Deťom búrame svet. Všetky vedia spievať a kresliť, až kým neprídu do školy, hovorí učiteľ Pallo z Trstenej
V roku 2019 ste sa stali učiteľom Slovenska a s vašou osobou je spojené predovšetkým to, že dlhodobo zavádzate inovatívne prvky do vzdelávania. Čo je hnacím motorom tejto vašej snahy?
Mojím hnacím motorom sú samotní žiaci. Keď ako učiteľ v triede stagnujem, deti mi to dajú pocítiť. Nemám rád atmosféru, keď na nich vidím nudu. Cieľom je, aby boli hodiny zábavné, aby chodili deti do školy rady, čo najviac sa cez hru naučili a doma viac oddychovali. Moderné prvky a digitálne technológie sa snažím do procesu výučby vsúvať aj preto, lebo mi pomáhajú pri individuálnom prístupe k deťom.
Informačno-komunikačné technológie využívate pri mnohých metódach, ako sú brainstorming, projektové vyučovanie, dramatizácia, kinematografia, intelektové hry či zážitkové učenie. Ako si to môžeme predstaviť v praxi?
Sú tam dva aspekty. Prvým je samotný učiteľ a tým druhým sú deti. Keď som prišiel v roku 2002 na základnú školu ako učiteľ prvého stupňa, nemal som rád kreslenie obrázkov na tabuľu a vystrihovanie. Už aj na vysokej škole bola pre mňa hrôza robiť takéto prípravy. Pochopil som, že digitálna technológia nám uľahčí čas aj komunikačno-výrazové prostriedky smerom k deťom. Príprava pomocou technológií je ďaleko efektívnejšia a pútavejšia. Od roku 2008 využívam systém, v ktorom má každé dieťa vo svojej lavici popri klasických učebniciach tablet, nosí si ho tiež domov. Toto zariadenie je hlavne na prvom stupni pre dieťa nakonfigurované ako jeho učebnica. Ono si ju otvori, má tam svoje konto a všetky edukačné portály, ako napríklad Viki, Toglic, SmartBooks, Corinth3D či Teams.
Často vraj dostávate otázku, či sa prváci vôbec naučia písať, začnú medzi sebou komunikovať a nebudú digitálne ešte viac závislí.
Tieto otázky som dostal už pri zápise a samotní rodičia pochopili, že je to úplne inak. Tablety a vôbec digitálne technológie používame v kombinácii s bežnými metódami. To znamená, že máme elektronický šlabikár, kde sú nahovorené rôzne cvičenia, sú tam animácie, deti to veľmi baví. Následne si otvoria bežný šlabikár a píšu. Metódy sa teda striedajú.
Uveďte konkrétny príklad.
Keď sa učíme o vete, každému dieťaťu pošlem do tabletu iné slovo, je na to program. Žiaci odídu od lavíc, musia spolu komunikovať a riešiť slovosled, upravovať tablety do vetného celku tak, aby vznikla veta, následne o nej komunikujú, vytvárajú k nej ako tím príbeh. To znamená, že pri technológiách je okrem pohybu zabezpečená aj komunikácia. Je to podobné, ako keby som im rozdal kartičky, ktoré by som musel vyrobiť a deti by z nich niečo skladali.
Mohli by sme si myslieť, že práve každodenné využívanie tabletov v školských laviciach môže deťom v komunikácii skôr brániť.
Áno, ale vezmite si, že sedemročné deti si z domu zavolajú a spoja sa cez tablety, keď niečo nevedia. Samozrejme, je s tým od začiatku nástupu do školy spojená aj digitálna a internetová bezpečnosť. Rozprávame sa tiež o šikane. Vysvetľujem im, že internet je komunikačný nástroj, ktorým prezentujú seba, svoju osobnosť, pretože v dnešnej dobe máme mnoho ľudí na sociálnych sieťach, ktorí si vytvoria falošný profil a potom komunikujú, ako komunikujú. Ďalšou vecou je, že deti nemajú v tabletoch okrem didaktických hier žiadne iné hry.
Je výučba bezpečnosti na internete súčasťou niektorého z predmetov alebo figuruje v osnovách osobitne s názvom mediálna výchova? Podľa výsledkov prieskumov na mnohých školách absentuje a zväčša sa integruje do iných predmetov.
Žiaci majú informatiku, ale až od tretieho ročníka. V prvom a druhom ročníku je zavádzanie práce s informačno-komunikačnými technológiami integrované do vyučovania medzi ostatné predmety. Na druhom stupni máme zaradenú ako disponibilnú hodinu mediálnu výchovu. K bezpečnosti na internete vedieme nielen žiakov, ale aj rodičov, aby vedeli správne reagovať na riziká súvisiace s touto problematikou.
Vnímate na základe študijných výsledkov, že inovatívny prístup má zmysel?
Keď sme tento prístup v roku 2008 zavádzali na Slovensko, v Európe bol zavádzaný vôbec prvýkrát, bol to veľký ,,bum“, pracovalo sa na rôznych štúdiách. Prišli k nám psychológovia, ktorí porovnávali dve paralelné triedy, žiakom dokonca merali zrak a zisťovali, či sa im nezhorší v dôsledku využívania technológií.
Čo ukázali výsledky?
Štúdia v rámci kognitívnych schopností ukázala, že vedomosti žiakov sú v dvoch paralelných triedach na rovnakej úrovni. Počítače ich neovplyvnili. Taktiež boli lepšie posuny u dieťaťa, ktoré bolo zdravotne znevýhodnené, ale začlenené, malo diagnostikovanú napríklad dyskalkúliu alebo dysgrafiu. Samotná technológia nám dovoľovala a dovoľuje k dieťaťu pristupovať individuálnejšie a, naopak, jemu dovoľuje samostatne sa posúvať.
V čom bol vo výsledkoch, naopak, rozdiel?
Rozdiel bol v motivácii spoznávať. Deti, ktoré mali k dispozícii tablet, boli zručnejšie, komunikatívnejšie a vedeli rýchlejšie nájsť informácie na internete, čo je prirodzené, keďže sú s nimi od prvého ročníka.
Čo bol pre vás prekvapivý rozdiel z výsledkov výskumu?
Komunikatívnosť a tímová práca. Deti z tabletovej triedy mali v tomto lepšie výsledky. Všetci boli prekvapení, lebo si myslíme, že práve tieto aspekty technológie zabíjajú. To sa ale snažím vysvetliť aj kolegom učiteľom, keďže ministerstvo školstva realizuje tieto zmeny. Sú tú financie na digitalizáciu v školách. Keď vzdelávacie inštitúcie tieto prostriedky dostanú, no učitelia ich na hodine správne nepodchytia a nebudú správne školení, nebude to mať efekt. S technológiami pracujem už dlhé roky, komunikujem aj s odborníkmi a pravdou je, že technológie a tímová práca musia byť správne podchytené. Vtedy sa dostaví aj výsledok.
Prečo si neodučíte typickú monologickú a "netechnologickú" hodinu ako poniektorí vaši kolegovia? Plat dostanete rovnaký.
Na prvom stupni sa niečo také ani odučiť nedá. Ak by som sa postavil pred triedu a začal monologicky rozprávať, deti by vyrušovali. Vidím to už len vtedy, keď sa sám prichytím pritom, ako so zápalom rozprávam viac ako päť minút. Na prvom stupni je to jednoznačne dané, že žiaci majú súvislú pozornosť maximálne desať minút a aktivity je potrebné striedať. My na hodine športujeme, spievame, hráme na harmonike, niekedy si zaskáčeme, to je bežný štandard na prvom stupni.
Na druhom stupni a na stredných školách je to trochu iné. Častejšie tam funguje viac-menej frontálna výučba, pretože osnovy neposkytujú toľko priestoru na zavádzanie modernejších metód do vyučovania. Spolieham sa ale na novú reformu školstva, pretože nové kurikulum je nastavené presne tak, aby sa takéto hodiny zmenili a zmenil sa vôbec pohľad na vzdelávanie či už u detí, alebo u učiteľov. Treba podotknúť, že je mnoho učiteľov, ktorí reformu nepotrebujú, pretože týmto systémom vyučujú bez toho, aby im to kázalo ministerstvo. Verím, že túto otázku si za desať rokov už tak často klásť nebudeme.
Ku kurikulu sa ešte dostaneme, vy sa ale okrem hodín, počas ktorých hráte a spievate, venujete umeleckým aktivitám aj v mimoškolskej činnosti. Majú o to dnes školáci záujem?
Určite áno, tieto krúžky sa dajú robiť v centrách voľného času, ale aj v škole a deti tam chodia rady. Pravidelne sme organizovali aj spevácku súťaž DilongStar, ktorú máme pre nedostatok financií pozastavenú už tri roky. Bol to jeden úžasný projekt, na ktorý sme pozvali aj celú Vyšehradskú štvorku, chodili sem Poliaci, Maďari, Česi. Úžasné na tom bolo práve to, že tým školy žili. Ja vediem tanečný krúžok, no máme aj filmárske aktivity, ktoré organizujeme podľa podujatí. Keď máme napríklad v materskej škole vystúpenie, pošlem tam deviatakov, ktorí už podujatie vedia natočiť a postrihať. V škole dostanú kamery a učia sa, jednoducho s tým rastú.
S autorským filmom ,,Moja mama“, ktorý ste so žiakmi natočili a vyhral celoslovenské kolo, ste sa dostali až na Global Summit KWN (Kid Witness News) do Tokia. Bolo napríklad toto výsledkom filmárskej aktivity?
Áno, filmársky krúžok funguje vždy, keď je spustená nejaká súťaž a je potrebné niečo natočiť. Konkrétne táto súťaž sa usporadúva raz za rok. Všetky deti natočia klipy a tie sa hodnotia. S deťmi sme sa do nej zapojili zakaždým. Trikrát po sebe sme boli nominovaní, vyhrali sme európsku cenu v Tokiu a aj svetové ocenenie za najlepšiu biografiu v Hollywoode.
Viete z praxe o nejakom žiakovi, ktorý sa na základe rozvíjania vzťahu k filmárskym aktivitám skrz školu stal profesionálnym režisérom, producentom, dramaturgom, možno kameramanom?
Máme vyštudovaných hercov, ktorí hrajú v seriáloch, pretože sa tiež venujeme divadlu, hráme pekné muzikály pre mesto v období Vianoc a Veľkej noci. Naši kameramani a strihači sa tejto činnosti venujú vo svojom voľnom čase tak, že točia svadby, niektorí napríklad založili vlog, prostredníctvom ktorého natáčajú videá o Slovensku. Vzácne je to, že keď potrebujeme pomôcť, vrátia sa aj starší žiaci, ktorí už ukončili svoje štúdium na našej škole.
Prepojenie s praxou mala aj vaša nedávna hodina. Priamo v predajni ste prvákov učili šetrne narábať s financiami. Deti urobili rozpočet pre nákup a zaobstarali základné potraviny tak, aby sa zmestili do rozpočtu 20 eur. Podarilo sa im to?
Sú to prváci, takže vysvetliť im, čo od nich chcem, je niekedy trochu problém a chaos. Tieto projekty mám rád z dôvodu, že sa cez ne deti veľa naučia a ani o tom nevedia. Aby som to vysvetlil, v triede máme veľký biznis systém. Žiaci si stavajú dom z tehál a vyfarbujú ho za svoje aktivity. Keď ho postavia, čo sa im v období apríla zväčša podarí, otvorim im účet a oni si už zarábajú peniaze. Keďže sú prváci, ich limit je 20 eur. To bol aj náš rozpočet na nákup. Dodržať ho dalo deťom zabrať. Doteraz chodili na nákup s rodičmi, kde nahádzali do košíka všetko, pretože na to mali chuť, ja som im ale zrazu povedal, že máme len toľko peňazí, koľko máme, a tak si poďme najprv zistiť ceny.
Takto začala vaša praktická hodina?
Áno, predtým som, samozrejme, upovedomil vedúcu predajne a vysvetlil jej, že tam príde devätnásť detí. Keď sme vošli do obchodného domu, deti mali za úlohu na základe fotiek potravín, ktoré som im nalepil, zistiť ich ceny. Následne sme vyšli z predajne von, kde si porátali, čo by chceli, a zistili, že majú málo peňazí a na sladkosti im zrazu nevyjde. Museli si vybrať, či je pre nich dôležité mať aspoň rožok na desiatu, alebo cukrík a lízanku. Na zoznam som dal naschvál drahšie veci, aby bola suma viac ako náš rozpočet. Veľmi rýchlo pochopili, že na nákup za 20 eur im vystačia naozaj základné potraviny ako olej, maslo, chlieb a maximálne jeden skromný cukrík. Počas takýchto hodín pracujeme s matematikou, logikou aj orientáciou v priestore, keďže dostali mapku predajne, aby vedeli, kde všetko nájdu.
Okrem vymenovaných edukačných foriem pracujete aj s potenciálom každého dieťaťa. Vaším cieľom je vraj objavovať oblasti, v ktorých má žiak možnosť vyniknúť. Takže nezastávate názor, že z každého predmetu musí školák dosahovať samé jednotky?
Nie, hovorím to aj rodičom na rodičovskom združení. Nečakajme od všetkých detí Einsteinov alebo spisovateľov. V jednej triede bude možno dobrý mechanik, lekár. Počkajme, kým sa vykryštalizujú. Takto to vysvetľujem aj deťom – keď ti nejde matematika, všimni si, ako dobre ti ide slovenčina, skús začať ako väčší písať napríklad rozprávky. Stále hovorím, že kým deti neprídu do školy, vedia všetky spievať, kresliť a tancovať. Spýtajte sa ôsmaka, či to vie. Nevie, lebo ho možno zatlačili do kúta tým, ako spieva alebo ako kreslí. Deťom búrame svet. Výhodou na prvom stupni je, že sme so žiakmi stále a poznáme ich viac-menej z každej stránky.
Nie búrať, ale pomáhať deťom ich svet budovať má aj spomínaná nová kurikulárna reforma, ktorú ministerstvo školstva zavádza od septembra v štyridsiatich školách. Prihlásená je aj vaša škola Rudolfa Dilonga. V čom vidíte výhody?
To, čo tu spomíname a ako vedieme tento rozhovor, sú oblasti, ktoré sú čiastočne zakomponované do nového kurikula. Výhodu vidím predovšetkým v zmene postoja ku vzdelávaniu. Individualita, diferencovanie, personalizované vzdelávanie – to znamená vnímať dieťa ako jedinečnú bytosť. Páči sa mi, že je na prvom mieste kritické myslenie, navrhnuté sú tiež zručnosti prepojené s praxou, čiže napríklad hodiny, aké som mal v obchode, taktiež digitálna gramotnosť a podobne. Školstvo by malo vyzerať tak, že nebudeme len memorovať, ale deti budú informácie objavovať v praxi. Je to dlhodobý proces, preto sa trochu obávam toho, ako to skončí. Je dobré, že sa na to ide pomaly. Od overovacích škôl sa neočakáva, že začnú hneď zhurta učiť inovatívnym spôsobom. Môžu si vybrať jednu oblasť, ktorú chcú odpozorovať a rozvíjať.
Počúvam aj názory, že zapojené školy sú "pokusní králikovia". Súhlasíte?
Na Slovensku sú dva tábory zmýšľania, čo sa týka školstva. Niektorí pedagógovia si myslia, že majú stále málo informácií aj zo strany ministerstva školstva, obávajú sa, je tam strach, ktorý príde stále z niečoho nového, čo človek neskúsi, no a niektorí pedagógovia sú za. Dôležité je, že aj vďaka niektorým financiám z eurofondov je pripravená celá sieť pomoci. Pre učiteľov sú pripravené vzdelávacie centrá, jedno máme aj tu na Orave v Trstenej. V rámci ministerstva bude pre zapojené školy pripravený mentoring, aby učitelia vedeli, akým spôsobom na hodine reagovať.
Na čo osobne sa tešíte vy?
Keď sa za tie tri roky a postupne ďalej a ďalej vytvoria príklady dobrej praxe. Jednoducho, že učiteľ dostane šablóny – toto u nás fungovalo, ak chcete, skúste to aj vy.
Prihlásené školy budú učiť inak, ale vy uskutočňujete inovácie do vzdelávania už niekoľko rokov. Čo sa tým zmení pre vás?
Niektoré zmeny si budeme musieť nastaviť papierovo ako kolektív učiteľov. Pre mňa osobne sa toho veľa nezmení, možno to, že budeme mať nové vzdelávacie oblasti, na základe ktorých budeme musieť prekopať osnovy a rozdeliť ich týmto spôsobom.
Napríklad?
Napríklad už nie je stanovené a napísané, že dieťa sa musí v prvom ročníku naučiť čítať a písať. Konečne sme dospeli k tomu, čo som hovoril dávno aj rodičom – v poriadku, vášmu dieťaťu to teraz nejde, ale buďte pokojní, ešte máme celý druhý ročník na to, aby sa adaptovalo a chytilo.
Súčasťou výučby bude okrem iných aj oblasť ,,charakter“. Máte predstavu, ako správne vyučovať tento inovačný prvok v dnešnej dobe?
Tých zaujímavých oblastí je tam viac. Škola je výchovno-vzdelávacia inštitúcia, čiže charakter je na školách už dávno, len nebol takto konkrétne uchopený v osnovách. Na našej škole máme v stredy vždy prvú hodinu triednickú, kde jednotlivé triedy alebo náš pán riaditeľ prednesú nejakú zaujímavú myšlienku či príbeh. Ten sa na triednických hodinách rozoberie a my ako pedagógovia máme celý ten týždeň na to, aby sme tieto hodnotové témy sformovali do duše detí.
Takže takto nejako si to v rámci charakteru predstavujete?
Áno, budeme sa viac rozprávať o hodnotách človeka, o jeho pozícii v spoločnosti, o tom, ako má vystupovať, ako bojovať s hoaxami, dezinformáciami a podobne.
Chcem sa dotknúť aj vašej spolupráce s ministerstvom školstva na sekcii informačných technológií. Čo konkrétne je vašou úlohou?
To je zaujímavá téma. Keď som sa stal učiteľom roka, mal som rozhovor so Zlaticou Puškárovou a vtedajším ministrom školstva. Následne sme sa nakontaktovali na generálneho riaditeľa sekcie informačných technológií Petra Kadleca, u ktorého teraz pracujem ako poradca. Páči sa mi, že aj keď sa menia ministri a vo vláde je chaos, už dávno si nepamätám, aby bol na ministerstve taký otvorený prístup k poradcom.
Spolupráca je výborná v tom, že som ako učiteľ v tíme, mám na starosti digitalizáciu, to znamená oblasť, ktorej sa venujem od roku 2006 – notebooky, tablety, školenia či vzdelávania. Toto všetko je nastavované s ľuďmi nielen od stola, ale aj s nami. Spolupráca je veľmi intenzívna. Niekto možno povie, že z ministerstva prichádzajú návrhy, ktoré neboli komunikované s verejnosťou, no často je to omyl. Na mnohých sekciách a aj na kurikule pracuje množstvo učiteľov, ktorí sú stále aktívni a pracujú na podkladoch.
Je to pre vás ako pedagóga zaujímavá skúsenosť?
Je, pretože si od detí aj trochu oddýchnem, mentálne sa prepnem. Prídem medzi ľudí, kde sa preberajú úplne iné témy, čo ma obohacuje. Človek by ani neveril, koľko vecí sa musí vyriešiť pri jednej myšlienke na to, aby dobre fungovala. Vážim si, že naše nápady nie sú len "o vypočutí", ale že sa naozaj pretavujú do škôl a do praxe. To ma teší.
Vraveli ste, že vo vláde je chaos. Sme v režime úradníckej vlády, ministrom školstva sa stal Daniel Bútora. Ako vnímate z pohľadu učiteľa tieto náhle politické zmeny?
Sú veci, ktoré neovplyvníme, a to je napríklad výmena ministrov. Pokiaľ sa to nedotkne personálu a ľudí z ministerstva, ktorí sú zosieťovaní a pracujú na jednotlivých projektoch, nepocítime to. Kým to nenaruší chod projektov z plánu obnovy, kým máme okolo seba tím ľudí, ktorí vedia, čo robia, a pokračujú ďalej. Bolo by horšie a možno to tak bude, že sa začnú meniť ľudia a veci prerábať.
Predpokladáte teda, že výrazné zmeny v školstve nenastanú?
Dúfam, že sa nič výrazné nezmení a veci, ktoré sú nastavené teraz, sú správne a fungujú. Keďže je to všetko naviazané na plán obnovy a ďalšie projekty, predpokladám, že by bolo náročné niektoré veci zmeniť zo dňa na deň.
Aké sú podľa vás najväčšie výzvy, ktorým dnes čelia učitelia?
V prvom rade ide o hodnotu učiteľa, ktorá je poddimenzovaná. Skúste sa opýtať mladých, či chcú ísť za učiteľov, tak vás vysmejú. Ide teda o zvýšenie renomé učiteľov. Veľmi sa mi páči aj súťaž Učiteľ Slovenska, ktorá robí záslužnú činnosť. Je to jediná kvalitná slovenská súťaž pedagógov, ktorá učiteľské povolanie vyzdvihne na vrchol. To je prvá výzva, ktorú je dôležité zmeniť, aj keď je to náročné, keďže pedagógovia učia v podmienkach, v akých učia. Druhá obrovská výzva je popasovať sa so zmenou zmýšľania a pohľadu na vzdelávanie. Keďže učitelia nie sú finančne motivovaní, výzvou bude motivovať ich, aby vzdelávanie chceli zmeniť za podmienok, ktoré sú na stole.
Máte odporúčanie, ako by sme mohli aj my ako spoločnosť pomôcť k zmene vnímania profesie učiteľa?
Púšťať do sveta to pozitívne, čo sa s učiteľstvom spája, a tiež jeho vážnosť. Tá sa stratila. Je dôležité dávať čo najviac dobrých príkladov, že v školstve nie je všetko len stratené. Na Slovensku máme mnoho kvalitných a kreatívnych učiteľov.