Z prosperujúceho hospodárstva nezostala ani ruina. Aký je osud biskupského majera Kupča

Biskupský majer Kupča sa donedávna nachádzal severne od Žiaru nad Hronom. Jeho príbehu sa stručne venoval len menší okruh miestnych historikov a nadšencov, predstavuje však dôležitú etapu pre históriu mesta i banskobystrického biskupstva.

Už v období praveku si ľudia vybrali oblasť Kupče za miesto vhodné na usadenie sa. Dokazujú to archeologické nálezy, najmä galéria neandertálca obsahujúca rôzne kamenné nástroje či driapadlá. Na základe objavených dôkazov sa zdá, že naši predkovia opakovane vyhľadávali oblasť Kupče aj v období Veľkej Moravy.

Obchodná križovatka v neďalekom Svätom Kríži, dnešnom Žiari nad Hronom, zabezpečovala v regióne neustály pohyb ľudí a s ním súvisiaci tok obchodu a peňazí. Kríž ako mýtna stanica podliehal opátstvu Hronského Beňadika už v ranom Uhorsku a svojho času mal charakter pevnosti.

Pomerne významné postavenie mesta v ekonomickom svete vtedajšieho kráľovstva postupne prevzali „zlatá Kremnica”, „strieborná Štiavnica” a „medená Bystrica”, keď sa peniaze začali presúvať na ťažbu vzácnych kovov.

Zrod banskobystrickej diecézy a sídlo biskupov

Osídleniu Kupče v modernejšej podobe predchádzalo rozhodnutie pápeža Pia VI., ktorého bulou sa v 18. storočí rozdelilo dovtedajšie ostrihomské arcibiskupstvo na tri nové diecézy. Jednou z nich dodnes zostáva banskobystrická.

Prvý biskup Fratišek Berchtoldt presťahoval svoje sídlo z Banskej Bystrice do kaštieľa vo Svätom Kríži. Približne do tohto obdobia sa datujú zmienky o Kupči ako biskupských pasienkoch.

Aktivity poľnohospodárskeho charakteru pokračovali v 19. storočí, keď pravdepodobne vzniklo v Kupči stabilné osídlenie v podobe osady. Rozľahlé role obkolesujúce toto sídlo dávali priestor nielen na pestovanie mnohých obilnín, ale hlavne na chov vybraných druhov zvierat.

Príchod a zámer Štefana Moyzesa

V roku 1851 sa stal biskupom v banskobystrickej diecéze Štefan Moyzes. Kaštieľ vo Svätom Kríži našiel v dezolátnom stave. Prakticky sa rozpadal. Čerstvo vysvätený duchovný pastier si zaumienil opraviť svoje sídlo a vzal si vysokú pôžičku.

Moyzesov plán spočíval v splácaní požičanej sumy z výnosov hospodárstva na Kupči. V súkromnom živote sa musel uskromniť na minimum. Z finančných dôvodov napríklad nejazdil na stretnutia Matice slovenskej, hoci bol jej zakladajúcim predsedom.

V roku 1861 sa v Kupči nachádzalo pár desiatok kráv, volov a koní a viac ako 770 oviec. Poľnohospodárska produkcia sa sústredila najmä na pšenicu a ovos, ale aj raž.

Ovce tvorili dominantnú časť zvierat v okolí Kupče dávno pred ich sčítaním. Už v roku 1841 sa spomínajú v kontrakte, na ktorom sa nachádza podpis kupčianskeho panského pastiera Michaela Köszeghiho. Kontrakt predstavuje v súčasnosti najstaršiu dostupnú zmienku o Kupči v písomnej forme.

Milénium príchodu solúnskych bratov a vysvätenie kaplnky

Dvanásť rokov po svojom vysvätení, teda v roku 1863, zorganizoval banskobystrický biskup početné slávnosti na viacerých miestach pri príležitosti tisíceho výročia od príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy.

Moyzes sa pri tejto príležitosti osobne postaral o presunutie slávenia sviatku svätého Cyrila a Metoda na našom území. Svätá stolica o rok neskôr súhlasila s presunom na 5. júl.

Zároveň sa venoval i svojím finančným zámerom a aktivitám vo Svätom Kríži a okolí. Biskup pre tamojších obyvateľov vybudoval jednotriednu školu a sakrálnu stavbu, ktorá sa až do zániku osídlenia stala dominantou Kupče.

Podľa historika a pamiatkára Petra Mosného nechal Moyzes školu i kostol vybudovať pre obyvateľov, aby nemuseli za bohoslužbami a vzdelaním dochádzať do Svätého Kríža, čo sa najmä v zime javilo ako obzvlášť náročné.

Presne 17. júna 1863, na sviatok sv. Motána, ako uvádza dobový záznam, posvätil banskobystrický biskup Štefan Moyzes základný kameň kaplnky svätého Štefana, mučeníka. Stavba mala predstavovať pamätník rozhodnutia premeniť kupčianske pasienky na majer.

Moyzes takýmto ceremoniálnym spôsobom zavŕšil roky úsilia, keď postupnými prácami zveľaďoval usadlosť, aby mohol opraviť biskupské sídlo. Kaplnke pri tejto príležitosti určil aj vyrazené mince, jednu zlatú a tri strieborné, uvádza kanonik Montán Divald v zápise.

Hospodárstvo sa rozširovalo, mnohé budovy sa stavali z nepálenej hliny prekladanej slamou. Napriek tomu sa Moyzesov plán s opravou biskupského kaštieľa zrútil.

Moyzesov neúspech a nástup nájomníkov

Kupču v 60. rokoch 19. storočia postihlo niekoľko suchých rokov s výrazným dosahom na úrodu. Zadlžený Štefan Moyzes sa obracal s prosbou o pomoc aj na uhorské úrady, tie sa mu však otočili chrbtom a biskup v roku 1869 náhle zomrel, zanechajúc po sebe tri strieborné nádobky ako jediný osobný majetok, približuje Mosný.

Smrťou Moyzesa začalo pre Kupču obdobie nájomníkov. Prvým z nich sa stal krčmár Anderle zo Svätého Kríža, ktorý dostal majer do podnájmu v roku 1870. V regióne zostáva v pamäti ľudí pre vybudovanie Anderleho kaplnky na bývalom cintoríne v dnešnom Žiari nad Hronom.

Kupča začala prosperovať a do konca 19. storočia sa stala významným hospodárskym centrom. Už v roku 1876 mala 73 obyvateľov, pričom počas sezónnych prác počet ľudí pracujúcich na majeri presahoval stovku.

Majer vtedy disponoval tehelňou, ktorá produkovala tehly nielen na stavbu kaštieľa vo Svätom Kríži, ale napríklad aj pre dnes už neexistujúce Horné Opatovce, vysídlené v 50. rokoch minulého storočia pre ekologické znečistenie priľahlej hlinikárne.

Popri pestovaní obilia pracovníci naďalej venovali čas chovným zvieratám. Okrem strihu oviec fungovala aj mäsovýroba a Kupča mala vlastný bitúnok. Výstavbu tvorili stajne i sklady.

Usadlosť naďalej prosperovala a záber hospodárskych činností sa na prelome 19. a 20. storočia rozširoval. Popri tehelni a bitúnku fungovala aj výroba mlynských kameňov, kde sa spracúvali suroviny z neďalekého lomu v Lutile.

V prvej polovici 20. storočia plne fungujúce hospodárstvo v Kupči zahŕňalo okrem iného hospodársky a ovčiarsky dvor. Prítomná bola syráreň, šopa, ovčinec či kováčska dielňa. Niektoré zdroje uvádzajú aj pálenicu, pivovar a pílu.

V 30. rokoch firma Lichtenstein & Wilček zo Štubnianskych Teplíc, dnešné Turčianske Teplice, opravovala v Kupči vodovod. Elektrické vedenie pribudlo neskôr a neďaleko osídlenia sa pravdepodobne nachádzal aj telefón.

Príchod vojny a obyvatelia Kupče

Kupča teda predstavovala nielen pracovné príležitosti pre robotníkov, ale aj investičné príležitosti nájomníkov a v neposlednom rade domov pre desiatky obyvateľov, ktorým zanechal biskup Moyzes malý kostol. Školu totiž krátko po jeho smrti zrušili.

Tvár prosperujúceho majera nezmenila ani jedna zo svetových vojen v prvej polovici 20. storočia. Po druhej svetovej vojne však niekoľko rodín emigrovalo za prácou do Kenderesa, rodiska maďarského regenta Miklósa Horthyho.

Popri emigrácii sa do Kupče ľudia aj sťahovali. Približne v 40. rokoch sa na majer prisťahovala rodina z Badína. Na niektoré zo žien si matne spomína Ján Čierny, ktorý Štandardu priblížil spomienky na obyvateľov usadlosti.

Prisťahovalci z Badína patrili medzi luteránov, ktorí sa nechali prekrstiť na katolíkov. Mladé dievčatá, ktoré boli podľa všetkého deťmi pastiera Pavla, si obyvatelia všímali nielen pre pôvabný zjav, ale aj výborný prednes rímskokatolíckych modlitieb, spomína Čierny.

Všeobecne boli obyvatelia Kupče prezývaní „bíreši”, čo predstavuje označenie príslušníkov dedinskej chudoby či bezzemkov. No Čierny si na nich spomína ako na ľudí krásnych do tváre a milých čo do správania. „Dobrí ľudia to boli,” uzatvára svoje myšlienky.

Nástup JRD a pád Kupče

Nástup komunizmu a Jednotného roľníckeho družstva znamenal pre Kupču začiatok konca. Cirkev i nájomníci prišli o príjmy a na pozemkoch majera začal hospodáriť štát.

Spočiatku to usadlosť výrazne nezasiahlo. Obyvatelia, hoc už v menšom počte, naďalej obývali svoje domy. Udržiavané boli nielen hospodárske budovy, ale aj kostol. Ešte v roku 1958 jazdila do Kupče pravidelná autobusová linka zo Žiaru nad Hronom.

Napriek tomu, že spracovanie kameňa či poľnohospodárske činnosti pokračovali na hospodárstve v Kupči aj v 50. rokoch, dominanciu rastlinnej a živočíšnej výroby v Žiarskej kotline ukradol ťažký priemysel, keď sa začal v roku 1951 budovať Závod Slovenského národného povstania.

Za najväčšiu škodu spôsobenú ideologickou industrializáciou regiónu sa dodnes považuje vysídlenie jednej z najväčších a najstarších obcí v kotline, Horných Opatoviec. Málokto však spája vybudovanie závodu s úpadkom niekdajšieho centra poľnohospodárstva Kupče.

Postupný odlev ľudí vyvrcholil v roku 1974, keď Kupču opustili poslední obyvatelia. Hoci majer zostal v správe JRD a aj naďalej fungoval ako poľnohospodársky objekt, degradácia budov nabrala nezvratný spád.

Cirkev a záchrana kostola

Miestna cirkev sa o kostol dlhší čas zaujímala. V roku 1978 adresoval žiarsky farár Jozef Dovala list banskobystrickému biskupovi Jozefovi Ferancovi, v ktorom ho informoval o zamietnutí opráv kostolíka v Kupči štátnymi autoritami. Kostol sa pomaly rozpadáva, píše neskorší generálny vikár.

Dovala ďalej v liste vyjadril obavy o zvon vo veži kostola, keďže hrozilo jeho odcudzenie ako v prípade Kostola sv. Vavrinca vo vysídlených Horných Opatovciach. Biskup Feranec schválil jeho premiestnenie do kaplnky v Bukovine pri Bzenici. V súčasnosti vznikajú nejasnosti o tom, kde sa zvon nachádza a niektoré zdroje uvádzajú, že ho ukradli.

Šťastnejší osud postretol oltárny obraz zobrazujúci kameňovanie sv. Štefana, ktorý dekan Dovala premiestnil z kupčianskeho kostola na faru v Žiari nad Hronom. Takto zachránený pred skazou visí v jednej z renovovaných sál žiarskeho kaštieľa dodnes.

V roku 1982 sa JRD rozhodlo kostol v Kupči asanovať. Prerokovanú zápisnicu zaslalo so žiadosťou o súhlas biskupovi Ferancovi. Ten namietal neprizvanie žiarskej farnosti na rokovanie a pripomenul historickú súvislosť kostola s osobou Štefana Moyzesa. Kostol prežil.

Porevolučné roky a záujem nadšencov

Po revolúcii prestala v Kupči akákoľvek pracovná činnosť a nikdy sa už neobnovila. Opustené budovy v rôznom stave sa rýchlo stali objektom záujmu bezdomovcov a kostol začal čeliť vandalizmu.

Sakrálna stavba bez strechy, okien či zvonov postupne chátrala, dlho však zostávali zachované múry vrátane celej veže a klenby nad oltárom. Obkolesená čoraz menším počtom pozostalých budov sa stala predmetom záujmu viacerých iniciatív na jej záchranu.

Miesto pravidelne priťahovalo pozornosť cyklistov, keďže jeho okolie križuje niekoľko poľných ciest. Pôvabným ruinám venovali príspevky na internete viacerí ľudia nadšení krátkym príbehom, ale aj občianske združenia ako Poklady Slovenska a Ohrozené kostoly.

Histórii Kupče sa počas troch rokov venovali aj študenti Gymnázia Milana Rúfusa v Žiari nad Hronom, ktorí sa pod vedením vyučujúcej Zuzany Kohútovej stretli s viacerými pamätníkmi a navštevovali kroniky. Na mieste majera našli okrem kostola i bezdomovcov a jeden z posledných domov, ktoré v Kupči stáli.

Výstavba diaľnice a zrútenie kostola

Medzi rokmi 2012 a 2014 sa v tesnej blízkosti Kupče vybudoval úsek rýchlostnej cesty R2 vedúci od R1 smerom na Prievidzu a Trenčín. V tom čase sa z okolia kostola vytratili posledné budovy majera a jeho ruiny zostali osamotené a podmyté vodou uprostred bahnistého staveniska.

Mosný navrhoval majiteľovi pozemku, na ktorom stál kupčiansky kostol, aby kultúrnu pamiatku zakonzervoval v stave ruiny a vytvoril pri nej oddychovú zónu. Na viacerých miestach stavby stále držala pôvodná omietka a všetky tehlové klenby zostávali bez poškodenia.

Namiesto toho prišla v roku 2017 posledná rana. Pofidérnym prevodom získal vlastnícke právo k pozemku na krátky čas iný majiteľ, ktorý nechal kostol zrovnať so zemou. Na jeho miesto navŕšili veľké množstvo hliny, ktoré krátko potom zarástlo a splynulo s lúkou.

Nedbanlivosťou a nezáujmom ľudí o kultúrnu pamiatku sa preto pod tiažou zeminy ocitlo 160 významných rokov histórie regiónu i cirkvi, ktorá postupne mizne s vymierajúcimi pamätníkmi a zostáva smutne končiacou érou v dobových záznamoch.

Početné historické a archeologické poznatky priblížil Štandardu historik a pamiatkar Peter Mosný. Fotografie ľudí i budov poskytol zo svojho archívu František Kovár. Na život obyvateľov majera si pospomínal Ján Čierny. Preklad listín zabezpečila Zuzana Mičková. Všetkým patrí poďakovanie autora.