Keď prežijete vojnové ťaženie, povodeň alebo ničivú hurikánovú sezónu, tak máte zhruba pätinovú šancu, že sa počas ďalšieho roka, ale niekedy aj niekoľkých rokov, začnete trápiť nejakým posttraumatickým syndrómom. Budete mať napríklad divoké sny, budete častejšie podliehať smútku a občas si nebudete vedieť rady, čo máte robiť so svojím životom.
Covid a zmena mysle
Niečo podobné sa týka aj covidu, kde nemusí ísť o psychologické následky strachu a ohrozenia, ale o reálne biochemické dôsledky na telesné funkcie. Posttraumatická stresová porucha sa celkom pochopiteľne týka hlavne pacientov, ktorí prešli vážnym ochorením, ale zdá sa, že covid je ešte niečím viac.
Je udalosťou, ktorá niekde hlboko v mysli zmenila spôsob, akým uvažujeme o živote. Najradšej by sme na covid zabudli, ale čosi v nás vykonal a my sa s tým pomaly učíme žiť. Možno je covidová vlna za nami iba vo fyzickom svete, ale presunula sa a doznieva v jemných a nenápadných vnútorných podobách.
Keď nám niekto zomrie, tak to priemerne trvá rok až tri, kým sa s touto situáciou vysporiadame. Nevieme tak rýchlo zatvárať dvere emócií. Takže niekde popri nás či s nami ako tieň, ktorý sa ešte nerozplynul, stále žije tých okolo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorých smrť mala nejakú väzbu na covid.
Niet div, že sa toľko ľudí cíti spomalene a neisto, ale covidový útlm má zrejme aj reálny fyziologický základ. Infekcia bola dva roky všadeprítomná, mutovala, vracala sa a náš imunitný systém ju musel zvládať. Tieto procesy prebiehajú automaticky bez účasti každodenného vedomia, ale spotrebúvajú vnútornú silu, čo najviac pociťujú starší ľudia. K únave zo života covid určite prispel, ale sú tu ďalšie faktory.
Existenčná osamelosť
Mladý Európan trávi hodinu až dve denne na sociálnych sieťach. Ženy o trochu dlhšie, ale muži si to zase vynahrádzajú pri počítačových hrách. Starší ľudia, ktorí majú radi komunikáciu z očí do očí a digitálna komunikácia ich veľmi nebaví, sa cítia na okraji. Nikoho nezaujímajú, nikto na nich nemá čas, pretože mladí „visia“ na mobile.
Majú pocit – možno dokonca oprávnený –, že svet sa zbláznil a že s ním v tejto podobe nechcú mať veľa spoločného. Televízne spravodajstvo im na optimizme nepridá, pamätajú si pomalšiu hudbu a filmy s prepracovanými príbehmi a skôr psychologickými ako technickými efektmi. O ich skúsenosti skoro nikto nestojí. Sú unavení z covidu aj z doby a nemajú toľko peňazí ako úžasní ľudia, ktorých vidia v reklamách. Sú bolestivo sami v situácii, ktorá nie je ani životom, ale ani smrťou. Vytrácajú sa. Telo žije, ale duša sa niekam zatúlala.
Často si za to môžu sami. Nemajú koníčky a podľahli pasivite a pocitu bezmocnosti. Na druhej strane stoja aktívni dôchodcovia, ktorí chodia napríklad na univerzitné prednášky. Je to pozoruhodná skupina ľudí, ktorá má veľké životné skúsenosti a pritom aj záujem o vec.
Mnohí z mojich kolegov z rôznych fakúlt pražskej Karlovej univerzity si ich nemôžu vynachváliť. Mladý študent väčšinou nemá čas študovať a navyše máva naliehavejšie životné záujmy, ale učiť na univerzite tretieho veku býva niečo ako návrat do zasľúbených čias, keď slovo prednášajúceho padalo do úrodnej pôdy a nebolo iba otravnou povinnosťou. Prišlo k nejakému paradoxu, keď sa myseľ mnohých mladých ľudí uzavrela tradičným spôsobom spoznávania sveta a myseľ starších sa skoro dychtivo otvára pozoruhodným poznatkom súčasných vied.
Problém, ktorý nemá meno
Novinárka Betty Friedanová je najčastejšie spájaná s prelomovou knihou Feminine Mystique z roku 1963. Všimla si, že mnoho žien v jej okolí má všetko – čistý byt, úspešného manžela a elektrický vysávač. Situáciu môžeme zjednodušene popísať tak, že počas druhej svetovej vojny spoločnosť potrebovala silné, nezávislé ženy, ktoré by viedli firmy či poľnohospodárske podniky, pretože muži bojovali.
Keď sa chlapi vrátili domov z vojny, túžili po peknom, trebárs malom domčeku a upravenej žene, ktorá na nich čaká s večerou. Chceli jej to ale tiež nejako vynahradiť, a tak vymýšľali umývačky riadu, návštevy zábavných parkov a rýchle jedlo. Bola to celkom rafinovaná situácia, pretože muži sa stali šéfredaktormi väčšiny časopisov pre ženy. Listovali ich najmenej dve tretiny amerických žien, oveľa viac, než koľko ich čítalo knihy. Vlastne úplne nenápadne preberali sen mužov o ženách, ktoré im umožnia venovať sa svojej vlastnej kariére, a zabudli pritom na svoje vlastné priania.
Myslím si, že v minulých najmenej dvoch desaťročiach sa nám stalo niečo podobné. Väčšina bežných, lifestylových časopisov získava viac prostriedkov z reklamy ako z predaja tlačovín. Zažil som situáciu, keď reklamné oddelenie malo predstavu, že do obsahu časopisu by malo hovoriť viac ako celá redakcia, z ekonomického hľadiska vlastne nadbytočná.
Myslenie inzerentov podobne nenápadne ovládlo takzvanú názorovú platformu daného média, ale ako návod k spokojnému životu fungovať prestalo. A niečo podobné sa stalo aj s mnohými politickými médiami, z ktorých sa vyvinuli reklamné agentúry iného druhu – na politické strany a skupiny s ekonomickými záujmami.
Na tomto mieste nie je až taká dôležitá kritika pomerov, ale otázka, čo táto situácia robí s mysľou človeka. Nestalo sa nám to isté, čo americkým ženám v 60. rokoch minulého storočia? Nežijeme životy a sny nejakého výrobcu zbytočných vecí a jeho lobistickej politickej agentúry a potom po rokoch máme pocit smútku z niečoho, čo sa nenaplnilo? Neskočili sme na lesklé náhrady a pestrofarebné cumlíky a neprišli sme pritom o vnútornú autenticitu? Starnúci ľudia bilancujú, pozerajú sa na svoje životy a často zisťujú, že materiálne žili dobre, ale duchovne nenaplnene. Zmocňuje sa ich potom únava a osamelosť a už nemajú dosť energie niečo zmeniť. Dá sa s tým vôbec niečo robiť?
Druhá jar
Sociologický prieskum v USA ukázal, že k najväčšiemu osobnému rozvoju dochádza v druhej tretine života a potom nasleduje postupný útlm. Podobný prieskum v Japonsku dopadol úplne inak. Japonci sa najviac osobnostne rozvíjajú v poslednej tretine svojho života. S tým súvisí aj jazyk. Európania a Američania hovoria o starobe ako o jeseni života, ale v Japonsku môže ísť o druhú jar. Znie to poeticky, ale ak ste milovníci japonských záhrad, tak viete, s akým napätím sledujete rozkvitanie stromov, premenu zelenej farby listov či klíčenie rastlín. Jar je pre Japoncov realitou, pretože si zvykli zastaviť sa a zblízka ich pozorovať.
Japonský dôchodca sa smrti bojí možno menej ako toho, že bude svojim deťom tažkosťou. Pre tento stav majú Japonci slovo meiwaku. V najširšom význame slova ide o udržanie verejnej harmónie. V metre nehovoríme príliš nahlas, neobťažujeme hlasnou hudbou a tiež sa snažíme byť sebestační. Pokiaľ je to možné, neprenášame svoje zdravotné a psychické problémy na deti, pretože tie sa musia venovať svojim deťom.
Je to situácia, s ktorou počítajú, a už v strednom veku alebo najneskôr pri odchode do dôchodku začínajú cvičiť a venovať sa nejakej záujmovej či kultúrnej činnosti. Niektoré správy z Japonska pôsobia ako námet na sci-fi. Napríklad japonské médiá oznámili, že plavkyňa na 50 metrov znak Miego Nagaokaová sa vzdala športovej kariéry v kategórii 105 – 109 rokov (!). Rovnako šprintér Hidekichi Miyazaki sa preslávil svetovým rekordom v šprinte v kategórii nad 105 rokov.
Vnútorná dôchodková reforma
Je zvláštne, aká je v Česku obmedzená diskusia o dôchodkovej reforme. Redukuje sa v podstate len na to, koľko sa ľuďom pridá, respektíve koľko sa im uberie. Pritom jedno z ekonomických pozorovaní ukazuje, že pri inflácii nad šesť percent trvá niekoľko rokov, kým sa ju podarí skrotiť, a čo už pri inflácii nad 10 percent.
Počas niekoľkých málo rokov prídeme v reálnych cenách o 40 percent úspor a ešte budeme radi, že to nebolo viac. Práve v týchto rokoch sa posúvame od spoločnosti, keď skoro všetko išlo kúpiť, do spoločnosti, kde na množstvo vecí a služieb už peniaze mať nebudeme alebo budú na trhu chýbať. Nie je to náhodný nedostatok, ale najskôr trvalý trend.
Povedal by som, že je potrebné sa na poslednú tretinu svojho života pozrieť z inej perspektívy. Čo keď to nie je postupné vyhasínanie sprevádzané pocitom existenčného smútku a únavy zo života, ale druhá jar, obdobie, keď človek má konečne toľko voľného času, že môže rozkvitnúť do krásy, jazdiť do prírody a venovať sa svojim koníčkom?
Lenže takýto stav mysle sám od seba nespadne z neba v deň, keď odídete z práce. Treba k nemu položiť základy už v druhej tretine života, keď sa človek snaží nekaziť si zdravie, mať nejaké „vyššie“ záujmy a nachádzať veci, ktoré mu robia radosť. Znamená to pátrať v sebe, kým človek v skutočnosti je a čo ho napĺňa. Dôchodková reforma bude mať vždy dve časti – tú štátnu, ktorá rozdeľuje peniaze, a tú rovnako dôležitú vnútornú časť, ktorá sa týka radosti zo života.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.