Úprimná spoveď úspešnej autorky Ivice Ďuricovej: Som workoholik bez osobného života

V čom všetkom ste podnikali?

Môj prvý biznis bola jazyková škola. Tak to vychádzalo zo štúdia. Po vysokej škole som si otvorila maličkú jazykovku, v ktorej som niekoľko rokov sama učila. Bola na mieste, kde nič také nebolo, takže sa celkom uchytila. Potom som takmer prišla o hlas, tak som musela prestať. Bola som typ, ktorý vždy potreboval nejakú svoju slobodu, tak som hľadala, čo ďalšie budem robiť. Otvorila som si firmu na copywriting, marketing, PR a všetky tieto veci okolo písania. Tak začalo písanie na profi úrovni, ale komerčnej.

Potom prišlo vyhorenie, lebo to je kreativita na počkanie, musíte to odovzdať do zajtra, do týždňa, nútite sa. Tak to písanie je potom také… Človek ho mal ako takú lásku a z toho sa vie stať niečo, čo neznášate. Chvíľu som mala také obdobie, že už sa mi ani nechcelo otvoriť počítač, bolo mi zle. Potom som bola rok a pol zamestnaná v jednej firme, kde som sa venovala projektovému manažmentu. Vyšla som z brandže, aby som si vyvetrala hlavu, ale rýchlo som pochopila, že to nebude úplne moja šálka kávy, lebo šéfstvo a procesy… a ja na to nie som jednoducho stavaná. Povedala som si, že dobre mi bolo tam, kde som bola, tak som sa vrátila na voľnú nohu naspäť k tomu, čo robím doteraz.

Potom sa trochu pomenil svet, prišiel taký ten obsahový marketing s tým, že už to nie je len písanie, ale multimediálny obsah, čiže posty na sociálnej sieti, videá a takéto veci, takže som to tak celé trošku rozšírila a lepšie sa mi začalo dýchať. No a popritom všetkom už tak nejako historicky mi vyšli aj všetky tie knihy, ktoré si sama čiastočne vydávam a to sa tak pridalo k tej podnikateľskej činnosti. To sú asi také tri oblasti, v ktorých som bola aktívna a stále som.

Ktoré z menovaných činností robíte najradšej a najdlhšie?

Písanie kníh ma stále neživí. Otázka je, či niekedy bude. Už tak netlačím na pílu. Písanie som brala ako nemenný totálny cieľ a všetko som tomu podriadila, ale keď to tak človek spraví, tiež je to cesta k vyhoreniu veľmi jasná, lebo… Raz mi povedal marketingový šéf nemenovaného vydavateľstva, že vydávanie kníh je horší džob, ako majú veštice. Vraj vedia skôr predpovedať, čo sa udeje, ako my. A niekedy dáte do knihy milión percent, má perfektnú obálku, vnútro, dali ste si záležať, aj anotácia napovedá tomu, že by to na trhu malo zafungovať, a napriek tomu nič. A niekedy niekto knihu totálne odflákne a vystrelí to tak, že si poviete, že je to naozaj nevyspytateľné. Dávať všetku energiu do takejto kariéry je veľmi náročné, lebo to neznamená, že toľko, koľko do knihy vložíte, sa vám automaticky vráti.

Robili ste projektovú manažérku, vyznali ste sa v obsahovom marketingu a písali ste beletriu do zásuvky, za vami boli prvé úspechy v literárnych súťažiach. Mali ste teda motiváciu aj dostatočnú prax na to, aby ste si otvorili vydavateľstvo…

Už som musela poznať procesy okolo chodu firmy a marketing, čo bolo super.

Aké je tajomstvo vášho úspechu? Kopec firmičiek o jednom človeku rýchlo zanikne. Ako to, že vy sa držíte?

Je jediné kľúčové slovo a to je vytrvalosť – dokopať sa každé ráno k tomu, aj keď sa vám nechce.

Zatiaľ vydávate len svoje vlastné knihy. Nechcete rozšíriť portfólio?

Bolo v pláne priniesť sem aj nejaké zahraničné licencované veci, no už by si to vyžadovalo väčší tím. Keď robíte na svojej vlastnej knihe, robíte všetko od upratovačky až po účtovníka. Tam sa to ešte dá, keď robíte na jednom titule a rozložíte si ho v čase. Ale keď už má ísť chod viacerých, aby sa to stíhalo aj financovať aj otáčať tie peniažky, tak už by tam museli byť ďalší ľudia, ktorí keby zastrešovali niektoré tie činnosti, ktoré teraz robím ja, to by si vyžadovalo väčší kapitál. Keď napríklad nakupujete zahraničnú licenciu nejakej zaujímavejšej knihy, tak sú to pokojne tisíce až desaťtisíce eur len na to, aby vám udelili licenciu na to, že knihu môžete vydať v slovenskom jazyku. Vyžadovalo by si to väčší kapitál na štart a momentálne ho dávam radšej do svojich kníh ako do cudzích. Možno časom je to tak niekde vzadu v pláne, ale momentálne nie.

Pracujete aktuálne na nejakej knihe?

Jedna určite vyjde tento rok, taká podnikateľská, to bude zasa do tej biznisovej sekcie a v rámci edície Z(et) už mám takmer dopísanú ďalšiu, no keďže príde táto biznisovka, musím si vydanie beletrie rozkladať v čase – nie je dobré propagovať dve knihy súbežne. A táto biznisovka príde pravdepodobne na vianočný trh, ktorý je najsaturovanejší. Tým pádom má zmysel odložiť ju do ďalšej jari. Teraz by som to asi netlačila.

Keď vás počúvam, napadá mi otázka: Kedy to stíhate?

No, som workoholik bez osobného života. Asi tak by som to povedala v skratke. Nie je to zdravé, neodporúčam to ľuďom, už aj ja si musím nachádzať aktívne čas na to, aby som nič nerobila, aby som sa zasa nevyčerpala celkom do šialenstva. Je to o veľkom obetovaní. Človek si musí aj priorizovať veci. Je to o sebadrezúre.

Aká je vaša metodika práce? Píšete si osnovy alebo príbehu nechávate voľný priebeh?

Začínam spontánne a potom, keď sa rozvinie príbeh, človek si ho musí trošíčku štruktúrovať.

Keď som s písaním beletrie začínala, bola som taký tzv. „záhradkár“, to znamená, že niečo zasadím a pozerám, čo z toho vyrastie. A teraz som už ten druhý typ spisovateľa, ktorý sa volá „architekt“ – najskôr si to celé naplánujem a potom podľa plánu postupujem.

Vaše knihy sa zaraďujú do sekcie „ženská literatúra“, čo je spojenie, ktoré nemáte rada. S týmto označením sa spájajú sexuálne scény. Všeobecne sa vie, že sex predáva. Vo vašich knihách tento predajný artikel chýba. Prečo?

Nie je to zámer. Z môjho žánru to tak vyplynulo. Moje knihy sú skôr také nežnejšie, hĺbavejšie. Tiež tá romantika má veľkú paletu odtieňov. Máme dark romance, čo je vyslovene temná romantika (mafia, sex, zločin), potom sú tínedžerské romantiky (džínsové denníky, denníky princeznej) a potom je niečo medzi, kde sa to tak rôzne škáluje a tie moje sú skôr k tomu spektru tých jemnejších romantík… A nejak sa mi to tam nepýta jednoducho.

Napriek tomu sa vaše knihy predávajú. Kedy ste prekročili métu, pri ktorej ste si povedali: „už som úspešná autorka.“?

Neviem, či je taká deliaca čiara. Určite Top 100 na Martinuse bola wow, taká méta každého autora, keď už sa dostane do bestsellerového rebríčka. Asi majú moje príbehy nejakú hlavu, pätu a ľuďom sa páčia. To sú také viditeľnejšie komerčnejšie úspechy, ale to, že ste v Top 100, stále neznamená, že predávate 20 paliet kníh. Záleží od toho, či berieme taký úspech, na ktorom je vidieť, že som niečo dokázala alebo úspech v číslach. Úspech v číslach majú na Slovensku možno piati autori.

Vaše knihy sa predávajú aj ako e-knihy. Ktoré sa predávajú viac?

Papier je stále papier, to je obrovské percento tržieb. E-knihy sú tak do počtu, to je možno 10 až 20 percent tržieb, aj to preháňam.

Myslíte si, že by to bolo iné na americkom trhu?

Američania majú určite väčší priestor, pretože ich jazykom hovorí obrovské množstvo ľudí. Nedávno som sa bavila s jedným vydavateľom a ten mi hovoril, že u nás si viac ako jednu knihu ročne kúpi odhadom okolo stotisíc ľudí. Je tu preto veľmi náročné presadiť sa. V zahraničí je ale obrovská konkurencia. Tam viete vyštudovať písanie, rovno vás pripravia na kariéru autora, scenáristu… Tiež sú tam literárni agenti, to, čo u nás nie je, celé je to také sprofesionalizovanejšie, by som povedala, a je pre autorov ponúknutý väčší priestor, ale aj väčšia konkurencia, čiže ťažko povedať. Vždy vravím, že som sa narodila v zlom jazyku.

Jazyky ste však vyštudovali. Je pre vás problém niektoré z tých úspešnejších kníh preložiť a vydať?

Už som to urobila. Dala som si profesionálne preložiť knihy, ale stále je to iná situácia, ako keď ste domáci autor.

Takto ste Slovenska, ktorá predáva neamerickú knihu na americkom trhu.

Presne. To je ako keby ste si zobrali akéhokoľvek cudzinca, ktorý by prišiel predávať svoju knihu na Slovensko. Sme zvyknutí na anglicky hovoriacich autorov, to áno, tí sa tu prekladajú, ale keby sem prišiel Bulhar a chcel by byť bestsellerovým autorom, budeme naňho pozerať, že okej, môj, však daj, ale že by sme sa tu o to išli trhať…

Ktorí autori vás inšpirovali?

Záleží od žánru. Zo zahraničných mám veľmi rada Dana Browna, to je môj miláčik. Z romantiky Agnes Martin-Lugand, francúzska autorka jemnejšej, nežnejšej romantiky. Aj na Slovensku jej vyšla úspešná séria. Jej knihy ma zásadne vždy rozplačú, je to emóciami nabitá autorka. Keď si potrebujem poplakať, viem, že si mám ísť kúpiť Agnes. Z našich moja blízka kolegyňa Vlaďka Šebová – úžasná architektka – spisovateľka, na ktorú sa ja nechytám.

V skoršom veku ste boli úspešná v študentských súťažiach, no išlo o sci-fi žáner. Prečo sa mu ďalej nevenujete?

Teraz budem veľmi otvorená. To je žáner, ktorý sa u nás takmer vôbec nepredáva. Keď chcem, aby sa mi aspoň čosi z tej snahy vrátilo, tak, bohužiaľ, sci-fi nie. Mňa to veľmi baví, aj som dosť udretá tým technickým a logickým smerom, o AI som napísala pár drobnejších vecí, len ich nejako nepublikujem. Jednak poviedky, zbierky a takto v rámci súťaží možno, ale publikovať to sám ako jeden autor, to nemá potenciál. Viem si to predstaviť zavesiť na WordPad, ale nie že by som z toho robila knihu. A tým, že som vydavateľ, sa musím pozerať aj na trh.

Vydali ste zatiaľ deväť kníh. Ktorá je vaša najmilšia?

To je Sofiina voľba! (smiech)

Ktorú knihu ste písali najdlhšie a bola pre vás najproblematickejšia?

Asi táto posledná (Kráľ z ulice, pozn. redakcie). Kedysi u mňa platilo to rukávové písanie, že som to chrlila zo seba, teraz, keď viac plánujem, viac sa s tým vytrápim. Čím viac sa človek venuje tomu remeslu, tým je na seba prísnejší, možno aj preto sa predlžuje ten čas, viac sa s tým vyhrám. Rukopis nechám aj odležať, potom niekoľko kôl upravovania… Celkový proces tvorby mojej poslednej knihy trval takmer rok a pol. Na Slovensku je štandard vydávať dve knihy ročne.

Aké posolstvo zvestujete čitateľkám prostredníctvom svojich kníh?

Veľmi rada píšem silné ženské hrdinky, lebo stále žijeme vo veľmi mužskom svete a ja som srdiečkom feministka. Ešte donedávna bývali tie romantiky o bohatom milionárovi a naivnej študentke, no teraz sa to začína vyrovnávať. Už sú tie roly otočené. Mala som jednu tému – body positivity – priemysel krásy nás núti vyzerať rovnako a nemať nijakú váhu. Nie proste! Moja hodnota nezávisí od toho, aká je ručička na váhe. Tieto témy, ktoré si myslím, že my ženy potrebujeme počuť, čítať o nich a nájsť sa v tých hrdinkách, to si tiež kladiem za svoje. A teším sa, že to má takú veľkú odozvu. Možno to formuje novú generáciu čitateliek. Keď vidím, čo čítajú mladé kočky, tak ma to mrzí. Ešte stále je tu vplyv tej starej kultúry mužskej nadradenosti.