Čaputová v rozhovore pre Politico šíri dezinformácie. Slovákom prekáža politika k vojne z iných dôvodov

Prezidentka Čaputová v rozhovore, ktorý vyšiel na portáli Politico, pletie niekoľko vecí a sama spôsobuje to, čo označuje za problém našej spoločnosti.

Čaputová sa obáva, že Slovensko sa po voľbách zmení a „možno budeme mať zahraničnú politiku podobnú politike Viktora Orbána,“ povedala, čo je nepochybne pravda, ale súčasne dezinterpretovala príčiny. Politicu povedala, že naša krajina čelí aktívnej ruskej dezinformačnej kampani a že ako „mladá demokracia sme viac zraniteľní“.

Realita je pritom podstatne jednoduchšia.

Nálady slovenskej verejnej mienky sú kritické k vláde a prezidentke dlhodobo, zvlášť to platí v zahraničnej politike, pretože s takouto politikou jednoducho nesúhlasia. Podľa viacerých prieskumov 60 až 70 percent slovenskej verejnosti nesúhlasí s vojenskou podporou Ukrajiny, čo pritom neznamená, že by šírili nejaký ruský naratív alebo spochybňovali agresora, ktorý vojnu rozpútal. A už vôbec to nespochybňuje naše ukotvenie na Západe či podporu členstva v NATO.

Za týmto nesúhlasom sú iné veci. Veľkej časti verejnosti prekážalo, že teritoriálny konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou označovali politici Čaputová, Heger alebo Naď za „našu vojnu“, v ktorej ide aj o Slovensko. A že na Ukrajinu posielame zbrane, ktoré nemáme čím nahradiť. Po protivzdušnej obrane išlo aj o stíhačky Mig-29. Slovensko tým nijako nepreberá ruský naratív. Práve naopak, verejnosť ochotne prijala desiatky tisíc Ukrajincov na našom území, ale zároveň si väčšina myslí, že by nemalo prísť k eskalácii vojny, a najmä nášmu zapojeniu do nej.

Všetky tri vlády – Matovičova, Hegerova aj Ódorova – čelia práve preto nesúhlasu verejnej mienky. Nie je za tým ruský naratív, ani spochybňovanie agresie, ale obava o slovenské záujmy, najmä ak sme krajinou s nepripravenou a nevyzbrojenou armádou. A pocit, že vojne bolo možné predísť, keby krajiny NATO, najmä USA a Británia, neboli od roku 2008 tlačili na členstvo Ukrajiny v NATO.

Čaputová to všetko opomína a naopak si myslí, že pri údajnom šírení dezinformácií zohrávajú úlohu aj niektorí slovenskí politici. „Niektorí politickí lídri vrátane členov parlamentu rozširujú tento typ informácií priamo v parlamente, cez médiá,“ uviedla.

Za nedôverou sú však iné faktory. Prezidentka napríklad neopomenie príležitosť, aby podporila členstvo Ukrajiny v NATO, hoci práve táto politika viedla k vojne. Upozorňuje na to aj pápež František, ktorý tiež vojnu odsudzuje, ale pripomína, že k nej viedol aj „štekot NATO pred bránami Ruska“ a opakovane kritizuje „dýchanie vojnou“ a dodávanie zbraní. Obáva sa totiž eskalácie a tretej svetovej vojny.

Namiesto toho, aby to slovenská prezidentka západnému publiku vysvetlila a hájila tak Slovensko pred zahraničnými tlakmi, Čaputová stav verejnej mienky dezinterpretuje a kritiku jej politiky, aj politiky vlád po roku 2020 pripisuje tak trochu vymysleným dôvodom. Údajnému ruskému naratívu sa v časti slovenskej spoločnosti podľa nej darí v dôsledku „pozitívneho postoja k spoločným slovanským koreňom“, určitého vnímania dejín či vplyvu dezinformácií. Okrem toho za to podľa nej možno môžu aj „chyby v komunikácii demokratických politických lídrov“. Veľa Slovákov je tiež podľa prezidentky už jednoducho otrávených po sérií kríz, ktorým spoločnosť musela čeliť. „Ľudia sú preto nahnevaní a frustrovaní,“ myslí si Čaputová.

Vec je pritom omnoho jednoduchšia. Vláda aj prezidentka robia politiku, ktorá sa podobá na poľskú zahraničnú politiku, pričom verejnosť by si priala omnoho opatrnejší prístup. Ukazuje to aj rozpor, ktorý sa týka darovaných stíhačiek.

Čaputová v Politicu hovorí, že Slovensko sa ukázalo ako silný podporovateľ Ukrajiny a ukrajinským silám dodalo napríklad stíhačky MiG-29. Úplne však opomenula, že vláda pri tomto postupe pravdepodobne porušila ústavu, respektíve ju obišla pochybným spôsobom, ktorý sama odobrila. Zvolený postup kritizujú aj renomovaní ústavní právnici. A aj tento prípad ukazuje, ako Čaputová dezinterpretuje situáciu na Slovensku. Stíhačky sú ukážkou ústavného pochybenia vlády, preto majú s týmto krokom problém aj tí, ktorí inak zahraničnopolitickú orientáciu neriešia.

A práve z toho ťaží Smer, Republika či SNS, ktoré vládu za takýto postup kritizujú.

Nie je to napokon prvýkrát, keď vznikol rozpor medzi stavom verejnej mienky a zahraničnou politikou USA či iných štátov NATO v našom regióne. Keď Slovensko vstupovalo do NATO a umožnili sme americkým stíhačkám, ktoré išli bombardovať srbské vojenské aj civilné ciele, prelet nad naším územím, verejná mienka to odsudzovala. Sme západným národom so západnými tradíciami, ale so zahraničnou politikou USA máme niekedy problém. Práve preto väčšina verejnej mienky nepodporovala uzavretie bilaterálnej zmluvy DCA, ktorá dáva Američanom možnosti nad rámec záväzkov v NATO.

Čaputová pred voľbami – keď potrebovala získať hlasy – o zmluve hovorila opatrne a vyhýbavo, v úrade ju však okamžite podporila a podpísala. Väčšina s tým, prirodzene, nesúhlasí. Dôvodom však nie je žiadny ruský naratív, ale prirodzené dlhodobé postoje väčšiny slovenskej verejnej mienky.

A tým je dlhodobý nesúhlas slovenskej verejnosti so zahraničnou politikou USA, obzvlášť ak ide o podporu vojny v našom regióne. Práve to stojí aj za údajom z prieskumu, na ktorý sa Politico odvoláva, podľa ktorého 66 percent Slovákov súhlasilo s výrokom, že USA vťahujú Slovensko do vojny s Ruskom, pretože z toho profitujú.

Rozhovor v Politicu ukázal, že namiesto priznania pravdy a vysvetlenia stavu verejnej slovenskej mienky prezidentka začala hľadať vnútorného aj vonkajšieho nepriateľa. Dôsledkom takejto politiky môže byť len hlbšia nedôvera a domáca polarizácia, ktorú inak prezidentka tiež kritizuje.