Ak sa nevieš modliť, choď sa s Bohom hádať

Najznámejší slovenský salezián je nepochybne blahoslavený Titus Zeman, no nemenej známy je filantrop a sociálny pracovník Anton Srholec.

Za uplynulých sto rokov vybudovali saleziáni na Slovensku obdivuhodné dielo. Postavili kostoly, školy, internáty, strediská pre mládež. Slovenskí saleziáni vydávajú časopisy aj knihy. Okrem toho pôsobia ako misionári v celom svete. Od Japonska cez Azerbajdžan až po Kongo.

Ak majú saleziáni nejaké špecifikum, tak to, že je medzi nimi minimum podivínov, sociopatov a introvertov. Keďže ich charizmou je práca s mládežou, nič strojené tu neobstojí. Ako poznamenal jeden salezián: „Decká vás prekuknú a keď ste falošní duchovní hráči, nepôjdu za vami, vysmejú vás.“

So saleziánom donom Jurajom Malým som sa prvýkrát stretol v jeho rodnom dome pri Zlatých Moravciach. Bol pokojný večer, sadli sme si v prednej izbe a rozprávali sme sa o jeho životných cestách.

Na stenách mal fotografie skupiniek mladíkov vo vinici, ktorí zberali a prešovali hrozno, alebo nosili vedrá s hroznom. Boli to „jeho“ chlapci. Chalani, z ktorých málokto v živote pocítil, čo je to teplo rodinného kozuba alebo láskavé prijatie.

Boli to chalani, ktorí opustili buď brány väznice pre mladistvých, alebo vyšli z detského domova a nemali kde skloniť hlavu, tak ich osud zavial k Jurajovi Malému do jeho domu na polceste v Ružomberku.

„Viete, týmto chalanom ťažko budem rozprávať o tom, aký je Boh láskavý Otec, keď žiaden z nich láskavého otca nemal. Buď nemali žiadneho otca, alebo to bol otec, ktorý ich týral a ubližoval celej rodine. Preto obrazu milosrdného a milujúceho Boha otca nerozumejú. Musia to pochopiť iným spôsobom. Veď ma príďte navštíviť rovno do Ružomberka alebo do Sučian.“

V Sučanoch pôsobí Juraj Malý ako kaplán vo väznici pre mladistvých, a keďže je väzenský dekan, má na starosti aj duchovné povinnosti v iných slovenských väzniciach. Aká je to farnosť? Vo väzení? „Veľmi špecifická,“ vysvetľuje. „Pastorácia je tu o osobnom prístupe. Ide to pomaly a je to náročné. Potom treba rozlišovať, kto to myslí vážne a kto potrebuje iba rozptýlenie. No ja neodmietnem službu nikomu. Ak ma niekto poprosí o modlitbu, pomodlím sa za neho. Aj keď sa mi kolegovia občas smejú, že sa modlím nad nenapraviteľnými chalanmi, neodmietnem to. Človek nikdy nevie, ako pracuje Božia milosť a či sa plody tej modlitby neukážu po rokoch.“

Do portfólia dona Juraja Malého patrí napríklad aj zakladanie škôl. Výrazne sa podieľal na vzniku SOŠ svätého Jozefa Robotníka v Žiline. Don Juraj nemal pôvodne ambíciu byť študovaným človekom: „Bol som vždy praktický typ, nemal som záujem venovať celý život štúdiu. Vyštudoval som za železničiara, som elektrikár, no a nakoniec ma ako kňaza neobišla ani teológia a filozofia, sociálna práca, pedagogika, mám výučný list elektrikára, aj záučného stolára.

Človek sa musí neustále vzdelávať. Aj v profesiách robotníkov. Iba vtedy im vie človek lepšie porozumieť, poradiť a usmerniť. Práca môže byť aj modlitbou. Pre mňa najkrajšia modlitba je modlitba rúk. Každý mi povie – modliť sa nemám kedy, lebo potrebujem pracovať. Vtedy mu odpovedám, že ak poctivo pracuje, je to pre neho najkrajšia modlitba.“

Dom na polceste je skutočným domovom

Prešlo niekoľko mesiacov a spolu s kameramanom a fotografom Timotejom Križkom sme dona Juraja navštívili v Ružomberku. Bol piatok večer, už sa stmievalo. Navigácia nás zaviedla na dohodnutú adresu, zastavili sme pred bežným viacgeneračným domom, akých je na Slovensku v každom kúte neúrekom.

„Počkajte ma, budem tam o pár minút, trochu sme sa zdržali,“ hovorí nám do telefónu don Juraj. Vyjdeme z auta, rozhliadame sa po okolí, čakáme, že na nás vybafne nejaký pes, alebo nepolepšiteľný recidivista, ktorému dal náš salezián dočasný domov. Nič také sa však neudeje a o pár minút pri nás zastavuje auto. Vychádza z neho náš hostiteľ a spolu s ním mladý chalanisko, nižší, športovej postavy, jeho vypracované svaly vidno aj pod dlhým rukávom. Má sebavedomý a odhodlaný krok, v ruke drží igelitovú tašku s vecami. Zvítame sa a ideme do dvora.

Spolujazdec dona Juraja je zároveň novým obyvateľom tohto zariadenia: „Zdržali sme sa na výstupe z väznice,“ vysvetľuje don Juraj. „Videli ste ho? Je veľmi odhodlaný. Nechce žiť život, aký žil predtým ako sa dostal za múry väznice. Alkohol, drogy, bitky. Nechodil ani ku mne na stretnutia, no mal kamaráta vo výkone trestu, ktorý bol katolík a odporučil mu, aby sa obrátil na mňa. Držím mu palce. Nechce sa vrátiť do svojho mesta, ktoré by ho lákalo na staré chodníčky, tak bude načas u nás. Verím, že si čoskoro niečo nájde,“ hovorí don Juraj a prevádza nás okolo domu.

Súčasťou budovy je posilňovňa, teráriá so zvieratkami, altánok so stolíkom a kozubom, trávnik a niekoľko stromov. Má to tu vyžarovanie skutočného domova. Keby sme nevedeli, že je to zariadenie na dočasný pobyt, povedali by sme, že sme naisto u niekoho doma.

Dom má prízemie, na ktorom je niekoľko izieb, kuchynka a miniatúrna izbička so starým počítačom, stolíkom, Bibliou, policou s niekoľkými spismi a váľandou. „Toto je moje kráľovstvo. To je miestnosť pre správcu,“ ukazuje nám náš hostiteľ svoje asketické zázemie.

Chalani majú v izbách súkromie, po zaklopaní sa opýtame, či smieme vstúpiť. Odpoveď je kladná. Pozdravíme, ospravedlníme sa za vyrušovanie, trochu v rozpakoch ako narušitelia si rýchlo obzrieme izbu, v ktorej sú štyria mladíci. Jeden si číta, druhý sa pozerá cez okno, ďalší hľadá niečo v šuplíku a štvrtý pozerá do telefónu.

Vybudovať si svoj život od nuly znamená disciplínu, tvrdú prácu a pokoru. Treba sa vedieť prijať taký, aký som, s tým, aké dary som dostal. Nie každý unesie tento tlak, a preformátovanie návykov. „Jediné, čo pomáha, je trvalá prítomnosť medzi nimi. To je jediná možnosť, ako ich premeniť k lepšiemu. Nemôžem ich do ničoho nútiť, veď sú to svojprávni ľudia, no musím byť pri nich ako ich otec, ktorý ich má rád, a pomôže im, keď treba.“

Na poschodí sú ďalšie ubytovacie kapacity. Zaklopeme, otvorí nám nový nájomník, ktorý pred pár minútami prišiel autom s donom Jurajom. Vybaľuje si veci, podľa preliačeného matraca je vidno, že chvíľu sedel na posteli. Má otvorené okno, a vdychuje čerstvý vzduch slobody. Poďakujeme sa mu za jeho ochotu zdieľať s nami jeho súkromný priestor a odchádzame do podzemia, v ktorom je kaplnka a spoločenská miestnosť. Na chodbách domu sú akváriá, v predsieni je klietka s vtáčikom, v suteréne sú v akváriu korytnačky.

„Vidím, že vás fascinujú naše zvery,“ smeje sa salezián Juraj Malý. „Nie je to samoúčelné. Títo chalani sa potrebujú naučiť, čo je zodpovednosť. Musia sa o niečo starať, občas im to musím pripomínať a občas tá starostlivosť zostane na mne, ale v zásade to funguje. Okrem toho si chalani, alebo, ak chcete, klienti musia sami nakupovať, prať, variť. Toto nie je hotel ani ústavné zariadenie. Toto je doslova dom na polceste. Môžu tu zostať aj niekoľko rokov, kým sa nepostavia na vlastné nohy. Oni nie sú bezdomovci. To pomenovanie je ťažkým úderom na sebavedomie každého človeka. Oni majú tento domov. Dom na polceste. Učia sa narábať aj s peniazmi, aby vedeli, akú hodnotu majú veci. Majú kľúče od domu. Viete, čo to znamená mať kľúče od domu? Je to výsada.“

Ak si prežil polovicu života za mrežami, na klamstvá už nemáš čas

Pomáhajú aj dobrodinci. Keďže je sociálna sféra v našej krajine na okraji záujmu, čo v praxi znamená, že je poddimenzovaná finančne i personálne, mnohé suplujú dobrovoľní darcovia, dobrí ľudia, ktorí pomohli zariadiť aj tento dom.

Prosíme dona Juraja aby nám zapózoval pred objektívom, okúňa sa, nie je zvyknutý na „žiaru reflektorov“, nakoniec ho prehovoríme, veď aj don Bosco bol jeden z prvých svätých, ktorý sa pre dobro veci nechal fotografovať. Po chvíli sa don Juraj uvoľní, zapózuje nám s vtáčou klietkou, no je rád, keď fotograf Timotej vyhlási, že už má ten správny záber.

„Tí chalani sú z celého Slovenska. Tak vám poviem, trhá mi to srdce, keď sa niekomu pozriem do dokladov a on tam má adresu trvalého bydliska názov mesta. Košice, Poprad, alebo Zvolen. Čo znamená, že jeho domovom je mesto? No to, že nemá žiadny domov... Takých prípadov je veľa,“ hovorí salezián Juraj a ukazuje, aby sme ho nasledovali do kaplnky.

„Tu sa modlíme,“ povie.

„Tak sa pomodlime aj my,“ navrhne fotograf Timotej, a tak sa modlíme s týmto mužom služby v tomto netypickom sakrálnom priestore.

Na otázku, či sa musia všetci modliť, odpovedá don Juraj záporne: „Modlia sa iba veriaci. Tí, ktorí neveria môžu byť vo vedľajšej miestnosti. Dám im literatúru na čítanie a kým sa modlíme, oni si čítajú. Ak sa niekto vyhovára, že sa nevie modliť, tak mu odporučím aby sa išiel s Bohom hádať. Aj to môže byť začiatok duchovnej cesty.“

Do chodu centra sú zapojení všetci dvanásti obyvatelia. Každý musí odpracovať štyri hodiny v prospech domu. Don Malý zdôrazňuje, že je potrebné neustále niečo robiť, že treba mať poslanie a víziu. „Napríklad minule sme išli pomôcť do Zvolena, kde je dom na polceste pre matky s deťmi. Urobili sme tam takú základnú údržbu, poopravovali sme, čo bolo treba.“

Z kaplnky prechádzame do vedľajšej miestnosti. Je tu CD prehrávač, počítač, sedačka, stolík, knihy, kreslá a taburetky.

„Toto je klubovňa. Raz do týždňa tu mávame spoločné stretnutie, ktoré vedie sociálny pracovník. Ja som tu len ten, ktorý počúva. No a potom aj ja hodnotím.“

Zaujíma nás, ako chalani reagujú na pochvalu či kritiku. Ukazuje sa, že práve hodnotenie je problém z jedného prostého dôvodu: „Títo chalani si nevedia nastavovať zrkadlo.

Človek, ktorý neprijíma pravdu o sebe, sa nikdy nespozná. My im vieme pomôcť, len keď budú pravdiví. Lenže pre mnohých hodnota pravdy neexistuje. Život ich naučil, že lož im pomôže prežiť. Nehovoriť pravdu je obranný mechanizmus. No keď niekto prežije polovicu života za mrežami, mal by pochopiť, že na ďalšie klamstvá už nemá čas.“

Keď človek premýšľa o iných ľuďoch, dokáže sa pohoršovať nad ich zadubenosťou, či už zdanlivou, alebo reálnou. Tak sa spolu s Timotejom divíme, prečo mnohí z týchto chalanov nechcú počuť pravdu.

„A vy ju azda chcete počuť?“ pýta sa nás don Juraj.

„Samozrejme, my s tým problém nemáme,“ dušujeme sa.

„Tak sa vás opýtam,“ nevzdáva sa don Juraj. „Je piatok večer. Máte rodiny, máte deti. Sedíte tu u mňa a akokoľvek ušľachtilo to znie, venujete sa práci. Vaše ženy sú samy, vaše deti zaspávali bez vášho pohladenia. Stojí to za to? Ste dobrí otcovia?“

Hapkáme, žiadna výhovorka neobstojí, don Juraj nám vidí až na dno duše. Trafil to presne. Človek sa v takej chvíli chce uraziť, obrániť, nejako ospravedlniť, vykľučkovať z toho.

„Tak to vidíte,“ usmeje sa don Juraj. „Kto z nás je ochotný pozrieť sa pravde do očí? Tí moji chalani sa na mňa urazia, ale postupne sa to naučia. Povedzme, že už nie sú urazení týždeň, ale len pätnásť minút. Ale nebojte sa. V tomto dome som to ja, čo sa najviac všetkým ospravedlňuje.“

Nikdy sa ich nikto nezastal

Ľudia v sociálnej oblasti a v oblastiach, kde pracujú s inými ľuďmi, zvyknú vyhorieť. Kde don Juraj berie lásku, aby túto káru ťahal ďalej? „Ako rímskokatolícky kňaz som zakotvený v Bohu. Boh je Láska. Tam je teda môj zdroj. Boh ma motivuje robiť všetky tieto veci. Ale keď som unavený, keď už nevládzem, aj si tak povzdychnem – Bože, ak si to založil, tak mi pošli niekoho do cesty, poraď mi, alebo pomôž. Odpoveď vždy príde. Naposledy jedna bývalá odsúdená. Dva roky som s ňou nemal kontakt. Z ničoho nič mi volala, či by som jej mohol pokrstiť dieťa. Vzápätí na to sa mi ozval chalan, ktorého som päť rokov nevidel, s prosbou, aby som pokrstil jeho dve deti. Zrazu odpoveďou na moju únavu boli tri krsty!“

Sedíme v tej klubovni pod domom a počúvame príbehy kňaza, ktoré nám rozochvievajú vnútro. Príbehy, ktoré by nikdy nevznikli, keby sa don Juraj Malý tejto službe nebol odovzdal. Lúčime sa s ním. Ešte nám požehná na cestu, ďakujeme za jeho prívetivosť a službu. No a medzi dverami mu kladieme ešte jednu otázku. O čom snívajú títo jeho chlapci?

Don Juraj Malý sa zamyslí a povie: „Oni nie sú naučení snívať. My ich sprevádzame a snažíme sa v nich prebudiť túžbu po hlbšom zmysle v živote. Aby sa snažili objaviť v sebe to dobré, a to, na čo majú talent. Aby vás počúvali nestačí hovoriť o nejakej abstraktnej láske. Musíte žiť s nimi, tú lásku musia cítiť aj cez chlieb, aj cez to, že im pomôžete zohnať prácu. Väčšina z nich nikdy nemala pri sebe človeka, čo by sa ich dokázal zastať. Keď zlyhajú, keď to niekde prepísknu a ja to musím ísť za nich žehliť rovnako, ako by to urobil skutočný otec, tak im hovorím – Chlapci, idem sa za vás hanbiť. Funguje to. Dávajú si pozor. Nechcú ma viac strápňovať. No a čo nedokážeme my ľudia, to isto doplní Boh.“