Na koncerte Tublatanky: Normálnosť ako princíp

Bol som na koncerte v piatok v Trnave, v tamojšom amfiteátri a bol to skvelý večer. „Tak sme sa dožili, že Tublatanka oslavuje 40 rokov,“ povedal v úvode – asi po dvoch-troch skladbách – spevák Maťo Ďurinda. Od tohto momentu až do konca sa nikto na nič nehral. Tublatanka má 40, spevák 61, ale všetci sme sa vďaka ich hudbe cítili na pár hodín mladší. A lepší. Ukázalo sa, že máme čosi spoločné.

Ďurinda fanúšikov oslovoval ako „starých dobrých priateľov“, ďakoval, že pri kapele stoja celé to obdobie, trochu spomínal, ale bez zbytočnej nostalgie. Bolo cítiť hneď dve veci naraz. Jeho aj ich vďaku. Tublatanka odohrala dve hodiny a 15 minút a ľudí, čo prišli, chceli hudobníci zabaviť. Bez predkapely, so všetkými hitmi. Fungovalo to. Ďurinda má dav rád (v Trnave mohlo byť okolo 4-tisíc ľudí), diváci a fanúšikovia boli za to vďační. Od momentu ako vyšiel na pódium až do konca všetko vyšlo. A po celý koncert bol ako obojstranný vzťah.

Za tie roky sa vymenil aj basgitarista aj bubeník, zmenilo sa vlastne všetko okolo: od režimu cez ideológiu až po hudobný vkus, ale Tublatanka tomu akosi pokojne čelí a nemení sa v tom podstatnom. V roku 1989 poskytli aparatúru na revolučné námestie, ale s politikou to nikdy neprehnali ani nepokazili. A jemný, vyššie posadený hlas Maťa Ďurindu stále s gitarami a bicími ladí. Juraj Topor nahradil Pavla Horvátha, Juraja Černého Peter Schlosser, zaspomínalo sa aj na Doda Dubána, keď sme spievali jeho Loď do neznáma. Poznali ju všetci, aj tínedžeri, ktorých na koncert zobrali rodičia.

Koncert mal zvláštnu atmosféru. Všetky hity sme si odspievali spoločne. Okolo sedeli alebo postávali ľudia nad 55 a viac rokov, často bolo vidieť manželské páry. Kúpili si fľašu proseca alebo čapované pivo a jednoducho, spokojne sa zabávali. Bol teplý slnečný večer, všetko bolo pohodové.

Až po chvíli som si uvedomil, v čom je ten koncert taký iný.

Bolo to ľuďmi naokolo aj správaním kapely. Žiadna politika, žiadne politizovanie, ani jediná narážka na Matoviča, Fica, Čaputovú či hocikoho iného, žiadna dúha, ani odkazy na aktuálnu vojnu, už vôbec nie zelené reči, také či onaké práva. Ďurinda odmietol  každú príležitosť politizovať, aj keď sa priamo ponúkala: Keď išli zahrať pesničku Skúsime to cez vesmír, ktorú napísali so Sarvašom na protest proti vojenčine, keď bol odvedený a povolaný do armády, povedal len, že nemá rád vojny. Všetky. Pretože v nich na oboch stranách zomierajú otcovia a synovia. Žiadne politické symboly či narážky neboli ani medzi ľuďmi, značná časť mužov mala tričko s T-čkom na chrbte, ženy (panie) mali nanajvýš rifľovú bundu, čosi čo slúžilo ako protest kdesi hlboko v 80. rokoch. Ale nič z toho, čo dnes vidíte na kapelách súčasnosti. Žiadny aktivizmus.

Keď išli zahrať Matku, Ďurinda sa spýtal, koľko je tu matiek. Zdvihla sa vlna rúk. Táto pesnička je pre vás, dali ste našej krajine to najdôležitejšie, čo ste dať mohli, povedal. A opäť bolo všetko také normálne a samozrejmé. Starý rocker ocenil rodiny a deti. Lenže, koľko spevákov či celebrít to dnes povie? Fanúšikovia, najmä tie ženy, cítili vďaku. Pár vedľa mňa sa pritúlil, mama v rade predo mnou zase pohladila svojho syna. Musím si pri tom opise dávať pozor na gýč, pretože by som pokazil dojem, tam žiadny nebol.

Bolo tam niečo iné. V pesničkách aj pomedzi ne sa hovorilo a spievalo o nádeji. Vtedy som si uvedomil, čo všetko tejto generácii nevyšlo. Ľuďom odo mňa zhruba o desať-pätnásť rokov starším. A ako to pokojne nesú, možno vďaka tej nádeji a normálnosti, ktorú si zachovali v sebe.

Týka sa to aj kapely.

Tublatanka mala v druhej polovici 80. rokov skvelo rozbehnutú kariéru, mali albumy a hity aj v 90. rokoch, aj koncerty, ale nemali taký ten naozaj veľký úspech. Napríklad plné štadióny. Určite by ich mali, keby bol býval vývoj normálny, ale on v mnohom nebol. Privatizácia znamenala rozkrádanie, politika nedokázala ponúknuť kontinuitu a spravodlivé rozdeľovanie výhod, spoločnosť sa každú dekádu rozdelila iným spôsobom.

A títo ľudia nad 50 rokov boli pri tom všetkom.

„My, čo nemáme žiadne výhody..“ spieva sa v jednej pesničke Tublatanky – a to je práve to, práve títo ľudia, čo nemali a nemajú žiadne výhody, to celé vždy zachraňovali a zachraňujú. Slovo vlasť pre nich zostalo pozitívne, aj keď ho všelijakí dobrodruhovia buď spochybňovali, alebo sa ho snažili ukradnúť. Títo ľudia vedeli oceniť to, čo máme a zostali realistami. V niektorých momentoch to pohlo aj politikou, ale tá má stále voči našej spoločnosti hlboký dlh.

Na koncerte Tublatanky to človek cíti viac, ako pri čítaní novín či sledovaní diskusií.  

A Maťovi Ďurindovi a Tublatanke za to patrí vďaka. Chlapci to stále vedia a normálnosť má stále dosť priaznivcov. Len bude potrebné častejšie sa pripomenúť.