Šimečkov bicykel: Ľudské práva chápané ako perpetuum mobile vedú k ich devastácii

Liberálna demokracia je v Šimečkovom chápaní postupným odstraňovaním spoločenského útlaku rôznych skupín. Lenže to, čo liberáli vnímajú ako pokrok, vraj konzervatívci vnímajú ako cestu do záhuby.

Konzervatívci sa vraj budú musieť rozhodnúť, či dajú prednosť demokracii alebo svojim hodnotám: „Zostať demokratmi a zároveň brániť vývoju v oblasti ľudských práv sa dlhodobo nedá a konzervatívci, ak budú chcieť byť aj naďalej konzervatívcami, budú musieť obetovať demokraciu,“ domnieva sa komentátor.

Šimečka definuje nutnosť „čoraz detailnejšieho uplatňovania ľudských práv“ ako zákon liberálnej demokracie, čím vlastne tvrdí, že jedinými príslušníkmi demokracie sú liberáli a konzervativizmus ako snaha o uchovanie overených hodnôt je v princípe pokusom o demontáž demokracie.

Progresívny vývoj sa vraj nedá zastaviť. „Jediné, čo by mohlo tento trend zvrátiť, je demontáž demokracie a návrat k autoritatívnemu štátu.“ To je cesta, ku ktorej vraj konzervatívci smerujú, pokiaľ budú trvať na svojich hodnotách. „Slovenskí konzervatívci sa budú musieť skôr či neskôr rozhodnúť, čomu dajú prednosť.“

Bez pohybu príde pád

V poslednom čase sa roztrhlo vrece s vážnymi teóriami, ktoré akože dokazujú, že konzervativizmus je vlastne principiálny útok na demokraciu a väčšina spoločnosti jej vlastne ani nie je hodna. Šimečkov prejav je však predsa len vážnejšieho druhu. 

Ide totiž o celkom vzácny náhľad do myslenia teoretikov a vizionárov, ktorý ukazuje na jednu vážnu chybu v ich myslení: objav perpetua mobile.

Pokrok, tak ako je definovaný progresivizmom, sa vraj nedá zastaviť, lebo „taký vývoj je v povahe samotnej demokracie“. Šimečka prirovnáva nevyhnutný proces vývoja ľudských práv k jazde bicykla, ktorý sa zrúti, ak sa zastaví. Je zaujímavé, že podobné prirovnanie sa používalo pri európskej integrácii na zdôvodnenie, prečo je nevyhnutné, aby Brusel čoraz viac orezával právomoci členských štátov.

Preto sa demokracia a ľudské práva musia neustále rútiť vpred. Ide vlastne o presvedčenie, že tieto systémy sú samy osebe také nestabilné, že bez pohybu by sa vlastne zrútili – v žiadnej fáze svojej existencie nie sú natoľko pevné a dostatočné, aby uniesli svoje vlastné bytie.

Túto predstavu však zvyšok spoločnosti, našťastie, neprijíma. Ak by sme totiž prijali Šimečkovu logiku, dospeli by sme k veľmi nebezpečnému záveru: ak je koncept ľudských práv natoľko chybný a v každej svojej etape úplne nedostatočný, že je potrebné bojovať neustály vnútrospoločenský boj za jeho opravu, prečo by sme mali veriť, že nás takýto koncept niekam dovedie? Nebolo by lepšie, ak by sme ho rovno zrušili?

Väčšina spoločnosti Šimečkovu predstavu o kľúčovej štrukturálnej chybe v samotnej existencii konceptu ľudských práv nezdieľa. Vďaka tomu si ľudské práva hádam ešte nejaký čas zachováme. 

Čoho sa máme báť

Šimečka má zaiste pravdu, že konzervatívci sú „zdetailňovaním“ ľudských práv zneistení. Vzhľadom na to, že progresívci dnes presadzujú aj také požiadavky, ktoré by ešte pred pár rokmi boli považované všeobecnou populáciou za šialenosť, obavy sú namieste. Obzvlášť, ak sa nám predstavujú ako nevyhnutná cesta k pokroku a majú k dispozícii čoraz viac nástrojov na vylúčenie oponenta zo slušnej spoločnosti.

Šimečkova vízia budúcnosti, ktorá sa predstavuje vo forme nového vládnuceho režimu, by oprávnene mala vyvolať zdesenie.

Tie čoraz „detailnejšie“ uplatňované ľudské práva sa totiž zjavne nedokážu rozširovať bez toho, aby zároveň nepopierali niektoré z osvedčených starších ľudských práv. Dlhodobo pozorujeme, že každé novo vymyslené progresívne právo je popretím niektorého z predchádzajúcich.

Škoda, že si Šimečka nevšimol, aký dopad má „čoraz detailejšie“ uplatňovanie ľudských práv napríklad na právny stav nenarodených detí. Pokračovanie v tomto trende, po ktorom volá, by nevyhnutne prinieslo legalizáciu potratov do deviateho mesiaca, keďže aj táto požiadavka je v istých kruhoch, napríklad v niektorých amerických štátoch, už presadzovaná.

Týmto smerom však Šimečka zjavne neuvažuje. Právo na život ako najdôležitejšie ľudské právo, teda prvé v poradí, bez ktorého by neboli tie ostatné, pre neho nie je podstatné. Je predsa „staré“, dokonca staršie, ako samotný koncept ľudských práv. Nepôsobí progresívne, je teda druhoradé, kdesi za slobodou a komfortom ženy, ktorá uvažuje o interrupcii. Ak sa však na ľudské práva pozrieme cez optiku nenarodených detí, ani stredovek pre ne nebol až takou temnotou ako prelom dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia – obdobia označovaného ako výkvet ľudských práv.

Ale nejde tu len o to, že akési nové „právo na potrat“ s jeho eufemizmami ako je „reprodukčné zdravie“ sa nedá presadiť bez obmedzenia práva na život. Problém je aj v mnohých súvisiacich problémoch. Realizácia nového ženského práva na potrat totiž prináša obmedzovanie výhrady vo svedomí zdravotníkov a snahy obmedzovať lekárom slobodu v konaní vo vážnych hodnotových rozhodnutiach. 

Podobne už desaťročia s odstupom pozorujeme, že na Západe sa takzvané LGBTI požiadavky nedajú presadiť bez postupnej likvidácie práv rodičov na suverenitu vo výchove a vzdelávaní svojich detí. Aj tento aspekt rodičovskej slobody bol pritom jedným z výdobytkov liberalizmu.

Tieto práva sa zároveň už desaťročia presadzujú spolu s likvidáciou slobodného prístupu k povolaniu, keďže k niektorým funkciám hodnotový konzervatívec jednoducho nemá prístup (pozri prípad Rocca Buttiglioneho, ktorý sa nestal eurokomisárom pre svoje názory na homosexuálne zväzky).

Takto by sme mohli pokračovať pri každom novom ľudskom práve. Najnovšie pozorujeme, že koncept ľudských práv sa kompletne vymkol spod kontroly pri právach transgenderov subjektívne si zvoliť či dokonca opakovane meniť pohlavie. Vďaka tomu môžu biologickí muži vliezť do ženskej sprchy, sú umiestňovaní do ženských väzníc a poľahky dokážu porážať ženy v ženských športových disciplínach. Ako vidíme, ani tieto „nové“ práva sa nedajú presadiť bez neutralizácie prínosov storočného hnutia za práva žien.

Aj tento aspekt ukazuje, že rozvoj ľudských práv nabral takú rýchlosť, že nové práva ničia nielen tie staré, ale aj relatívne nové právne výdobytky sa likvidujú ešte novšími.

V USA a Británii pozorujeme, že sloboda vo vzdelávaní a akademickom výskume musí byť obetovaná novej pokrokovej móde. Pohlaví je už dnes neohraničené množstvo a ak si každé bude nárokovať svoj vlastný súbor práv, nezriedka protirečiacich sebe navzájom, nemusíme byť ďaleko od momentu, keď nelimitovaná explózia nových práv nadobro zlikviduje Deklaráciu ľudských práv ako celok.

K jej devastácii nemusí dôjsť nevyhnutne preto, že by sme ju zrušili. Ale tým, že jednotlivé časti spoločnosti sa budú navzájom považovať za nepriateľov v presvedčení, že tí druhí ich chcú obrať o ich údajné práva, ktoré považujú za neodňateľné. Ak rôzne časti spoločnosti budú za ľudské práva považovať niečo úplne iné – a dokonca vzájomne protirečivé – znamenalo by to ich faktický zánik z hľadiska ich zmyslu a funkcie v spoločnosti. 

Kam by ešte mohlo zájsť Šimečkovo neustále „zdetailňovanie“ ľudských práv? Dnes tu máme desiatky pohlaví, ktoré nikto z nás nevie ani vymenovať. Nečudo, je ich viac, ako máme širších príbuzných. Čelíme rastúcemu tlaku, aby mali autority čoraz väčšiu právomoc nad deťmi na úkor rodičov pri snahe vmanipulovať im predstavu o akomsi „cudzom pohlaví“, ktoré sa im má vymeniť zničením ich zdravých pohlavných orgánov. Rodičia, ktorí bránia integritu svojich detí, sú označovaní za agresorov.

Šimečkovské „zdetailňovanie“ ľudských práv sa v tejto oblasti dosahuje znižovaním vekovej hranice, od ktorej bude možné deti manipulovať. Pretože práve v nezrelom veku je štatisticky najviac ľudí ochotných uveriť tomu, že sa narodili do „nesprávneho pohlavia“. Sú teda najvhodnejším materiálom na presadenie ideológie.

Ako prebieha „zdetailňovanie“ ľudských práv, máme ešte v živej pamäti aj na Slovensku. Keď sa u nás pred 15-timi rokmi začali presadzovať dúhové Pochody hrdosti, presviedčali nás, že ich požiadavkou je presadenie registrovaných partnerstiev. Prisahali, že nežiadajú homomanželstvá ani adopcie detí. Kto vtedy upozorňoval na to, že ich požiadavky sa budú časom stupňovať až do zvráteností a k presadzovaniu úplného zrovnoprávnenia s klasickým manželstvom napokon dôjde, bol označovaný za konšpirátora. Dnes už otvorene hovoria o tom, že im ide o úplné „zrovnoprávnenie“ s klasickým manželstvom.

Podobnú trajektóriu majú vo svete aj nápady s legalizáciou eutanázie. V Kanade ide dnes už vlastne o faktickú legalizáciu samovraždy.

Ktorý rozumný človek by uveril, že tentoraz to bude iné a aj ďalší údajný nevyhnutný vývoj ľudských práv bude prebiehať inak?

Prírodné zákony

V prírode neexistuje perpetuum mobile, a je to tak aj v prípade ľudských práv a demokracie.

Šimečkovo prirovnanie k bicyklu je zároveň ďalší zdvihnutý prst. Stačí si spomenúť, ako „ideológia bicykla“ rozložila Európsku úniu. Ak dokázala tento úžasný projekt priviezť na hranicu rozkladu, nehrozí potom, že Šimečkov útok na podstatu ľudských práv bude podobne úspešný aj pri degradácii ľudských práv a liberálnej demokracie?

Pritom klasická idea Európy znela úplne inak, boli sme hrdou civilizáciou vybudovanou na pevných základoch slobody, ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti a hľadania pravdy. Nie všetky výdobytky nám boli hneď zrejmé, obzvlášť tie, ktoré sa týkali ľudských práv, a objavovanie niektorých z nich nám naozaj trvalo. Ale nikdy sme sa nepovažovali za štrukturálny omyl, v každej fáze chybný len preto, že ešte neobjavil svoje „budúce práva“. Takéto uvažovanie povedie jedine k civilizačnej implózii. Zrútime sa sami do seba. 

Podľa klasickej aristotelovskej kozmológie je pevné to, čo má stabilné a nehybné základy, v dnešnom jazyku tak zvykneme označovať hodnoty, ktoré sa nekrútia a nehýbu v smere vetra. Pohyb nie je definujúcou veličinou stability, ale hľadania, nedostatočnosti. Podľa toho poznávame pravdu, ktorá nepodlieha aktuálnym módam (napríklad neodňateľným a trvalým ľudským „právam“, o ktorých síce ešte pred pár rokmi nikto nepočul, ale dnes im máme všetko podriadiť).

Presne takto sa dnes javí progresívne vnímanie ľudských práv: ako niečo, čo nemá pevný základ a mohlo by byť čímkoľvek, čo sa v aktuálnej móde presadí ako balík nových práv.

Napokon zistíme, že problém je niekde úplne inde. Možno by sme Šimečkovej ideológii mohli dopriať trochu oddychu. Uvidíme, čo sa stane, ak prestane pedálovať.