alebo napádali obchodné karavány svojej konkurencie. Isté je, že Rimanom komplikovali život, lebo do istej miery si počínali priveľmi slobodne a rímski obchodníci vyjadrovali nespokojnosť. Rozkaz na útok prišiel od samotného cisára Augusta, takže problém to nebol malý.

Cieľom rímskej trestnej výpravy bolo poraziť Garamantov, dobyť Garamu a prípadne získať pod svoju kontrolu karavánové cesty, ktoré viedli cez oázy až do oblasti Gaa a Timbuktu na rieke Niger. Rimania cestou do Garamy nechávali posádky v oázach, vďaka ktorým kontrolovali karavánovú cestu. Mesto sa im podarilo dobyť a rímskym štýlom priviesť Garamantov k rozumu, teda spraviť z nich poslušných klientov.

Podľa Plínia Staršieho nakoniec nejakí vojaci prišli až k rieke Dasibari, čo sa nápadne podobá na názov rieky Niger v jazyku miestnych kmeňov, takže Rimania by prišli niekde do oblasti medzi mestami Gao a Timbuktu. Z líbyjského pobrežia po karavánových cestách k Nigeru to bolo takmer 3 500 kilometrov, prešli aj cez pohorie Ahaggar (dnes južné Alžírsko) a Rimanov ešte čakala spiatočná cesta k Stredozemnému moru. V tých klimatických podmienkach potrebovali na prejdenie Sahary minimálne rok.

Vľavo ruiny garamantského centra Garama. Foto: Franzfoto, Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0. Vpravo pohorie Ahaggar (Hoggar) v južnom Alžírsku. Foto: Mohammed Amri, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0.

Podľa Plínia Staršieho informácie od Balbových vojakov o veľkej rieke s menom Dasibari, o ktorej si mysleli, že tiekla na východ a vlievala sa do Nílu, pomohli spresniť rímske geografické predstavy o Afrike. Treba len podotknúť, že Niger má veľmi špecifický tvar a naozaj to vyzerá, akoby tiekol na východ naprieč Afrikou, len sa potom vo veľkom oblúku stáča do Guinejského zálivu, o čom však Rimania nevedeli, lebo objavili len jeho malú časť. To, že Balbovi legionári prišli až k Nigeru, podporujú aj nasledujúce rímske expedície, ktoré už mali isté vedomosti o oblasti a využívali ich pri plánovaní trasy.

Výprava Suetonia Paulina do západnej Afriky (41 po Kr.)

Druhá výprava do hĺbky kontinentu niesla typické rímske znaky, ale vieme o nej veľmi málo, lebo Plínius Starší zaznamenal len pár detailov. V roku 40 po Kristovi povstali Berberi v Mauretánii a konzul Gaius Suetonius Paulinus medzi rokmi 41 a 44 viedol opakované trestné expedície, ktoré stáli život mnohých pôvodných obyvateľov a ich mestá sa menili na ruiny.

V roku 41 po svojom príchode do Mauretánie prichystal výpravu do hĺbky berberského územia. Po desaťdňovom pochode jeho zbor vyšiel na zasnežený hrebeň Atlasu a začal zostup do Sahary. Postupovali územím dnešného Maroka. Západnej Sahary a Mauretánie. Cestou prišli k rieke Ger, ktorej presná identifikácia je otázna a potom časť zboru dorazila až k rieke Daras, čo je dnešný Senegal. Prešli viac ako 2 500 kilometrov a od hrebeňa Atlasu k rieke je to približne 2 000 kilometrov, ale Rimania isto robili aj trestné výpravy mimo pobrežia viac do hĺbky západnej Sahary.

Vľavo Antiatlas, južné predhorie Atlasu, ktoré ho oddeľuje od Sahary. Foto: Ayman Abdelilah, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0. Vpravo rieka Senegal blízko ústia do Atlantického oceánu. Foto: Von Gregor Rom, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0.

Výprava Septimia Flacca do centrálnej Sahary a k Čadskému jazeru (50)

Aj v tomto prípade išlo o trestnú výpravu na územie kmeňa Garamantov. Či išlo o výpravu proti nim alebo inému kmeňu, ktorý robil problémy, nevieme, ale skôr asi išlo o samotných Garamantov, lebo okrem tu spomenutých výprav ich Rimania napádali relatívne často. Nejakí Berberi zaútočili na rímske pobrežie a na mesto Leptis Magna, čím narušili obchod. Preto inak neznámy rímsky veliteľ Septimius Flaccus vytiahol v roku 50 na územie Garamantov a Rimania porazili nájazdníkov.

Potom zamierili ďalej na juh po karavánovej ceste. Prešli cez pohorie Tibesti do zeme, ktorú antickí autori volali Agisymba a žili v nej Etiópčania, teda černosi. Rimania prišli k rozľahlému jazeru hrochov a nosorožcov, čo mohlo byť jedine Čadské jazero, ktoré malo vtedy oveľa väčšiu rozlohu ako dnes. Napríklad len v druhej polovici 20. storočia sa zmenšilo o 90 percent. O koľko sa zmenšilo v predchádzajúcich storočiach nevieme, ale pár tisícročí dozadu zaberalo územie od dnešného Nigeru až do Sudánu a na juhu po Stredoafrickú republiku. Bol to vodný rezervoár a oáza života stredovýchodnej Afriky.

Vľavo francúzska mapa Afriky s Čadským jazerom a karavánovými trasami cez Saharu (1862). Foto: Wikimedia Commons. Vpravo pohorie Tibesti. Foto: By michael kerling, Wikimedia Commons.

Táto druhá časť expedície už bola čisto objavná a podľa autorov sa Rimania dostali do kontaktu s miestnym černošským obyvateľstvom a zrejme len menili tovary a zanechávali dobrý dojem. Prešli minimálne 1 500 kilometrov, čomu by nasvedčoval aj údaj, že cesta im trvala mesiace. V tých geografických a klimatických podmienkach rímske légie asi nešli viac ako 20 kilometrov denne. K dnešnému brehu Čadského jazera by to bolo vyše 2 000 kilometrov, takže jazero isto bolo oveľa ďalej na sever. Flaccus mal zanechať posádku pri Čadskom jazere, aby dozerala na začiatok karavánovej cesty. Rimania sa rozhodli zobrať pod svoju kontrolu centrálnu karavánovú cestu vedúcu k pobrežiu.

Lenže podľa Ptolemaia Rimania mali ísť ešte ďalej a preskúmali rieky Šari a Logone, ktoré vtekajú do Čadského jazera z juhu a nachádzajú sa na území dnešných štátov Kamerun, Stredoafrická republika a Čad. Podľa tohto údaju by Rimania objavili rovníkové pralesy a ich expedícia mohla prejsť 3 000 kilometrov.

Výprava Valeria Festa k rieke Niger (70)

Gamaranti si nedali pokoj a situácia si vyžadovala novú väčšiu výpravu v roku 70. Podľa Tacita Valerius Festus veliteľ Legio III Augusta Garamantov opäť podrobil a potom sa vydal po stopách Balba k rieke Niger. Garamantský kráľ sprevádzal Rimanov na výprave cez Saharu, čo nasvedčuje, že s ním obnovili nejakú klientsku zmluvu a musel poskytovať služby. Zároveň sa nachádzal ďalej od rímskeho územia, mali ho pod kontrolou, tak si sami mohli dovoliť objavnú expedíciu.

Vľavo pohorie Air. Foto: By Denvermaxwell, Wikimedia Commons Vpravo rieka Niger z kozmu. Foto: Jacques Descloitres, MODIS Land Rapid Response Team, NASA/GSFC, Wikimedia Commons.

Ako nasvedčuje správa Plínia Staršieho v pohorí Ahaggar zahli na juh k pohoriu Aïr (dnes na severe, severozápade Nigeru), a nie na juhozápad ako Balbovi muži. Plínius nespomínal miesta, ktoré prešla Balbova expedícia. Podľa neho prišli k rieke Girin, čo sa ponáša na meno Nigeru v tuarégskom jazyku a jediná veľká rieka južne od pohoria Air je práve Niger. Lenže použitie tohto tuarégskeho slova zasa naznačuje, že Rimania by zahli na západ a išli popri Nigeri až niekde do oblasti Timbuktu. Je tu viacero neistých údajov.

Niektorí autori sa domnievajú, že časť legionárov sa plavila po rieke Niger a dosiahli jej ústie do Guinejského zálivu, ale údaje z Peutingerovej mapy zo 4. storočia nenasvedčujú tomu, že by Rimania poznali skutočný tok Nigeru, lebo mapa uvádzala, že rieka Girin tiekla do jazera, z ktorého vytekal Níl.

Výprava Julia Materna k Čadskému jazeru (90)

Podľa Ptolemaia Garamanti sprevádzali inak neznámeho muža Julia Materna na poslednej rímskej výprave v 1. storočí. Toto bola jediná výprava, ktorá nemala charakter trestnej výpravy proti problematickým Berberom, a išlo asi o objavno-obchodnú expedíciu. Maternus však bol niekto dôležitý, lebo ho sprevádzal garamantský kráľ.

Prešli popri pohorí Tibesti a došli k Čadskému jazeru a potom ďalej na juh do pralesa k riekam, ktoré zásobovali jazero. Cesta údajne trvala štyri mesiace a išla po stopách Septimia Flacca. Maternus vraj do Ríma priniesol ako raritu nosorožca, ktorého ukázali v koloseu. Rimania sa museli uspokojiť aspoň s týmto monštrom, lebo k africkému zlatu sa im nepodarilo dostať a ďalej záviseli od sprostredkovateľov.

Čadské jazero. Foto: Coolthoom1 a Sani Ahmad, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0.