Vraj vás už neustále rozprávanie o energetickej transformácii unavuje.
Svetovú energetiku som robil dlhé roky, o tom takzvanom energetickom prechode som napísal tri knihy a v roku 2023 ma jednoducho intelektuálne unavuje o tom hovoriť, pretože viem, čo je možné a čo nie. Vidím, že o tom rozprávajú ľudia, ktorí v živote neštudovali fyziku, strojárstvo a nemajú potuchy, ako sa napríklad vyrába oceľ. Aktivisti, ekonómovia a politici prídu a povedia: to a to sa stane do roku 2030 alebo 2040. Unavuje ma hovoriť, že to nie je ako prechod od pevných telefónnych liniek k mobilom. To sa uskutočnilo za desať rokov.
Zmeniť svetovú energetickú sústavu, systém, ktorý v sebe zahŕňa miliardy ton palív, jeden a pol miliardy automobilov, päťdesiattisíc obrovských lodí či desiatky tisíc elektrární. To sa musí diať organicky, postupne, generáciu za generáciou. Bohužiaľ, to je to, čomu hovoríme vo filozofii kategoriálna chyba. Ľudia si myslia, že to môžeme urobiť rovnako, ale nemôžeme. Zmena systémov je pozvoľná a nepredpovedateľná. Mobily môžeme vyrábať po miliardách.
Ale vezmite si uhoľnú elektráreň. Jedna má výkon napríklad jeden GW, tisíc MW. Ale priemerná veterná turbína má jeden MW. Tak si poviete, že potrebujete tisíc veterných turbín. Nie. Tá tepelná elektráreň môže pracovať 95 percent celého roka, niečo potrebuje na údržbu. Ale veterník aj na najviac veterných miestach uprostred Severného mora bude pracovať 45 percent roka. Nielen že tých veterných turbín potrebujeme dvetisíc, ale zlé je aj to porovnanie faktorov kapacity.
Keď máme plynovú elektráreň, ktorá je lepšia ako uhoľná, tak ju môžeme vypnúť a zapnúť. Úplne rovnako ako moderné dopravné lietadlo, to, čo ho poháňa, sú plynové turbíny. Plynovú elektráreň môžeme naštartovať za desať minút a potom ju prevádzkovať celý deň alebo iba hodinu. Máme to presne podľa potreby a to je na nezaplatenie. Zatiaľ čo s veternou turbínou alebo solárnym panelom máme elektrinu, ale nie vtedy, keď ju potrebujeme alebo chceme. Navyše, nech ich postavíme v akomkoľvek množstve, v noci nikdy nebudú pracovať, pretože nesvieti slnko a aj vietor spravidla prestane fúkať.
Takže potrebujeme ohromné úložiská energie. Ale akéže ich máme? Jediné, ktoré máme, je rovnaké, ako máme už sto rokov, to je prečerpávacia elektráreň. A miest, kde sa dajú postaviť, veľa nie je.
Vidíte do budúcna nejakú ďalšiu možnosť ukladania energie?
Batérie. Ale tie postupujú pomaly a sú maličké. Majú kapacitu v kilowattoch. A tá cena. Prečerpávacia elektráreň môže vydržať sto rokov a niektoré aj vydržali. Zatiaľ čo žiadna batéria vám nevydrží sto rokov. Takže to naozaj nie je ako prechod z pevných liniek na mobily. Nie je otázka, či sa to môže zmeniť. Samozrejme, že môže. Ale rozmer toho systému, ktorý sa má nahradiť, a prostriedky, ktoré máme, aby sme ho nahradili...
Z toho vidíte, že to musí byť organický proces na desiatky rokov. Ľudia dostatočne nechápu rozmer toho problému. Keď potrebujeme vyrobiť energiu pre Dánsko, kde je päť miliónov ľudí, tak to nie je žiadny problém. Keď potrebujeme vyprodukovať energiu pre Indiu, ktorá má jeden a pol miliardy ľudí… Ľudia sú schopní si uvedomiť, čo je malé auto a veľké auto. Ale tým, ktorí nepracujú s číslami a nepoznajú procesy, ako sa napríklad vyrába cement alebo hnojivá, to nedochádza. Trebárs 4,4 miliardy ton cementu ročne. Ľudia tie čísla opakujú, ale v hlave si ich neznázornia, nedomyslia, čo znamenajú.
Nemôže k tomu prispievať aj to, že na Západe, ktorý sa deindustrializuje a v poľnohospodárstve pracuje už len zlomok pracovných síl, má čoraz menej ľudí reálnu predstavu, ako vznikajú materiálne produkty?
O tom niet pochýb. Napríklad ľudia hovoria o jadrovej renesancii. V Amerike od 60. rokov stavali ako šialení. Jednu dobu sa predpokladalo, že do roku 2000 bude ukončený kompletný prechod na jadrovú energiu. Rýchlo sa zistilo, že to nemôžu postaviť za plánované peniaze. Že sa to bude stavať dvakrát, trikrát dlhšie a cena bude štyrikrát až päťkrát vyššia. Niektoré elektrárne ani nedostavali. K tomuto obratu došlo počas pätnástich rokov. Takže kto by potom šiel študovať jadrové inžinierstvo? Keby dnes dal niekto Američanom tisíc jadrových elektrární, nemali by na to pracovníkov, aby ich prevádzkovali.
To isté je v Európe. Kedy postavili Nemci svoje jadrové elektrárne? Je to už štyridsať rokov. Kto študoval jadrové inžinierstvo v Nemecku v roku 2000 či 2010? To je problém s tým, čo máme. Potom je tu problém s tým, čo nemáme. Väčšina tých vecí sa dováža z Číny. Deväťdesiat percent fotovoltických panelov. Samozrejme, že to môžeme začať vyrábať, ale také množstvo sa nevyrobí tak rýchlo. A zasa by sme museli vyvinúť celú tú štruktúru, aby niekto robil oceľ, hliník, drôty či transformátory.
Počas covidovej krízy sme zistili, že celý zložitý výrobný reťazec áut, ktorého sme súčasťou, môže stáť kvôli prerušeniu dodávok čipov z Ázie.
Áno, ďalšou vecou je globalizácia. Mikroprocesory sú v podstate závislé od štyroch krajín. Taiwanu, Južnej Kórey, Číny a Spojených štátov. Sú úplne vo všetkom do posledného automatu na kávu. A musia byť napríklad vo veterných turbínach. Keď povieme, že ich zrazu potrebujeme tisíckrát viac, tak kde to všetko vezmeme? A navyše spoľahlivo, čo, ako sme videli, nie je samozrejmosť. Americká vláda dnes tlačí holandskú vládu a firmu ASML, ktorá je veľmi významným dodávateľom technológie na výrobu čipov, aby nedodávala špičkové produkty Číne. Na jednej strane je to správne, ale na druhej potom tie čipy ešte viac nebudú. A na Západe dnes niečo založiť nie je také ľahké.
V Kanade, štyridsaťmiliónovej krajine, sme v roku 2005 prestali vyrábať ploché sklo. Všetko sa dováža z USA alebo z Číny. Pred piatimi rokmi prišla čínska spoločnosť s ponukou, že založí najmodernejšiu továreň na ploché sklo v Ontáriu. Mesto najskôr súhlasilo. Ale počas dvoch mesiacov to bolo mŕtve. Ľudia sa proti tomu postavili. Že by jazdilo veľa nákladiakov, bol by hluk, spotrebovalo by to veľa vody… Tomu sa hovorí, ako iste poznáte, NIMBY [z anglického výrazu Not In My Back Yard, je to pejoratívny politický výraz na obyvateľov, ktorí sú proti výstavbe nejakej budovy alebo štruktúry v ich blízkosti, ale nie sú proti jej výstavbe inde, pozn. red.]. Akýkoľvek megaprojekt v Kanade, v USA, v Británii, v Nemecku sa nemôže postaviť, pretože NIMBY. Iba ak by bol uprostred púšte. Lenže my potrebujeme megaprojekty. Môžete stavať maximálne v rámci existujúcich objektov, ale nie na zelenej lúke. A k energetickému prechodu budeme potrebovať mnoho zelených lúk. Takáto zmena by znamenala v deindustrializovaných ekonomikách novú masívnu industrializáciu. A to nikto nechce. Ekonómovia hovorili ľuďom od päťdesiatych rokov: všetko budú len služby. Môžeme žiť z finančných služieb a z turistiky, priemysel nepotrebujeme. A teraz zrazu budeme potrebovať masívny priemysel všade.
Nedôjde k prehodnoteniu tohto pohľadu, nedostáva sa schopnosti vyrábať materiálne veci znova pozornosti?
Ale my sme vždy potrebovali materiály. To je tá stupidita ekonómov. Poľnohospodárstvo sú dve percentá svetového HDP. Skúste žiť bez neho. Zomriete. Finančné služby sú dvadsať percent. Skúste žiť bez nich, ide to celkom dobre. Tento nepomer ešte v šesťdesiatych rokoch zďaleka nebol taký. A pritom už ste mohli jazdiť autom aj lietať cez oceán. Prvé masívne nasadené prúdové lietadlo na transatlantických linkách bol Boeing 707 v roku 1958, a dnešné lietadlá nelietajú rýchlejšie.
A je otázka, či sú všetky technológie spoľahlivejšie. A keď ste zavolali na zákaznícku linku, ozval sa vám človek. Dnes vás nechá čakať automatický systém tak dlho, pokiaľ sa vás nezbaví. Je to pokrok? My nevyhodnocujeme ekonomiku podľa toho, ako to biofyzicky pracuje. Najdôležitejšie sú potraviny a voda. A tej neprikladáme žiadny význam. Nemáme a priori cenu pre vodu, pokiaľ ju nečerpáme. Nemáme a priori cenu pre les. Cenu má len to drevo, keď sa vyrúbe. A les ako taký, ako proces fotosyntézy, ako proces udržiavania pôdy, aby neerodovala, ako proces, ktorý dáva priestor na život zvieratám a baktériám, to nemá žiadnu cenu.
Dnes sa v Európe lesy počítajú do rôznych kalkulácií v rámci Green New Dealu.
Som s tými kalkuláciami oboznámený a sú smiešne. Pred rokmi niekto vypočítal, že celá biosféra má hodnotu štyridsať miliárd dolárov. Problém je ten, že tie veci sa nemôžu kvantifikovať. V skutočnosti je ťažké kvantifikovať aj túto štrúdľu, ktorú práve jem. Môžem kvantifikovať cenu jabĺk a cenu múky, ale ako budem kvantifikovať cenu pôdnej erózie na tom poli, kde vyrástla pšenica? To je ako tá rozprávka o kohútikovi a sliepočke. Na jednej strane na poli prebieha erózia, ktorá by neprebiehala, keby tam bola tráva, na druhej strane tam pridávame hnojivo, ktoré ale zasa zabíja normálne baktérie.
Mali by sme to vyhodnocovať, ale je to veľmi zložité. Ale podobné je to s kalkulovaním ceny globálnej zmeny klímy. Pretože časť toho smeruje k tomu dobrému. Napríklad vieme, že za posledných tridsať rokov biosféra ohromne zozelenela. Pretože je v atmosfére viac oxidu uhličitého, čo podporuje fotosyntézu. Nie všade, pretože zrážky sú nerovnomerné, vždy boli a vždy budú. Ale keď som poľnohospodár v Číne alebo v Indii, tak tam pšenica a ryža rastie za posledných tridsať rokov lepšie, pretože mám viac oxidu uhličitého v atmosfére. Na druhej strane, pretože zintenzívnil vodný cyklus, tak je viac náhlych udalostí v počasí a viac povodní. Ako vyhodnotím tieto dva javy proti sebe?
Počuli ste niekedy, že by Rusi niekde chodili a hovorili, že sa boja globálneho otepľovania? Nie, pretože vedia, že z toho budú mať benefit. Rozšíri sa im oblasť obrábateľnej pôdy. V sedemdesiatych rokoch Brežnev prosil Nixona, aby mu predal pšenicu. Dnes je Rusko už desať rokov najväčším exportérom pšenice na svete. Deväťdesiatosem percent ľudí o tom nevie. Nesmierne zmodernizovali svoje poľnohospodárstvo, majú dostatok zemného plynu na výrobu hnojív. Rusi nie sú žiadni primitívni a neschopní ľudia.
Ale po začatí vojny si svet všimol, že Rusko a Ukrajina sú významnými vývozcami obilia.
Ukrajina je najväčším vývozcom slnečnicového oleja. Ľudia hovoria: služby, služby, služby. A myslia si, že tam, kde služby nemajú, sú primitívi. Ale oni môžu živiť svet. Napríklad tam, kde žijem, mávame posledný mráz 31. mája a prvý 1. septembra. Stane sa, že to bezmrazivé obdobie sa rozšíri z troch mesiacov napríklad na štyri. Niežeby som expandoval niekam do tajgy, ale budem pestovať napríklad tie plodiny, ktoré dnes pestujú na juh od nás v Nebraske. Takže Rusko a Kanada budú mať z globálneho otepľovania čistý zisk, zatiaľ čo Sudán alebo Španielsko budú mať čistú stratu.
Ale ako tú biosféru oceniť? Najlepšie sú analógie. Na koľko si ceníte život svojho dieťaťa? Na koľko si ceníte svoje manželstvo? To sú nekvantifikovateľné veci. Toto môže byť jediná planéta so životom v celom vesmíre. My nevieme, či je, alebo nie. Takže v prvom rade by sme mali robiť všetko pre to, aby sme ju uchovali. Ten problém je oveľa hlbší ako nejaké otepľovanie Zeme. To je len jedna z častí problému. Nevieme, ako hospodáriť s jedinou biosférou, ktorú máme. Ruinujeme, ruinujeme, ale ono to zatiaľ stále nejako drží.
Sústredenie na globálne otepľovanie je v podstate primitívne. V Amerike je také príslovie: je taký hlúpy, že nedokáže zároveň chodiť a žuť žuvačku. Takí sme hlúpi. Ale aj keby nebolo žiadne globálne otepľovanie, tak sú tu enormné ekologické problémy. Aký bol hlavný problém na titulných stránkach v 80. rokoch? Kyslé dažde. A nič iné. Ozónová diera – ona ešte neodišla. Erózia pôdy postupuje vo svete šialeným spôsobom. Oceány sú zamorené mikroplastami.
Ale tie slamky, čo teraz zakázali, sú len malou časťou problému, však?
Plasty predstavujú ročne vo svete štyristo miliónov ton a tie malé plasty na jedno použitie, slamky tvoria len ich malú časť, predstavujú možno päť alebo desať percent. Ale plasty sú všade. Také tie škatuľky na jedlo sú malé, ľahké, ale spotrebuje sa ich miliarda denne. Študoval som globálne otepľovanie od sedemdesiatych rokov. Už ma unavuje ľuďom vykladať, že to, samozrejme, existuje a je to dôležité, ale keď sa to nejakým deus ex machina vyrieši zajtra, tak zostávajú tisíce ďalších problémov. A to už vôbec nehovorím o problémoch iných ako ekologických, ako je nerovnosť.
Vo vašej knihe Veľké premeny ma fascinovalo, ako ste popísali populačnú transformáciu. Dnes riešime, že štát má vytvoriť lepšie podmienky rodinám, napríklad viac miest v materských školách.
Nikto nikdy nikde nezvýši pôrodnosť. Tá sa musí zvýšiť sama. V Číne po veľkom Maovom hladomore alebo v Európe a v USA po druhej svetovej vojne prišla explózia obyvateľstva. Ale akonáhle ľudia začnú byť bohatší, tak je to ľahká aritmetika. Dieťa dnes v západnej spoločnosti stojí od narodenia po absolvovanie vysokej školy pol milióna až milión dolárov. Za to si môžeme kúpiť dve autá Bentley či chodiť na luxusné dovolenky. Akonáhle sa v spoločnosti zvýši spotreba, prestane mať deti. Keď celková fertilita klesne na úroveň 1,9, tak sa môže vrátiť. Akonáhle je pod 1,6, nikdy sa nevráti. Keď je pod 1,3, ako je v Číne a v Južnej Kórei, je to koniec. Tie krajiny budú vymierať.
Ale v zásade sa to začne tým, že sa podarí znížiť úmrtnosť? Píšete, že to tak popísali demografi už pred druhou svetovou vojnou.
Samozrejme. Pôrodnosť bývala vysoká, ale tiež bola vysoká úmrtnosť. Keď príde tá zmena, tak sa to odohrá podľa schémy vysoké – vysoké, vysoké – nízke, nízke – nízke. Občas to naruší nejaká vlna alebo imigrácia. Ale nemáme dostatočne dlhý čas na to, aby sme si boli istí, že tá nízka úmrtnosť pretrvá. V Amerike je ohromná vlna úmrtí na fentanyl, ktorá nemá jasné riešenie. Alebo klesajúca účinnosť antibiotík.
Veríte z technologického hľadiska modulárnym jadrovým reaktorom?
Za tie roky som sa naučil hovoriť, keď chcem ukončiť debatu, ktorá ma unavuje. Pošlite mi email, až budú desiatky malých nukleárnych reaktorov. Pošlite mi email, až budú veterné elektrárne vyrábať vodík, ktorý bude poháňať výrobu hnojív a všetko. To všetko je technicky možné, ale zase ten rozmer. Navyše, väčšina chemických výrobných procesov musí bežať trvalo. Môžem tú syntézu vodíka zastaviť, keď prestane fúkať vietor?
V roku 2010 ste v knihe Energia – mýty a realita písali o elektromobiloch takým spôsobom, že si myslím, že vás vývoj musel prekvapiť. Označili ste napríklad predpoklad, že by elektrické autá zvládli na jedno nabitie dojazd na vzdialenosť sto kilometrov, za „trošku hrdinský“. To dnes zvládnu aj viac.
Do elektroáut sa už nejaký čas dávajú ohromné peniaze. A dnes je ich na svete menej ako dve percentá. Než sa z dvoch percent dostanete na dvadsať, päťdesiat, sto, tak to nejaký čas potrvá. A potom, môžem vybudovať sieť nabíjačiek v Európe, kde je veľká hustota obyvateľov. Keď letíme od nás z Winnipegu do Toronta, trvá to dve hodiny a pod nami sú lesy, jazerá, lesy, jazerá. Medzi tým nie je nič. Kto bude platiť za nabíjačky, ktoré sa tam postavia? Keď u nás máme v zime mínus štyridsať, tak to auto mi musí aj kúriť. To batéria odíde rýchlejšie. Je niečo iné vyskúšať tie autá v Kalifornii a vo Frankfurte a niečo iné jazdiť s nimi po Winnipegu. Že sa to urýchli, že sa tie ceny dlhodobo znížia, o tom niet pochýb. Ale nie tak, ako si to niekto v Bruseli naplánuje.
Ako ste sa ocitli vo Winnipegu?
Som skoro alergický na to, keď sa ma na to ľudia pýtajú. Čo je zlé na Winnipegu? V Kanade má trochu povesť ako Ostrava – že tam nikto nechce žiť. Sme koniec sveta, zapadákov. Ale my živíme svet, máme najlepšiu pšenicu na svete. Ja mám fotografickú pamäť. Keď som prišiel ako chlapec zo Šumavy do Prahy, tak som za dva mesiace všetko obišiel a Prahu poznal lepšie ako Pražania. Ľudia tomu nechceli veriť, hovorili, čo ty, chlapec zo Šumavy, môžeš vedieť?
Takto Kanaďania pohŕdajú Winnipegom. Nikto tam nejazdí. Ľudia hovoria, ja vás navštívim, ja odpovedám, vy ma nenavštívite. Tak je to. Vtedy v roku 1972 University of Manitoba ponúkala miesto mimoriadne v januári, mimo začiatku školského roka. Potreboval som miesto, aby moja manželka Eva mohla začať lekársku prax čo najrýchlejšie. Tak sme tam zostali. A som rád. Mám krásny dom pri rieke, aký by ma v Toronte stál pravdepodobne šesť miliónov dolárov, čo by som si v živote nemohol dovoliť. Vo Vancouveri by som si nemohol dovoliť ani psiu búdu. Keď som študoval v Amerike, nikdy som nechcel žiť v New Yorku alebo v Chicagu. Do istej miery čím menšie, tým lepšie. Nechcem byť slávny, odmietam rozhovory, nikdy som nešiel do televízie. Chcem písať svoje knihy a robiť svoju prácu.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.