KDH sa v mori extrémizmu každého druhu javí pre mnohých konzervatívcov (napriek všetkým chybám) ako jedna z mála relevantných strán. Viacerých v tomto tábore potešil aj návrat Františka Mikloška a zopár ďalších príznakov prebúdzania strany z doterajšej neviditeľnosti.
Práve pre týchto voličov sa však dnes vynára otázka, kam bude strana smerovať po voľbách a ako vymanévruje z nepríjemnej pozície medzi útesmi, v ktorej sa nachádza.
Na jednej strane by tradičný volič tejto strany očakával, že sa zaradí do protificovského tábora a zabráni návratu Smeru k moci.
No na druhej strane jestvujú obavy, že to nebude možné bez povolebnej koaličnej spolupráce s Progresívnym Slovenskom, o ktorej sa čoraz viac uvažuje v oboch týchto zásadne rozdielnych svetoch ako o nevyhnutnosti.
Porážka Fica je legitímny zámer, na ktorom sa tieto dve strany síce dokážu zhodnúť, ale ide aj o cieľ, ktorý dokáže spájať len do volieb. Na druhý deň po zostavení vlády už bude cieľ splnený a pred spolupracujúcimi stranami vyvstane nutnosť nájsť programové prieniky pre spoločné vládnutie. Existujú vôbec?
Zásadné rozdiely
Zatiaľ čo pre Kresťanskodemokratické hnutie sú dôležité témy ako ochrana tradičných noriem, národa, tradičnej rodiny a výsadného postavenia manželstva bez jeho relativizácie novými inštitútmi, v progresívnom prostredí sa týmito hodnotami pohŕda – a to s čoraz väčším dešpektom, ktorý sa dnes zvykne vystupňovať pri každej citlivej otázke. Videli sme to naposledy pri hystérii po vražednom útoku na Tepláreň, ktorý progresívne kanály hrubo zneužili na bezprecedentné šírenie nenávisti a dezinformácií proti väčšinovej spoločnosti, ktorá údajne bola za zločin osamelého vlka zodpovedná.
Naopak, progresívci presadzujú množstvo tém, ktoré sú pre kresťanských konzervatívcov za červenou čiarou – už samotné kompromisy v nich by voliči KDH vnímali ako zlyhanie. Jediný kompromis, ktorý smie táto strana ponúknuť ako obetu pre spoločné vládnutie, je status quo v kultúrnych témach – to by zároveň bolo aj vyjadrením názorov väčšiny spoločnosti a tlmilo by to rastúcu polarizáciu v spoločnosti.
V tomto zmysle by spoločné vládnutie stredových (rozumej prispôsobivých) strán Hlas a Sme rodina spolu s dvoma identitárnymi stranami (PS, KDH) mohlo upokojiť vášne. Ale iba v prípade, ak by sa status quo podarilo zachovať.
To by ale bol problém pre voličov progresívcov, ktorí by pri tomto modeli vlastne nepresadili nič zo svojej radikálnej agendy, ktorú pritom oni sami považujú za oblasť, kde sa v modernej spoločnosti „nesmie vyjednávať“. Atmosféra v týchto komunitách sa v tomto smere za posledné roky prudko zradikalizovala, teda ani tu sa kompromisy nebudú ľahko odpúšťať.
Ide o širokú programovú ponuku, ktorá nie je za normálnych okolností na Slovensku presaditeľná, ale v prípade silnej pozície progresívcov vo vláde by sa aspoň čiastočne stala reálnou: manželstvá pre homosexuálov, uľahčenie tranzícií, genderová agenda, Istanbulský dohovor, inkluzivistická politika všetkých farieb, nátlaková klimatická prevýchova, dúhové témy na všetky spôsoby, rodovo citlivý jazyk, rozširovanie „práva“ na potrat, chemický potrat, pretláčanie kontroverzných foriem sexuálnej výchovy do školského kurikula, výchova detí v školách smerom k rozpoznávaniu sexuálnej orientácie alebo „iného rodu“ či odsúdenie konzervatívneho Slovenska ako ideového vinníka vraždy v Teplárni.
Problematický je aj boj progresívcov proti dezinformáciám, ktorý sa čoraz viac prezentuje ako zakazovanie názorov, ktoré nie sú dostatočne inkluzívne a progresívne, prípadné trestnoprávne postihy za „dezinformácie“, ktoré by ľahko mohli vyústiť práve do poľovačky na konzervatívne hodnotové myslenie, čo sa v progresívnych kruhoch čoraz viac považuje za niečo, čo by v „západnej a modernej“ spoločnosti nemalo byť vôbec dovolené.
Nejde pritom o rozdiely, pri ktorých by sa dalo reálne diskutovať. Na to dnes chýba základ, pretože v oboch svetoch dnes panuje radikálne odlišný pohľad na to, čo je to vôbec demokracia. Progresívci a ich stranícke médiá množstvom svojich výrokov a postojov demonštrujú, že za jedinú legitímnu formu demokracie považujú režim, v ktorom sa presadia všetky uvedené progresívne témy – bez ohľadu na to, že s nimi spoločenská (demokratická) väčšina nesúhlasí. Pre nich ide o povinnosť našej epochy, ktorou musí režim jednoducho prevalcovať svojich občanov – tí by minimálne nemali demokracii zavadzať (takto to priznal zástupca eurokomisie na Slovensku Šucha).
O našej domácej demokracii by vlastne vôbec nemali rozhodovať slovenskí voliči, ale nevolení úradníci z Bruselu, ktorých si progresívci zavše radi volajú na pomoc, keď treba vytvoriť nátlak a spustiť spoza hraníc delostreleckú predprípravu pri presadzovaní tej-ktorej agendy.
V tomto smere bude na KDH čakať obrovský tlak z mnohých strán, aby sa progresívnej agende podvolili a je otázne, či je na to hnutie vôbec pripravené – to je však námet na úplne iný komentár.
Zásadné sú medzi týmito stranami tiež rozdiely v samotnom chápaní povahy a konceptu ľudských práv. KDH za ne považujú klasické etablované ľudskoprávne dokumenty, progresívci ich už však vidia v úplne iných horizontoch. Považujú sa za avantgardu a „urýchlenie“ vývoja, pričom tieto nové „práva“ nezriedka protirečia tým etablovaným.
Osobitou kapitolou je tlak progresívcov na legalizáciu (minimálne) ľahkých drog. Zdá sa, že pre straníkov a ich podporovateľov môže ísť o životne dôležitú tému aj na osobnej a praktickej úrovni. Aspoň to vyplýva z ich „argumentu“, že niečo, čo je bežnou súčasťou životného štýlu mladých ľudí, by nemalo byť trestné. (Schválne: ak práve nežijete v progresívnom vesmíre, koľko poznáte takých ľudí, pre ktorých je fetovanie „bežnou súčasťou životného štýlu“?).
Stačí sa rozpamätať na Trubanovu prednášku, kde sa pred študentami so šokujúcou samozrejmosťou vyjadroval o drogách ako konvenčnom „nástroji“ pri dosahovaní študentských či iných úspechov. Je vlastne úplne logické, že v týchto kruhoch sa zákon považuje za bezprostredné a systematické ohrozenie pri napĺňaní základných potrieb. V tom však spoločnú reč s KDH určite nenájdu.
Problém je aj v agende, ktorú progresívci prezentujú v zahraničí, ale na Slovensku sa s ňou radšej zatajujú. Príkladom je ich nedávny apel na partnerské európske strany, aby vytvorili tlak na zákaz štátneho zbierania a zverejňovania údajov o pohlaví svojich občanov. Je zjavné, že ak by sa s týmito názormi priznali, voliči na Slovensku by ich hnali vidlami. Dá sa však predpokladať, že s podobnou radikálnou agendou sa vytasia hneď, ako získajú podiel na moci.
Aj vyššie zmienený príklad ukazuje, že veľkú časť škály radikalizmu, s ktorou je táto strana schopná prísť, ešte ani nepoznáme, respektíve prezradia nám ju až po nadobudnutí moci.
V tomto kontexte však v konzervatívnych kruhoch nevzbudzujú dôveru nejasné pozície KDH pri pláne svojmu potenciálnemu partnerovi vzdorovať s dostatočným odhodlaním. V tomto zápase totiž pôjde o viac, než len o hodnotové deklarácie, potrebná bude aj politická schopnosť ten zápas ustáť. Pritom europoslanec a jednotka eurokandidátky KDH Ivan Štefanec v Bruseli nezriedka hlasuje za progresívne návrhy.
Ďalším príkladom je aj nejasnosť, kde sú vlastne hranice KDH pri prípadných pokusoch o redefinície partnerských zväzkov. KDH síce deklaruje, že odmieta registrované partnerstvá a manželstvo považuje za jedinečný zväzok muža a ženy, ale už menej vieme o tom, ako by sa jeho poslanci zachovali pri hlasovaní za rôzne nové názvy partnerských inštitútov, ktorých schválenie by dalo Štrasburgu do rúk právomoc určovať obsah našej legislatívy a ktorý by mohol smerovať až k faktickému zrovnoprávneniu rovnakopohlavných manželstiev vrátane adopcií. Príkladom je inštitút partnerského spolužitia, ktorý nedávno neúspešne navrhovala strana SaS, cez ktorý by sa takáto zmena mohla udiať.
Ako sme videli na viacerých príkladoch v Európe, vrátane Rakúska, homomanželstvá sa dajú pomerne ľahko a proti vôli domáceho parlamentu presadiť aj takýmto spôsobom. Ak by KDH svoj postoj myslelo naozaj vážne, rovnako rázne by sme od nich potrebovali počuť odmietavý postoj nielen k registrovaným partnerstvám, ale k akémukoľvek inštitucionalizovaniu zväzkov, ktoré by našu legislatívu potenciálne odovzdali do rúk európskych súdov.
KDH má medzi sebou viacero nových tvárí, pri ktorých je známe, že síce odmietajú registrované partnerstvá, ale s inštitútmi, ktoré by sa nazvali inak, by už problém nemali – možno dokonca netušiac, k čomu to môže smerovať. Aj to spôsobuje medzi tradičnými voličmi KDH zmätok.
Je na Slovensku ešte možný status quo?
Nájsť pri podobných témach programový kompromis je nemožné. Zdá sa, že najlepším východiskom pre voličov týchto strán by bola ponúkaná výzva Borisa Kollára, aby identitárne strany PS a KDH v mene bazálneho cieľa – schopnosti zostaviť koalíciu – volili radšej kultúrnu neutralitu a akýsi „pokoj zbraniam“ v citlivých etických témach.
V slovenských podmienkach sa za takéto východisko obvykle považuje dohoda na statuse quo v kultúrno-etických témach. KDH v minulosti už viackrát ukázalo, že v mene zostavenia vlády s liberálmi bolo ochotné na takúto dohodu pristúpiť.
Otázne však je, či je status quo dnes ešte vôbec možný. Voliči progresívcov so svojou stranou takúto skúsenosť zatiaľ nemajú a atmosféra v tomto tábore a v ich straníckych médiách je príliš zradikalizovaná, aby straníci dokázali pred svojou voličskou základňou vysvetliť, prečo nedokázali presadiť žiadnu zo „zásadných demokratických samozrejmostí“ zo svojej extrémistickej agendy.
Jestvujú prieniky?
Ak by sa však aj v kultúrnych témach „progresívno-kresťansko-konzervatívne“ spojenectvo novej vlády dohodlo na neutralite, dokázali by nájsť programové prieniky v dostatočne veľkom množstve iných vážnych tém, na ktorých by spoluprácu mohli vybudovať?
Na prvý pohľad sa zdá, že podobné vízie v týchto dvoch stranách zdieľajú aspoň ohľadom Ukrajiny, zahraničnej politiky a ukotvenia Slovenska v západných štruktúrach. No pri bližšom pohľade aj tu nachádzame diametrálne odlišný postoj. KDH je strana, ktorá aspoň navonok presadzuje národnú suverenitu v kultúrnych témach (hoci už zďaleka nie tak odhodlane ako v minulosti, (europoslanci Štefanec a Miriam Lexmann nezriedka hlasujú proti sebe). Ide pritom o pravidlá, ktoré už boli dávno roztrhané samotným Bruselom.
Progresívne Slovensko v kultúrnych témach, naopak, podporuje nadvládu európskych inštitútov nad našou domácou politikou.
Zhoda medzi PS a KDH je aj pri téme ochrany Špeciálnej prokuratúry a udržania „voľných rúk“ polície pri vyšetrovaní káuz siahajúcich do vysokých politických poschodí, najmä z čias Ficovej vlády. Ich predstavy však zrejme okliešti nutná spolupráca so stranami Hlas a Sme rodina. Ani toto teda nebude podložie, na ktorom sa bude dať čokoľvek spoločné a pevné budovať.
Zdá sa, že jedinou programovou zhodou medzi týmito dvoma stranami je nájomné bývanie pre mladých. V tejto neideologickej téme by si aspoň rýchlo porozumeli aj s Borisom Kollárom. Je to však príliš málo na to, aby to pôsobilo presvedčivo.
V prípadnej spolupráci progresívcov a kresťanských demokratov sa tak nachádza obrovské množstvo nášľapných mín, až sa zdá sa takmer nepredstaviteľné, že by takáto koalícia prežila s menším množstvom konfliktov, ako katastrofálne vlády poskladané po roku 2020. Spojenie progresívcov a KDH by tak síce mohlo dočasne zahatať nástup Roberta Fica, ale rovnako by mohlo priniesť aj jeho síce oddialený, ale ešte silnejší comeback.
Bez zodpovedania týchto zásadných otázok a jasnej stratégie „riadenia rizík“ sa takéto spojenectvo len ťažko dá považovať za dobrý nápad. Nezdá sa však, že by v týchto stranách ktosi seriózne uvažoval nad stratégiou, ako vytvoriť presvedčivé programové spojenectvo, ktoré by spájalo aj iné lepidlo ako len „bubu Fico“.
Je otázne, či si v súčasnej atmosfére Slovensko vôbec môže dovoliť chaotickejšiu a konfliktnejšiu vládu, ako boli tie, ktoré vznikli po roku 2022. Spojenectvo KDH a progresívcov takýmto nebezpečenstvom reálne zaváňa.
Pre voličov týchto strán existuje aj väčšie nebezpečenstvo, ako je Ficov comeback 2023. Tým je Ficov comeback 2025 v koalícii s ústavnou väčšinou.