Prenikanie progresívnej ideológie do biznisu môže pôsobiť ako téma posledných rokov. V skutočnosti ide o vyvrcholenie procesu, ktorý trvá už dekády. Len tým, ako sa ideológia stáva stále viac extrémnou, stáva sa jej škodlivosť pre podnikanie zreteľnejšia.
Americký ekonóm Milton Friedman v roku 1970 napísal pre New York Times veľký komentár na tému spoločenskej zodpovednosti firiem. Friedman, ktorý o šesť rokov neskôr dostal Nobelovu cenu za ekonómiu, v článku argumentoval, že spoločenská zodpovednosť firiem je zvyšovať zisky a nič iné.
„Friedmanova doktrína“, ako článok označili New York Times, sumarizuje argumenty, ktoré by sa mali manažérom spoločností opakovať znova a znova. Ich súčasné správanie ukazuje, že túto lekciu zrejme prehliadli. Keby Friedman písal komentár dnes, zrejme by ho nenapísal inak.
Zodpovední sú jednotlivci, nie korporácie
Friedman hneď na úvod tvrdí, že podnikatelia vyhlasujúci iné ciele ako len zisk, nie sú obhajcami slobodného podnikania. Tí, ktorí vyzývajú na sledovanie sociálnych cieľov, ako sú „odstránenie diskriminácie, zabránenie znečisťovaniu a ďalšie heslá súčasných reformátorov“ – čo sa zmenilo za posledných 50 rokov? –, v skutočnosti hlásajú „čistý a nefalšovaný socializmus“.
A Friedman ide ešte ďalej. „Podnikatelia, ktorí takto hovoria,“ píše v komentári, „sú nevedomými bábkami intelektuálnych síl, ktoré v posledných desaťročiach podkopávajú základy slobodnej spoločnosti.“
Základom Friedmanovej doktríny je tvrdenie, že zodpovednosť majú ľudia, nie abstraktné právnické osoby. V prípade podnikateľských subjektov ide o vlastníkov a manažérov. V korporáciách, na ktoré sa sústreďuje pozornosť, sú manažéri v pozícií zamestnancov, ktorí majú sledovať záujmy svojho zamestnávateľa.
To, samozrejme, neznamená, že manažéri majú sledovať zvyšovanie zisku za každú cenu. Súčasťou ich zodpovednosti je riadiť firmu v súlade s právom a všeobecnými morálnymi normami. Tiež nemožno vylúčiť, že korporácia môže byť založená s iným účelom než ziskovým – účel môže byť napríklad charitatívny. V tomto prípade však ciele opäť určujú zakladatelia, nie manažéri.
Aj manažér je osobou a môže mať svoje vlastné ciele a pocit zodpovednosti voči svojej obci, cirkvi či štátu. Friedman toto nespochybňuje a píše, že takáto zodpovednosť ho môže viesť k tomu, aby „venoval časť svojho príjmu na ciele, ktoré považuje za hodnotné, odmietol pracovať pre určité spoločnosti, dokonca aby opustil svoje zamestnanie a vstúpil napríklad do ozbrojených síl svojej vlasti“.
Dôležité je, že v takomto konaní je vlastným pánom, nie zástupcom niekoho iného, a teda „vynakladá svoje vlastné peniaze, čas či energiu, nie peniaze svojich zamestnávateľov ani čas či energiu, ktoré sa zmluvne zaviazal venovať na ich účely“. Spoločenská zodpovednosť patrí k jednotlivcom, nie k podnikom.
Dobro za cudzie peniaze
Friedman si kladie otázku, čo vlastne znamená „sociálna zodpovednosť firiem“. Pokiaľ to nemá byť len rétorická figúra, musí to znamenať konanie manažéra v rozpore so záujmom vlastníkov. A nejde len o vlastníkov.
Podporovať rôzne „sociálne“ ciele zo strany manažéra znamená, že vynakladá peniaze niekoho iného vo všeobecnom spoločenskom záujme. „Pokiaľ jeho konanie v súlade so „spoločenskou zodpovednosťou“ znižuje výnosy držiteľov akcií, míňa ich peniaze. Pokiaľ jeho konanie zvyšuje cenu pre zákazníkov, míňa ich peniaze. Pokiaľ jeho konanie znižuje mzdy niektorých zamestnancov, míňa ich peniaze“.
Ak sa manažér správa takýmto spôsobom, utráca peniaze iným spôsobom, ako by ich utratili vlastníci, zákazníci či zamestnanci. Friedman tvrdí, že manažér týmto fakticky zdaňuje príjmy iných ľudí a zároveň rozhoduje, na čo budú daňové výnosy vynaložené.
Tým sa do hry dostáva politika a Friedman poukazuje na dva podstatné problémy.
Popretie demokracie
Prvý problém je principiálny – zdaňovanie a utrácanie daňových výnosov sú funkciami vlády. Zvlášť veľký problém toto vyvoláva v demokratickej spoločnosti. Dane sú takto ukladané a prostriedky utrácané bez demokratického procesu. Friedman pripomína jeden z princípov amerického boja za nezávislosť – „žiadne zdanenie bez zastúpenia“ (americké kolónie neboli zastúpené v londýnskom parlamente).
Ak by mal manažér sledovať „spoločenské“ záujmy, nie je už zástupcom svojho zamestnávateľa, ale verejným činiteľom. Pôsobí však mimo systému bŕzd a protiváh, ktoré definujú demokratický ústavný poriadok, keďže má zároveň zákonodarnú, výkonnú i súdnu moc. Navyše, spôsob vyberania verejných činiteľov valnými zhromaždeniami korporácií sa zdá úplne neprijateľný.
Podľa Friedmana zahŕňa doktrína sociálnej zodpovednosti korporácií „prijatie socialistického názoru, že politické mechanizmy, a nie trhové mechanizmy, sú vhodným spôsobom určovania alokácie obmedzených zdrojov na alternatívne použitie“.
Druhý problém sa týka dôsledkov. Je manažér korporácie vôbec schopný vykonávať „sociálnu zodpovednosť“? Friedman to ilustruje na probléme inflácie. Mal by manažér znížiť cenu tovarov, aby neprispieval k zvyšovaniu cenovej hladiny? Neponechá tým viac peňazí v rukách zákazníkov, ktorí budú utrácať a zvyšovať inflačné tlaky inde? Ak zníži cenu a obmedzí kvôli tomu produkciu, nepovedie to k nedostatku tovaru? Manažér je – predpokladáme – expert na vedenie firmy, nie na znižovanie inflácie.
Aj keby manažér vedel, ako riešiť konkrétny problém, aké náklady môže primerane vložiť na vlastníkov, zákazníkov či zamestnancov? Nebude výsledkom, že ho vlastníci prepustia, zákazníci prejdú ku konkurencii alebo že zamestnanci podajú výpovede? Friedman mimochodom pripomína i možnosť nepriateľského prevzatia firmy, ktorej akcie boli znehodnotené krokmi v mene sociálnej zodpovednosti.
Možnosť páchať „dobro“ bez kontroly
Friedman reaguje aj na argument zástancov spoločenskej zodpovednosti firiem, že niektoré problémy, napríklad znečistenie, sú „príliš naliehavé na to, aby čakali na pomalý priebeh politických procesov“. Uplatňovanie sociálnej zodpovednosti podnikateľmi má byť „rýchlejším a istejším spôsobom riešenia“ naliehavých problémov.
Podľa Friedmana takto argumentujú tí, ktorí „nedokázali presvedčiť väčšinu svojich spoluobčanov, aby boli rovnakého názoru, a snažia sa nedemokratickými postupmi dosiahnuť to, čo nemôžu dosiahnuť demokratickými postupmi“.
Friedman uznáva, že v slobodnej spoločnosti je pre „dobrých“ ľudí ťažké konať „dobro“, ale považuje to za malú cenu za to, že pre „zlých“ ľudí je ťažké páchať „zlo“.
Vážne braná doktrína „spoločenskej zodpovednosti“ podľa Friedmana rozširuje pôsobnosť politického mechanizmu na každú ľudskú činnosť. Vo svojej podstate je to kolektivistická doktrína. Líši sa len vierou, že „kolektivistické ciele možno dosiahnuť bez kolektivistických prostriedkov“.
Nezdá sa, že by Friedmanove myšlienky za päť dekád čokoľvek stratili na svojej aktuálnosti. Iste, témy modernej ľavice sa posunuli, no Friedmanove príklady s infláciou a nezamestnanosťou by bolo možné jednoducho nahradiť rasovými či dúhovými témami. Podstata problému sa však nemení.