Blinken verejne potvrdil to, o čom sa síce vedelo, no málokto to priamo pomenoval. Možnosti ukrajinskej protiofenzívy sú pomerne obmedzené. Nedá sa od nej očakávať postupná vojenská porážka Ruska.
Protiofenzíva, hoci len čiastočne alebo symbolicky úspešná, môže podľa Blinkena priniesť dve veci. Posilnenie vyjednávacej pozície Ukrajiny „za rokovacím stolom“. A tlak na Rusko, aby pristúpilo na kompromisy.
Problém bol doteraz v tom, že nijaký rokovací stôl, ktorý spomenul Blinken, neexistoval. Mierové rokovania boli pre Britániu a Spojené štáty tabu. Na Ukrajinu tlačili, aby s Ruskom nerokovala a aby konflikt vyriešila s masívnou podporou Západu vojensky.
Dnes sa to mierne otáča. Vyzerá to tak, že Spojené štáty by rokovania Ukrajiny s Ruskom podporili.
Američanom totiž pomaly dochádzajú dve veci. Munícia. A trpezlivosť. Viaceré diplomatické zdroje už niekoľko mesiacov hlásia, že Západ je z vojny unavený. Strategické zásoby raketovej a delostreleckej munície sa rýchlym tempom míňajú. A výroba novej potrvá roky. V čase, keď Čína napína svaly pri Taiwane, nemôžu ísť Spojené štáty s podporou Ukrajiny nadoraz. A vyzbrojovať ju na úkor vlastnej bezpečnosti. Americký minister obrany sa totiž nevolá Jaroslav Naď.
Spojené štáty zjavne potrebujú time-out. Prímerie. Alebo aspoň zníženie intenzity bojov a nárokov na vyzbrojovanie. To isté potrebujú aj Rusi. Aj im sa míňajú zásoby zbraní a munície. A napokon to potrebuje aj Ukrajina, ktorej sa vyčerpávajú bojové zálohy.
Ukrajinci údajne dostali odkaz, že ich jarná protiofenzíva bude niečo ako posledná šanca. A potom sa začne hovoriť o pribrzdení zbrojenia a prípadných dohodách s Ruskom.
Od veľkej mierovej dohody Západ – Ukrajina – Rusko a nového bezpečnostného modelu pre Európu to asi bude mať stále ďaleko. Na to je už neskoro. No aj ukrajinsko-ruské rokovania o dočasnom prímerí alebo utlmení bojov by boli schodnejšou cestou ako stupňovanie vojny.
Ukrajinská protiofenzíva by mohla viesť k rokovaniam v oboch možných prípadoch. Ak by bola čiastočne úspešná, Ukrajina a Západ by posilnili svoje páky na Rusko. Ak by stroskotala, ochota Západu masívne financovať a vyzbrojovať Ukrajinu by bola nalomená. Teda v jednom aj druhom prípade by tu bol priestor na vyjednávanie a malé dohody.
Napokon, je tu aj tretia možnosť. Ukrajinská protiofenzíva sa môže skončiť bez dostatočných (strategických) vojenských ziskov. Na informačnom fronte sa však môže prezentovať ako úspech a demonštrácia sily.
Západ zúfalo potrebuje bodovať aspoň na informačnom poli. Inak by stratil tvár. A potvrdil by, že odmietanie rokovaní s Ruskom a intenzívne vyzbrojovanie Ukrajiny bolo chybou. Pretože to Ukrajine neprinieslo sľubované výsledky, ale straty.
Mimochodom, model, o ktorom dnes hovorí Blinken, teda rokovania Ukrajiny s Ruskom, tu bol už koncom februára 2022. Krátko po ruskej invázii. Izrael ako sprostredkovateľ presvedčil Zelenského, aby nepripustil rozširovanie konfliktu a aby rokoval o prímerí a dohodách s Ruskom. Zelenský prikývol, Ukrajinci a Rusi začali vyjednávať. Prebehlo niekoľko pracovných stretnutí.
V marci 2022 však do hry vstúpil britský premiér Johnson. Zelenského presvedčil, že s Ruskom sa nemá rokovať. S Ruskom sa má bojovať. Ukrajinu varoval, že ak bude pokračovať v rokovaniach, tak už bez podpory Západu.
Británia a Spojené štáty presadili politiku tvrdej línie, zameranú na vojenské riešnie konfliktu. Teda na porážku Ruska. Dôvod: v istom zmysle to museli urobiť, pretože boli súčasťou konfliktu osem rokov. Akékoľvek iné riešenie, respektíve akékoľvek ústupky Rusku by podkopali prestíž Spojených štátov a Británie a posilnili postavenie Ruskej federácie.
Američania a Briti od roku 2014 podporovali Ukrajinu v tom, aby konflikt s Ruskom a ruskou menšinou o Donbas a Krym riešila silou – vojenskou operáciou ukrajinskej armády proti separatistom (teda proti vlastným občanom). Ukrajine sľúbili, že ak by jej riskantná protiruská politika spolu s plánmi na rozširovanie NATO viedli k čelnej zrážke s Ruskom, tak ju podržia.
Nakoniec ju nepodržali tak, ako to očakávala Ukrajina, teda nasadením NATO. Podržali ju financovaním, vyzbrojovaním a širokými obchodnými sankciami proti Rusku. Na oslobodenie Ukrajiny to nestačí. Na udržiavanie vojny áno.
EÚ sa po rozšírení konfliktu odrezáva od dodávok energií z Ruska. Nemecko s Francúzskom a západným jadrom EÚ skončili v kúte. Ako kľúčoví európski hráči sa presadili Británia a Spojené štáty (spolu s východom Európy okolo Poľska).
A Ukrajina? Jej úlohou bolo bojovať a oslabovať Rusko. Za cenu rozsiahlych vlastných strát. Aspoň tak to vyzerá po (onedlho) 500 dňoch vojny Ruska s Ukrajinou.
Predpoklady západných vojnových jastrabov, ako kombinácia vyzbrojovania Ukrajiny a obchodných sankcií zlomí Rusko, sa nenaplnili. Aktivistický prístup uviazol. K slovu sa čoraz viac dostávajú realisti. Tí, ktorí od začiatku vojny na východe Ukrajiny, od roku 2014, opakujú, že konflikt treba riešiť bezpečnostnými dohodami. Lebo opačná, vojenská cesta spojená so sľúbeným rozširovaním NATO by bola dlhá a pre Európu mimoriadne nebezpečná.
Po deviatich rokoch krvavého konfliktu o Donbas (a Krym) môžeme ľutovať, že to zašlo tak ďaleko. A že sa realistický prístup nepresadil skôr.
Dnes, po ťažkých stratách Ukrajincov a Rusov a po vyčerpaní EÚ a Západu, sa už dobré riešenia minuli. Ostali len zlé. A ešte horšie. Priestor pre principiálne dohody o vojenskej neutralite Ukrajiny a budúcnosti Donbasu s Krymom je výrazne užší ako v roku 2014. Alebo ako v roku 2008, keď európski členovia NATO zablokovali pozvánku Ukrajiny do Aliancie – a Američania to ignorovali.
Dobrou správou je, že Spojené štáty nahlas spomenuli dve slová, ktoré boli donedávna neprípustné: rokovací stôl. Rokovací stôl, ktorý by mohol zastaviť alebo aspoň utlmiť vojnu v Európe.
Logika veci napovedá, že krátko po Američanoch zrušia kliatbu nad týmito slovami aj Európania.