A ľavica tú politiku ideologicky podmienenej migrácie už podľa vás robí otvorene?
Väčšinou zatiaľ kradmo, ale niektorí z nich už dospeli k pozoruhodnej otvorenosti. Postupne sa zbavujú hanby a hovoria, čo skutočne chcú. Chcú iný politický systém, ktorý už nemusí byť nutne demokratický, ale vládnu v ňom kádre, ktoré by sme v Nemecku mohli charakterizovať ako ekosocialistickú kliku. Spoločnosť, o ktorú sa usilujú, sa má vyznačovať pestrosťou, čo je jeden zo základných stavebných kameňov ľavicovej ideológie. Akékoľvek vlastenectvo, akýkoľvek pocit identity sú im podozrivé a majú byť zničené. Na to práve slúži aj masové prisťahovalectvo.
Kým pre tieto plány nie sú jasné dôkazy, neriskujete, že budete označený za konšpiračného teoretika?
Nie som žiadny konšpiračný teoretik. Som právnik a dlho som sa zaoberal trestným právom. A ako právnik konštatujem, že toto nie je žiadna sprisahanecká teória, ale naliehavé podozrenie z páchania trestného činu. Časť tých ľudí predsa otvorene hovorí, že do roku 2050, najneskôr do roku 2100, chcú, aby v Európe už neboli žiadni bieli.
Kto to hovorí?
Napríklad Axel Steier, riaditeľ Mission Lifeline, čo je jedna z pašeráckych neziskoviek v Stredozemnom mori, podporovaná Zelenými, skupina, ktorá dopravuje ľudí zo severnej Afriky do Talianska. Oni to hovoria priamo, podľa môjho názoru je v tom protibelošský rasizmus.
Ako ste hovorili o tej predstave pestrého sveta, v ktorom sa rozpustia národy...
... a v ktorom sa rozpustia rodiny a spoločenstvá. Podľa ich predstáv to bude veľmi pestrá spoločnosť, v ktorej je však jedinec osamotený a ľahšie ovplyvniteľný.
Niekde ste už poznamenali, že keď sa proti ľuďom s týmto názorom používa pojem konšpiračný teoretik, malo by sa vedieť, že to je výraz, ktorý vrhli do obehu tajné služby, aby ním oslabili protivládnu kritiku.
Neviem presne povedať, kto bol prvý. Ale najneskôr sa ten obrat použil začiatkom 60. rokov po atentáte na Johna Kennedyho v USA, aby sa zapchali ústa tým, ktorí kritizovali oficiálnu teóriu, že vraždil osamelý páchateľ. Stopercentne sa podobné pojmy ako konšpirační teoretici používali proti rôznym pochybovačom o rôznych vládach už skôr. Posledných desať rokov pojem konšpiračná teória zažíva ohromnú konjunktúru a je systematicky nasadzovaný proti kritikom ľavicovej politiky.
V dohode prijatej na rade ministrov vnútra, ktorou sme náš rozhovor začínali, nechýba ani prerozdeľovanie azylantov. Je tentoraz v trochu oslabenej podobe. Majú si tie európske krajiny, ktoré sú proti masovému prisťahovalectvu z islamského sveta, robiť starosti pre znovuzavedenie kvót?
Možno. Hlavne by sme si však mali položiť ústrednú otázku: Prečo týchto ľudí stále vozia do Európy? Prečo to ľavicové vlády chcú? Odpoveď je jasná. Im nejde o pomoc ľuďom v núdzi, ide im o politickú ideológiu. A to je na tom nebezpečné. Keby im nakoniec skutočne išlo o ochranu ľudí na úteku, dalo by sa s ľavicou rokovať. A ľavica by potom sama uznala, že sú aj iné, vhodnejšie opatrenia, ako týchto ľudí chrániť. Lenže oni majú pred očami niečo väčšie než len nejakú ochranu utečencov.
V roku 2015, keď Nemecko vnieslo na radu ministrov utečenecké kvóty prvýkrát, ste boli insider. Vláda Angely Merkelovej vraj už mala pripravené zatvorenie nemeckých hraníc, len sa potom nenašiel nikto, kto by prevzal zodpovednosť, azda aj zo strachu, že v televízii budú srdcervúce zábery z hraničných priechodov. A z tejto slabosti vznikol nápad prerozdeľovať utečencov po Európe. Tak to píše v knihe Štvanci Robin Alexander.
S tým, čo sa v knihe píše o motivácii kancelárky, nesúhlasím. On má inak v mnohých veciach pravdu, napríklad že spolková polícia bola schopná vracať azylantov na hranicu a že na to bola pripravená. Spolková polícia môže všetky prechody zavrieť, kedy sa jej zachce, tiež to niekoľko týždňov predtým na jeden víkend urobila. To keď sa v bavorskom Elmau zišla skupina G7. Ale neverím, že by kancelárka bola vtedy vo vleku niekoho. Ona chcela masovú migráciu, čo jej aj osobne vyčítam. Merkelová fakt nie je niekto, kým by mohol pohnúť Bild alebo večerné správy v televízii. Ona nie je niekto, kto by si povedal: Škaredé zábery v televízii, to nedám. Ona je skôr typ človeka, ktorý povie: Teraz chcem, aby k nám títo prisťahovalci mohli prísť. Urobte to tak, aby to bolo možné.
To by znamenalo, že aj ona je priaznivcom červeno-zeleného vesmíru.
Merkelová je v mojich očiach reprezentantka politickej ľavice, ktorá z nejakých dôvodov pristála v CDU. Nepresadzovala nič konzervatívne, žiadna jej politika nezodpovedala hodnotovým predstavám klasickej CDU dajme tomu z éry Helmuta Kohla.
Odvolali vás v roku 2018, akoby pre vaše hodnotenie demonštrácie v Saskej Kamenici. Myslíte si, že to tak bolo aj v skutočnosti?
Politická ľavica ma neznášala už dlho. Po prvé som jasne vyhlásil, že keď ide o obranu slobody a demokracie pred extrémizmom, hľadím všetkými smermi, napravo aj naľavo. V ľavicovom extrémizme vidím vážne nebezpečenstvo. Azda sa v ňom pohybuje menej vrahov ako medzi pravicovými extrémistami. Na druhej strane sa z prostredia Antify a z neomarxistickej scény regrutujú ľudia, ktorí pochodujú inštitúciami a niekedy dostúpia až do najvyšších vládnych úradov.
Sú dnes v Nemecku takýto ľudia aj na najvyššej úrovni?
Nancy Faeserová, spolková ministerka vnútra, má blízko k Antife, jednému časopisu Antify dala rozhovor. Lars Klingsbeil má blízko k Antife [jeden z dvoch predsedov vládnej SPD, bol zamladi aktivistom Antify, pozn. red.]. Olaf Scholz bol kedysi neomarxista, v 80. rokoch robil podpredsedu mládežníckej organizácie SPD a z toho titulu úzko spolupracoval so svojimi náprotivkami z východonemeckej FDJ [obdoba československého SZM – pozn. red.]. Môže sa určite stať, že sa človek za tie desiatky rokov zmení a k právnemu štátu zaujme iný postoj. Bohužiaľ, z ich neskoršieho správania takýto vývoj nie je viditeľný, nevidel som, že by zaujali sebakritický postoj k vlastnej minulosti.
No a po druhé išlo o AfD. Moje hlboké presvedčenie je, že štát nemá čo sledovať žiadne politické strany, a už vôbec to nemá robiť úrad na ochranu ústavy. Riaditeľ kontrarozviedky podlieha ministrovi vnútra, ktorý je spravidla členom vládnej strany. Pre mňa je neznesiteľná predstava, že by v slobodnej demokratickej spoločnosti mala byť tajná služba používaná na vyradenie politickej konkurencie.
Keď ste boli vo funkcii, aj na vás robili nátlak, aby ste AfD dali sledovať?
Áno. Pritom som to bol ja, kto tri roky predtým zrušil sledovanie strany Ľavica [nástupcu východonemeckej štátostrany SED, pozn. red.] a bol za to na ľavici oslavovaný, aj sociálnou demokraciou. Tí istí ľudia odo mňa neskôr žiadali, nech nariadim sledovanie AfD. Lenže, keď už sa má nejaká strana dať sledovať, musí byť prinajmenšom viditeľné, že sa usiluje o iné štátne zriadenie, alebo že chce demokraciu nahradiť diktatúrou. To som pri AfD nevidel. A tým som bol nepohodlný, to mi vyrábalo politických nepriateľov a len málo priateľov v mojej vlastnej strane.
Pokiaľ si dobre spomínam, okrem Nemecka je možné už len v Rakúsku, aby vnútroštátna tajná služba sledovala politickú partaj.
Pokiaľ ide o AfD, váš nástupca to každopádne dobehol.
Presne tak, toto prianie vykonal.
Čo to v Nemecku znamená, byť členom sledovanej politickej strany?
Keď tajná služba sleduje politickú stranu, môže do nej nasadiť ľudské zdroje, aby podávali správy zo schôdzí. Odpočúvanie telefónu a kontrola e-mailov sa v zásade neumožňujú, pokiaľ teda neexistuje nejaké zvlášť závažné nebezpečenstvo. Ale to skutočne znepokojujúce na tom celom je, že strana, na ktorej oficiálne pracuje kontrarozviedka, nesie stigmu extrémistov. Teda jej potenciálni sponzori nepošlú peniaze. Štátni zamestnanci musia z takej strany vystúpiť, inak sa proti nim zavedie disciplinárne konanie. Aj voliči si rozmyslia, či takú stranu chcú voliť. Status pozorovanej strany má pre takúto partaj vážne dôsledky.
Mne jeden poslanec AfD pred časom tvrdil, že Björna Höckeho [predstaviteľa nacionalistického krídla AfD, pozn. red.] do nej v Durínsku nasadil práve úrad na ochranu ústavy, aby strana bola spoľahlivo kompromitovaná.
Tiež som počul to či ono, a považujem to za nezmysel. Je to, povedal by som, oveľa jednoduchšie. Pán Höcke je niekto, kto sa obzvlášť hodí na hanobenie, najmä pre svoje rôzne výroky a spôsoby. Takže médiá si ho predchádzajú a v podstate vyzdvihujú, len aby potom mohli AfD o to ľahšie démonizovať. To je určitá technika médií.
Ste predseda Hodnotovej únie vo vnútri CDU. Radili by ste svojej strane, aby niekedy v budúcnosti s AfD uzatvárala koalície?
Nie. Cítim sa viazaný uznesením straníckeho zjazdu CDU, že žiadne koalície s AfD nemajú byť.
Je tým uzavretý jediný možný únik z ľavicového klimatického kartelu?
Každopádne v Nemecku máme mnoho ľudí, ktorí sú dnes s politikou nespokojní do tej miery, že už ani nechodia voliť. Títo ľudia medzi dnešnou CDU a Zelenými vidia len nepatrný rozdiel. Aj CDU sa zasadzuje za ľavicovú klimatickú politiku, nevymedzuje sa proti celej tej boľševickej ideológii. Súčasne veľká časť z tých nespokojných nejde voliť ani AfD, majú strach, že tá strana je príliš radikálna. Tu by mohol byť základ pre novú politickú silu, ktorá by sa azda ešte v Nemecku mohla etablovať. Mimo bloku kartelových strán a každopádne aj mimo AfD. Politicky by stála niekde medzi kartelom a Alternatívou.
Dá sa CDU Friedricha Merza ešte zachrániť?
Každopádne to s ňou dnes vyzerá dosť zle. Friedricha Merza volili v strane práve meštiansko-konzervatívne kruhy, členovia, čo si mysleli, že Merz reprezentuje konzervatívny obrat v politike. Na ich sklamanie však nový predseda pokračuje v línii svojej predchodkyne Merkelovej a plní očakávania politickej ľavice.
Ako si to vysvetľujete? Žeby Merza nakoniec predestinovalo to, kde pôsobil, keď na pár rokov opustil politiku? Mám teraz na mysli hlavne americký investičný fond Blackrock.
Merz bol advokátom Blackrocku v Nemecku, a áno, Blackrock propaguje wokizmus, ako aj klimatickú ideológiu. Dokonca tú ideológiu vniesol do rôznych firiem, ktoré ovláda cez dozorné rady. Môj dojem je, že Blackrock sa cez niektorých svojich spolupracovníkov, ale aj cez rôzne veľké investičné domy, ako je Morgan Stanley, pokúša aktívne utvárať politiku. Tu vidím rozdiel medzi podnikaním a kapitalizmom. Americký kapitalizmus nechce len zarábať peniaze, chce robiť politiku. A nevnímam to iba pri Blackrocku, ale aj pri iných investičných firmách v USA.
Na druhej strane nepodceňujeme Merza, keď predpokladáme, že sa vo svojich názoroch nechá trvalo ovplyvniť jedným svojím zamestnávateľom?
Pripadá mi nápadné, koľko bývalých zamestnancov veľkých investičných bánk v amerických a dnes už aj v európskych vládach zaujalo dôležité postavenie. Že Friedrich Merz z Blackrocku má dnes v Nemecku taký veľký význam, môže byť, samozrejme, len náhoda. Len by som povedal, že v tejto oblasti býva väčšinou oveľa menej náhod, než si ľudia myslia. Blackrock nie je len klasický podnik ako povedzme Siemens. Pri Siemense by ste si ešte mohli povedať: Najali si toho a toho, prinajmenšom má ten človek nejakú hospodársku kompetenciu. Ale Blackrock chce okrem svojich hospodárskych aktivít robiť aj politiku, ako to pozorujeme v Amerike. To je veľmi nebezpečné.
Keď robíte takéto závery, využívate svoje skúsenosti zo služby, alebo to vyvodzujete skôr z otvorených zdrojov?
Isteže som sa v tajnej službe naučil techniku analýzy, naučil som sa myslieť v scenároch, pokúšať sa rozpoznať aj to, čo nie je vidieť. Jeden kolega z tajnej služby inej krajiny sa ma raz pýtal, či poznám rozdiel medzi ateistom, farárom a príslušníkom tajnej služby. Ateista hovorí: Smieš veriť len tomu, čo vidíš. Pastor hovorí: Musíš veriť aj tomu, čo nevidíš. Rozviedčík povie: Ja neverím ani tomu, čo vidím, všetko beriem so skepsou. Nikdy sa neuspokojím s tým, čo hlási v Tagesschau [hlavná spravodajská relácia verejnoprávnej televízie ARD, pozn. red.], čo mi tam podávajú ako realitu. Vždy sa pýtam sám seba: Je za tou viditeľnou ešte iná realita, ktorá má zostať skrytá? V politike sa toto deje pravidelne. Jedna verzia sa dáva na obdiv, tá je pre širokú, neinformovanú verejnosť. Druhá stránka veci, tá reálna, je často dosť iná.
To ste mohli sám sledovať?
To som mohol sledovať opätovne, napokon už aj skôr, ešte na spolkovom ministerstve vnútra. Už vtedy som občas žasol, aké boli verejnosti ponúkané obrazy a predstavy z politiky, ktoré s realitou mali spoločného pomerne málo.
Nechceli by ste uviesť nejaké príklady?
Nie. Ale je to aj úloha novinárov, aby tu a tam spochybňovali a vŕtali sa vo veciach. Mám dojem, že novinári, aspoň v Nemecku, boli predtým oveľa väčší investigatívci a nenechali sa kŕmiť len tlačovými správami a tlačovými konferenciami. Dokázali sa pýtať, či za nejakým príbehom nie je ešte iný. To už sa dnes, bohužiaľ, takmer nedeje.
Ešte mám jednu tému. Blíži sa už k zenitu klimatické hnutie, tá utópia menom Net Zero – v Nemecku, v Európskej únii?
Z môjho pohľadu ešte nie. Je to sekta a stále má ešte takpovediac vietor v chrbte, stále ešte disponuje ohromným množstvom peňazí. Je to extrémistická sekta, oni skutočne veria, že ak sa nepodarí obmedziť CO2, všetci zhoríme. A títo ľudia sú financovaní zo zahraničia. Úplne rovnako ako svojho času mudžahedíni, Taliban, financovali ich zo zahraničia, pretože to prirodzene zodpovedalo určitým zahraničným záujmom bez toho, aby sa tí financmajstri s Talibanom museli nutne stotožňovať bez toho, aby zdieľali jeho ideológiu. A kým sa toto uskutočňuje, myslím financovanie klimaskupín v Nemecku a v Európe cez tieto fondy... Ja tiež neviem, kto to je, tie ich zdroje nie sú vždy otvorené.
Ale veď už sa to medzitým vie, nie? Nedávno bolo dosť detailne popísané, že u tých klimaskupín a zelených think-tankov v Európe sú to väčšinou anglosaskí investiční bankári a veľké rodinné nadácie z Ameriky.
Otázka je, či sú to naozaj oni, alebo či za tým všetkým ešte stojí niekto iný. Či títo ľudia nie sú len biele kone. Pre mňa je tu zatiaľ dosť vecí nejasných, tie by mali byť vysvetlené. Že by to tí investiční bankári financovali, pretože sú srdciari a veria nejakej konkrétnej klimatickej ideológii, považujem za nepravdepodobné. Skôr pôjde nakoniec o to, že im to pasuje do ich ekonomického konceptu. Buď sa dá zarobiť veľa peňazí na všetkých tých veterných elektrárňach a fotovoltických paneloch, alebo týmto spôsobom nútite miestnych podnikateľov, aby zatvorili prevádzku, alebo to prináša prosperitu ich vlastným firmám v USA, alebo odkiaľ tie peniaze idú. Tiež tým nakoniec môžete nútiť podnikateľov, aby presťahovali výrobu do Ameriky alebo jednoducho niekam za hranice.
A kto by teda bol ten, kto stojí za tými investičnými bankármi a nadáciami?
Môžu to, samozrejme, byť veľké rodiny, môžu to byť aj štátne projekty. Je to špekulácia a malo by sa to objasniť. Vy ste sa pýtali, či už vidím zenit toho hnutia. Nevidím. Ale tiež to nevidím úplne beznádejne. Podľa mňa čoraz viac ľudí v Nemecku chápe, že tu boli dôverou obdarení politici, ktorí ruinujú naše hospodárstvo a celú našu spoločnosť. Keby bolo Nemecko malý štát ako napríklad Švajčiarsko, tak by sa ešte dalo povedať: akýsi ostrov riadený bláznom. My sme však najväčší štát Európskej únie, od ktorého rôzne ďalšie štáty Únie nejako závisia, či už kvôli finančným subvenciám, alebo ako dodávatelia, akýsi dielenský stôl pre nemecký priemysel. Ak sa nemýlim, takým dodávateľom je do značnej miery aj Česká republika [a tiež Slovensko, pozn. red.].
Už ste niekde povedali, že ekologická revolúcia je tretím pokusom Nemecka vyliečiť svet svojou medicínou.
Veľa Nemcov sa utieka k istej romantike, a to po stáročia. Existuje u nás sklon k ideologičnosti, ťažko hľadáme cestu k zlatému stredu, namiesto toho nás cesty stále vedú do extrémov. Churchill raz poznamenal: Nemci vám buď idú po krku, alebo vám ležia pri nohách. Tá túžba po úplne hviezdnych cieľoch predstavuje vážne nebezpečenstvo pre slobodný demokratický režim a tiež pre spolužitie v Európe. Pretože z tej túžby nutne vznikajú nároky voči iným štátom. Naši Zelení vystupujú ako misionári, oni nechcú, aby bláznivé bolo len Nemecko, ale aby sa Maďarsko, Česká republika a ďalšie štáty zbláznili rovnako, ako my už sme. Počul som raz Viktora Orbána hovoriť niečo vlastne celkom skromné: Ja nekritizujem nemeckú vládu a Berlín, nekritizujem ani Brusel. Len žiadam za Maďarsko, aby sme si mohli žiť tak, ako nám to pripadá správne. Niečo také, samozrejme, ekosocializmus nemôže tolerovať.
Ako hlboko by sa ešte Zelení museli prepadnúť, aby Nemecko prestali ovládať?
Budú nás ovládať tak dlho, kým ich ostatné strany nechajú predstierať, že majú 85 percent. Aj keď v skutočnosti sú na 15 percentách. Zatiaľ sú skutočne dominantnou silou, hlavne vďaka médiám. Bez mainstreamu, bez verejnoprávnej televízie, bez tejto výpomoci zo strany novinárov by zrejme už zmizli.
Dlhé roky ste boli vrchný ochranca štátu. Ako sa potom človeku žije s pocitom, že zrazu je takmer nepriateľ štátu?
Vyrovnávam sa s tým vcelku dobre, je to pre mňa prehľadná situácia. Zažívame kradmú zmenu systému, tak to aspoň vnímam ja, osoby, ktoré predtým boli na extrémnej ľavici, postupne vystúpili do vedúcich pozícií v štáte. Ľudia, ktorí boli desiatky rokov sledovaní kontrarozviedkou, ako komunista Ramelow, dnes môžu byť ministerským predsedom napríklad v Durínsku, a pri moci ich drží aj podpora mojej strany. Že proti mne títo ľudia pôsobili, keď som riadil tajnú službu, a že ma dnes považujú za nepriateľa, to ma ctí. Ukazuje to, dúfam, že som robil dobrú prácu.
Hans-Georg Maassen (60)
Rodák z Mönchengladbachu, vyštudoval právo, od roku 1991 pracoval na vysokých pozíciách v spolkovom ministerstve vnútra. V rokoch 2012 až 2018 bol riaditeľom Spolkového úradu pre ochranu ústavy, neskôr predčasne penzionovaný. V roku 2021 ho durynská CDU napriek nátlaku vedenia strany nominovala do spolkových volieb, ako priamy kandidát však neuspel. Dnes je predsedom Hodnotovej únie, od tohto roku prebieha pokus vylúčiť ho z CDU, ktorej členom sa stal pred 45 rokmi. S rodinou žije v Berlíne, jeho manželka je Japonka.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
