Nápad udeliť štátne vyznamenanie Sorosovi je zlý vtip. A palivo pre Fica

Tento obskúrny nápad by sa dal odbaviť mávnutím ruky, ale keďže ide o hlas z tábora, ktorý má vplyv na prezidentku a práve tá štátne vyznamenania udeľuje, treba sa pri ňom na chvíľu pozastaviť.

V prípade Blaščáka ide pritom o dlhodobú agendu. Georgea Sorosa, zakladateľa siete organizácií Open Society Foundation, v ktorej pôsobí, totiž považuje za „skutočného slovenského vlastenca“. V staršom článku pripomína udalosť, ktorá sa udiala krátko po Novembri ´89, keď sa premiér Marián Čalfa stretol so Sorosom krátko pred Čalfovým „prelomovým“ stretnutím s Václavom Havlom, na ktorom súhlasil s jeho plánom voľby prezidenta.

Soros vraj Čalfu presviedčal o potrebe dodržiavať ľudské práva a rokovať o založení nadácie, ktorá by pomáhala pri ich presadzovaní. Blaščák tak Sorosa označil za „prvého filantropa“, ktorý prišiel Československu na pomoc, keďže jeho nadácia bola už od roku 1988 v krajinách bývalého Ostbloku aktívna a podporovala aj disent.

Podobných pomocníkov zo Západu bolo vtedy viac a netreba spochybňovať ich vtedajšie zásluhy. Slovensko podporu Západu potrebovalo. Napriek tomu je dôležité rozlišovať medzi tými, ktorí mali autentický záujem o ľudské práva, a tými, ktorí túto agendu síce formálne podporovali, ale použili ju ako nosič na pretláčanie vlastnej ideologickej agendy, presadzovanie kultúrneho imperializmu a vplyvu západnej oligarchie. Soros patrí jednoznačne do tej druhej kategórie.

Takže tu máme zo Sorosovej nadácie priamu výzvu do Prezidentského paláca na vyznamenanie Sorosa. Odváži sa pani prezidentka? Mala by tak vraj urobiť čo najskôr, keďže – ako pripomína Blaščák – Soros má po deväťdesiatke. A mala by to stihnúť ešte pred prípadnou prezidentskou kampaňou, v ktorej bude opäť kresťanov a konzervatívcov presviedčať, že chce byť aj ich zástupcom. Raz jej už tento trik vyšiel a aj vďaka ich podpore sa stala prezidentkou.

Blaščák však zabudol dodať, že Soros a jeho globálna misia sa medzitým významne posunuli. Soros už dnes nie je zástancom otvorenej spoločnosti, ale skôr jej prenasledovateľom. Dnes už nepodporuje pluralitnú spoločnosť, ktorá je základom popperovskej idey otvorenej spoločnosti, ale presadzuje myšlienku potláčania názorov, ktoré odporujú režimovému mysleniu – to je jeho agenda napríklad v boji proti slobode vyjadrovania sa na sociálnych sieťach. Idea pluralitnej spoločnosti, kde má právo prehovoriť aj ten, kto sa mýli (a nezriedka sa napokon ukáže, že mal pravdu), už skrátka nie je v móde.

Dnes však Sorosova agenda spoločnosť rozdeľuje a oponentov jeho ideológie – ktorých je na Slovensku väčšina – prenasleduje. Navrhovať pre neho v takejto situácii štátne vyznamenanie nie je vhodné ani len ako zlý vtip.

Ak Blaščák trvá na jeho ocenení za zásluhy minulé – a podpora ľudských práv či boj proti mečiarizmu medzi ne patria –, bol by ochotný v aktuálnej atmosfére žiadať udelenie štátneho vyznamenania aj pre, povedzme, Jána Čarnogurského? On sa tiež medzičasom kamsi posunul a dnes ho Blaščákov tábor pre jeho postoje k Rusku označuje za nebezpečného. Čarnogurského zásluhy pri budovaní demokracie a ľudských práv sú však nespochybniteľné a Soros mu v tejto disciplíne na Slovensku nesiaha ani po päty. Napriek tomu všetci rozumejú, že by bolo ošemetné to v dnešnej dobe navrhovať.

Je síce milé a pochopiteľné, že Blaščák chce chrániť zakladateľa svojej organizácie pred neférovými útokmi zo strany lídra Smeru, ale jeho nápad s vyznamenaním dnes vyznieva skôr ako pokračovanie antikampane inými prostriedkami. Miestami to dokonca pôsobí, akoby ľudia z Globsecu či Open Society Foundation pracovali pre Fica a posilňovaním jeho agendy mu radostne naskakovali na kopiju presne tak, ako si to vypočítal.

Ako píše filozof Blaščák, Soros by si zaslúžil ocenenie, pretože nám prišiel v temných časoch „nezištne pomáhať, aby živelnosť revolučného ducha otvorenej spoločnosti pretavil do každodennej praxe“. Dokonca tvrdí, že neexistuje žiadny domáci filantrop, ktorý by sa mu v objeme pomoci na Slovensku vyrovnal. „A pritom tu nemal obchodné záujmy, neprivatizoval, pomáhal Slovensku a nič za to nechcel. Soros sa správal ako skutočný filantrop a slovenský vlastenec,“ dodáva Blaščák.

O jeho nezištnosti sa však dá úspešne pochybovať. Soros svoj majetok, ako sa sám priznáva vo svojich knihách, používa na financovanie kultúrnych revolúcií v rozvíjajúcich sa krajinách, v ktorých je, prirodzene, ľahšie (a lacnejšie) dosiahnuť pomocou kopy peňazí kultúrnu ideologickú zmenu. Desiatkami miliónov podporuje napríklad kampane na podporu potratov či legalizáciu drog. Ľudí, ktorí oponujú potratom, nazýva náboženskými fundamentalistami.

Ďalším problémom je spôsob, ako finančník svoje miliardy nadobudol. Pokútnymi machináciami na finančných trhoch, keď útočil na meny rozvojových štátov a následne zarobil na menových otrasoch, ktoré sám vyvolal. Za každým miliónom, ktorý takto získal, sa nachádzajú tisíce zúbožených ľudí v Afrike či Ázii, ktorí sa vinou jeho finančných špekulácií prepadli do chudoby. Ide teda o finančníka, ktorý filantropiu realizuje prostredníctvom peňazí, o ktoré predtým pripravil masy ľudí.

Jeho slávny výrok, že ak by vzal do úvahy „spoločenské dôsledky svojho konania, ohrozil by som správnosť svojich kalkulácií a moje zisky by poklesli“, môžeme pokojne označiť za motto tohto druhu „nezištných darcov“. A úprimné priznanie, čo si vlastne pod pojmom filantropia predstavujú.

Soros je vlastne reprezentantom špecifickej podoby prevychovávateľskej filantropie, ktorá prebieha aj pri pomoci zaostalým africkým krajinám. Západní boháči ich síce „ochotne“ podporujú, ale tí ideologickí bojovníci za lepší svet si nezriedka kladú podmienku, aby sa v nich presadila napríklad potratová legislatíva. Hovoríme pritom o krajinách, ktoré ešte stále považujú ochranu nenarodeného života za posvätnú záležitosť a potrat za vraždu.

V istom zmysle môžeme takýchto „filantropov“ označovať za novodobých Mefistotelov: pomôžeme vám v ťažkej situácii, ale vy nám za to darujete svoju dušu.

Soros navyše prostredníctvom financovania politických kampaní (Hillary Clinton) využíva mediálny vplyv, aby prikryl charakter svojho globálneho misionárskeho projektu. Nikdy vám neprišlo podozrivé, prečo médiá zakrývajú skutočnú podstatu jeho podnikania či politických manipulácií pri ovplyvňovaní kampaní a nekriticky ho označujú za nezištného filantropa a hrdinu moderného boja za lepší svet?

Soros je jednoducho chránený druh. Nespráva sa ako filantrop, ale ako ideologický aktivista, ktorý svoj kolos spolu so synom manažuje tak, aby získali politický vplyv. A nezriedka proti názorom miestneho obyvateľstva, čím demokraciu skôr podkopáva, než buduje.

Podobným spôsobom financoval aj farebné revolúcie na Ukrajine či v Gruzínsku, kde podporoval exprezidenta Michaila Saakašviliho, no neskôr to oľutoval, pretože sa z neho nevykľul progresívec podporujúci tú správnu ideologickú agendu. Skrátka, záujmy gruzínskej spoločnosti boli Saakašvilimu prednejšie než zadanie, ktoré si kúpil Soros. Nemusíme pochybovať o tom, že aj jeho podpora Ukrajiny bude „nezištná“ podľa týchto nových režimových definícií.   

Pri podobných bezchybných šľachetných bojovníkoch za lepší svet (ako ho vykresľujú ideologicky spriaznené médiá) si vždy treba klásť kontrolnú otázku: čo je skutočný cieľ, ktorý sleduje svojimi kampaňami? Autentická podpora ľudských práv, ktoré sú mu sväté samy osebe a bez ohľadu na politické okolnosti v danej krajine? Nie, ľudskoprávnu agendu skôr využíva ako chytľavý efektívny nástroj na následné prevychovávanie „zadubených“ rozvojových krajín na progresívne ciele.