Václav Klaus: Čo by dnes presadzoval Adam Smith

Spor nie je a nemôže byť o tom, že Adam Smith svojím dielom, najmä svojou knihou Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov (skrátene sa často hovorí len o Bohatstve národov), založil ekonómiu ako akademickú vednú disciplínu. Už pred ním, samozrejme, existovali ekonómovia, určite za zmienku stoja najmä merkantilisti a francúzski fyziokrati, ale jeho objemná kniha z roku 1776 znamenala zásadný zlom.

Mám pocit, že je to už tak dávno, že vtedy ešte žiadne vymoženosti dnešného sveta neexistovali. Najmä sa mi zdá, že bez áut, lietadiel a internetu boli vzdialenosti veľmi ťažko prekonateľné a že o sebe ľudia z cudzích krajín nevedeli. V 18. storočí to ale v určitých častiach Európy už tak nebolo.

Adam Smith, ktorý sa narodil v škótskom meste Kirkcaldy neďaleko Edinburghu, si v roku 1764 vyšiel so svojím vtedajším chlebodarcom, vojvodom z Buccleuchu, u ktorého pracoval ako súkromný učiteľ, na dvojročnú cestu do Francúzska. Tu sa stretol nielen so slávnymi filozofmi Voltairom, Diderotom, Holbachom a Helvetiom, ale aj s nemenej slávnymi ekonómami Quesnayom a Turgotom, najvýznamnejšími predstaviteľmi francúzskej školy fyziokratov.

A nielen to. Jeho slávna kniha z roku 1776 bola prakticky okamžite preložená napríklad do nemčiny. Vydaná v Nemecku bola už v roku 1778, teda dva roky po anglickom vydaní. To ukazuje veľmi špecifickú, ale určite efektívnu formu vtedajšej internacionalizácie ľudských životov.

Neviditeľná ruka trhu

Adam Smith v tejto svojej knihe vysvetľoval čitateľom obrovskú silu fungovania trhu a kúzlo takzvanej neviditeľnej ruky trhu. Odmietal obmedzovanie a narušovanie trhu, kritizoval štátne zásahy, ktoré trh poškodzujú, vysvetľoval, že ľudia majú prirodzený sklon k obchodu a výmene (a že ich k tomu netreba nútiť alebo ich to učiť). A bol asi prvý, kto si uvedomil mimoriadny prínos deľby práce.

Nie náhodou je v jednej zo známych Readings in Economics medzi 73 starostlivo vybranými originálnymi príspevkami rôznych ekonómov vybraný od Adama Smitha práve úryvok z jeho Bohatstva národov s názvom Of the Division of Labour. Pojednáva o tom, že deľba práce, špecializácia a výmena sú dôležitejšie než akékoľvek množstvo zdrojov, ktoré má ekonomika vďaka prírodným podmienkam k dispozícii. To boli v tom čase revolučné vety. Deľba práce vytvára a rozširuje trhy.

V tomto krátkom vystúpení pri príležitosti okrúhleho výročia jeho narodenia mi nejde o náhradu starostlivého študovania Adama Smitha a ďalších klasických ekonómov v kurze dejín ekonomických teórií. Preto nezdôrazňujem jeho nemenej slávnu knihu Teória mravných citov (ak je to správny preklad anglického The Theory of Moral Sentiments), ktorá bola vydaná už v roku 1759, teda o sedemnásť rokov skôr ako Bohatstvo národov.

Ide mi o Adama Smitha a dnešok, ide mi o pripomenutie obrovskej inšpirácie, ktorú pre nás v komunistickej ére a najmä po nej, pri vytváraní a obhajobe trhovej ekonomiky, bol Adam Smith. Náš radikálny príklon k trhu bol oprávnene interpretovaný – doma aj v cudzine – ako príklon k Adamovi Smithovi. Môžem to nepriamo dokumentovať svojou vlastnou skúsenosťou.

Pred desiatimi rokmi som bol vybraný, aby som na cambridgeskej univerzite, v jej Pembroke College, predniesol výročný Adam Smith Lecture. V roku 1991 ma požiadali, aby som predniesol Adam Smith Lecture na zasadnutí American Association of Business Economists v americkom Dallase. V roku 1994 som dostal v Kodani od dánskeho inštitútu Libertas Cenu Adama Smitha. Cenu Adama Smitha som dostal v roku 2006 aj v New Yorku od americkej Foundation for Economic Education. Nebolo to ani v jednom prípade za teoretický prínos k štúdiu Adama Smitha. Bolo to za moje prihlásenie sa k ideám Adama Smitha a k mojej evidentnej inšpirácii jeho dielom pri koncipovaní našej ekonomickej transformácie.

Nespochybniteľný kompas

Vo svojom prejave v Cambridgi som pri príležitosti 290. výročia jeho narodenia povedal, že Adam Smith bol pre mňa od okamihu, keď som bol pred viac ako polstoročím prvýkrát konfrontovaný s jeho myšlienkami, „nespochybniteľným kompasom a silným hlasom, ktorý mi nepretržite hovoril, ako sa mám pozerať na svet okolo seba“.

V onom prejave som zdôraznil, že Adam Smith odmietol dlhú dobu prevažujúce protekcionistické inštinkty, vyjadrené najmä merkantilistickou doktrínou, že obhajoval výhody a prednosti slobodných trhov, že odmietal neproduktívnosť a deštrukčný charakter ciel a subvencií všetkého druhu a že žiadal nevyhnutnosť nepretržitého boja s mocnými „vested interests“. .

Povedal som tiež, že aj keď sám nepoužíval termín „laissez faire“, sformuloval mnoho kanonických argumentov v prospech slobodných, neregulovaných trhov a minima štátnych intervencií. A tiež to, že bol prvým, kto explicitne argumentoval, že neregulované trhy (unfettered markets) prinášajú harmóniu, a nie chaos, že bol prvým, kto sa nebál povedať, že sledovať súkromné, teda egoistické záujmy prináša prospech ďalším ľuďom a spoločnosti ako celku. Niet asi slávnejšie vety v ekonómii ako jeho: „Nie je to benevolenciou mäsiara, výrobcu piva alebo pekára, že budeme mať večeru, je to dôsledkom toho, že sa usilujú o svoje vlastné záujmy“.

Pripomenul som tam, že jeho metafora o neviditeľnej ruke trhu (oproti viditeľnej ruke štátu) bola revolučným ideovým prielomom. A nie originálne som tvrdil, že jeho dielo konštituovalo ekonomickú teóriu ako zreteľne vymedzenú oblasť spoločenských vied.

Ako študent na pražskej Vysokej škole ekonomickej som v závere 50. a začiatkom 60. rokov Adama Smitha neštudoval. Samozrejme, bol spomínaný, ale vlastne len ako nie príliš významný predchodca veľkého, vtedy nedotknuteľného Karla Marxa. Nedozvedeli sme sa, ako veľmi sa Marx o Smithovo diele opieral.

V roku 1967 som sa na konferencii v Prahe, venovanej stému výročiu Marxovho Kapitálu, odvážil citovať vtedy najslávnejšieho ekonóma na svete Paula Samuelsona, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorý v USA na konferencii k tomu istému výročiu povedal, že „z hľadiska ekonomickej teórie bol Karol Marx postricardiáncom menšieho významu“. V relatívne liberálnej atmosfére záveru 60. rokov som už za to nebol nijako popoťahovaný.

Ponovembrový návrat

Po novembri 1989 sme sa prirodzene a takmer automaticky vrátili k myšlienkam Adama Smitha. Oveľa viac k jeho myšlienkam než k realite západoeurópskej, hlavne nemeckej soziale Marktwirtschaft. My sme chceli plnohodnotnú Smithovu trhovú ekonomiku, chceli sme „trhy bez adjektív“ (čo bol môj vtedajší známy výrok). Preto sme vedeli, že musíme našu ekonomiku čo najviac a čo najrýchlejšie otvoriť (po takmer polstoročí takzvanej semiautarknej ekonomiky), že musíme liberalizovať ceny a zahraničný obchod, že musíme radikálne deregulovať trhy, že musíme ekonomiku privatizovať a že musíme desubsidizovať centrálnym plánovaním vlastníctvom veľmi narušenú ekonomiku. Vo svojom prejave v Cambridgi som povedal, že sme už v okamihu pádu komunizmu vedeli, že „neefektívna viditeľná ruka byrokratickej komunistickej vlády musí byť nahradená neviditeľnou rukou trhu, ktorú obhajoval Adam Smith“. Povedal som tam aj to, že „zbavenie sa komunizmu bol krok v smere k svetu Adama Smitha“.

V roku 2013 som dodal, že sa práve teraz – svojím členstvom v Európskej únii – vzďaľujeme svetu Adama Smitha. Čo sa týka Európskej únie, nám Adam Smith zdanlivo nijako nepomôže. Žil v ére úplnej viery vo vestfálske videnie sveta, v ktorom bola zakotvená istota o pozitívnej úlohe národných štátov v usporiadaní ľudskej spoločnosti.

Európsku unifikáciu si síce Adam Smith asi nemohol ani predstaviť, ale nepochybujem o tom, že by radikálne kritizoval dnešnú masívnu politizáciu života v Európe, obmedzovanie trhov aj koncentráciu ekonomickej a politickej sily a moci v Bruseli. Adama Smitha by určite netešilo žiť v dnešnej postdemokratickej, postpolitickej, politicky korektnej Európe. Poučený svojim bojom s merkantilizmom by určite obhajoval integráciu trhov, ale určite by nechcel transferovú, teda prerozdeľovaciu úniu, na ktorú sa európska integrácia v priebehu posledných desaťročí premenila.

Svoj prejav som pred desiatimi rokmi končil vetou, že Európa potrebuje „zásadnú zmenu v štýle Adama Smitha“. Dodával som, že táto zmena musí prísť zdola, nie zhora a že to musí byť „spontánna evolúcia, nie konštruktivizmus“. Tieto moje vtedajšie vety platia bezo zvyšku aj dnes.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.