Bol brilantný. Bol neprehliadnuteľný. Bombastický. Bol bohatý a k bohatstvu sa prepracoval. Bol sebavedomý, až megalomanský. Najprv si vybudoval mediálne televízne impérium, až potom vstúpil so politiky a tak v televíznej kampani Berlusconi mohol propagovať Berlusconiho. Bol politicky schopný.

 Jeho sebavedomie, bohatstvo  a moc mu umožňovali občas sa vzbúriť proti ľavicovo-liberálnemu kánonu vyslovením tvrdení ako napríklad to z roku 2001, že civilizácia Západu je lepšia  ako tá islamská. Oceňoval som to, i keď mi nebolo jasné, ktorý Západ má na mysli. Súčasný, ten spred polstoročia, spred jedného storočia?

V roku 2003 neskoršiemu predsedovi Európskeho parlamentu Martinovi Schulzovi, ktorý si ho dovolil karhať za spôsob vlády, odkázal, že by mohol hrať vo filme nejakého kápa z koncentráku. Vraj by bol v tej úlohe perfektný.

Dedič kresťanskej demokracie

Berlusconi založil stranu Forza Italia. Bola dedičom kresťanskej demokracie „Democrazia Cristiana“ (DC), ktorá vládla v Taliansku štyridsať rokov a začiatkom 90. rokov sa rozpadla pod ťarchou korupčných škandálov, ale i vnútorného hodnotového vyhasnutia.

Lepšie povedané, Berlusconi sa stal dedičom toho, čo po DC zostalo. Veľa nezostalo. Zostali však voliči. Berlusconi pochopil, že to je jeho chvíľa, a ujal sa ich. Ujal sa i mnohých bývalých kresťanskodemokratických politikov, ktorí chceli pokračovať v politike a neprekážalo im, že Berlusconi je trochu divný dedič kresťanskej demokracie. Berlusconi v roku 1994 vyhral voľby a stal sa premiérom. Nebyť jeho, boli by po prvýkrát zvíťazili komunisti, premenovaní na demokratickú ľavicu.

Katolík Berlusconi

Berlusconi sa uchádzal o katolícke hlasy a bol katolíkom. V roku 2006 bol  aj autorom tohto výroku: „Som Ježišom Kristom politiky, som trpezlivou obeťou, znesiem všetko, obetujem sa pre všetkých“. Ako hovorím, bol trochu megalomanský.

Výrok to bol nemiestny, ale ľudia ho napriek tomu mali radi. Bol ľudový typ.

Občas prezentoval v politike katolícke postoje. V roku 2009 Berlusconi povedal o verdikte Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým súd zakazoval prítomnosť krížov v talianskych školách, že popiera kresťanské korene Európy, čo je pre Talianov neprijateľné.  

K Vianociam 2009 poslal pápežovi Benediktovi XVI. list, v ktorom ho ubezpečoval, že jeho vláda sa riadi kresťanskými hodnotami.

Ako premiér podporoval katolícke školstvo. Vystupoval proti eutanázii. Bol ochotný sprísniť zákon o umelom oplodnení. Proti potratom nepodnikol nič, ale napokon tento zápas vzdali už kresťanskí demokrati z DC  v 80. rokoch. Ale bol schopný verejne povedať, že OSN by sa mala prihlásiť k právu ľudskej bytosti na život od okamihu počatia.

Keď som pri písaní článku skúmal jeho politický život, musel som na neho trochu pozmeniť názor. Občas za kresťanské hodnoty bojoval.

Dôsledným bojovníkom v kultúrnej vojne nebol

Čo sa riadenia kresťanskými hodnotami týka, kandidátom Berlusconiho vlády v roku 2004 na funkciu eurokomisára pre vnútro a spravodlivosť bol katolícky filozof Rocco Buttiglione. Keď Buttiglione na vypočutí vo výbore Európskeho parlamentu na otázku, čo si myslí o homosexualite, odpovedal podľa katechizmu, všetci socialisti, liberáli a zelení ho, obrazne povedané, roztrhali na kusy, a povedali, že Buttiglione je nepriechodný. Berlusconi nepochopil, že tým povedali, že katolík sa ani nemá čo pokúšať o pozíciu eurokomisára, a hodil Buttiglioneho cez palubu.  

Berlusconi podporoval tradičné manželstvo muža a ženy. Ale v roku 2014 podporoval aj registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, čo má od magistéria cirkvi ďaleko.  

Jeho televízie príliš katolícke neboli

Jeho televízie, ktorým vďačil za peniaze i politickú moc, však príliš katolícke neboli. Nikdy som nemal príležitosť pozrieť sa na ne a posúdiť ich, ale internet prezradí všeličo. Dal som si do vyhľadávača „Berlusconis televisions“, a našiel som zaujímavý článok s veľavravným nadpisom „Berlusconi, génius, ktorý inicioval kreténizáciu más“. Taliani si vďaka Berlusconimu každý deň našli v televízii plytké reality show, v ktorých pekné, veľmi málo oblečené dievčatá trošku tancovali, občas niečo povedali, a občas niečo poodhalili.

A tak Berlusconi stíhal všetko. Aj vychovávať mládež ku katolicizmu v katolíckych školách, aj ju potom viesť k liberálnejšiemu chápaniu sveta vo svojich televíznych kanáloch.

Pre cirkev bol oporou, potom bremenom

Dá sa povedať, že v skorších rokoch vykonávania premiérskej funkcie bol Berlusconi spojencom katolíckej cirkvi, lebo i keď nedôsledne, ale zastával v morálnych otázkach názory, ktoré hlásala aj cirkev.

Stále viac sa však stával pre cirkev bremenom. Pre zástupy svojich mileniek, aféru s prostitútkou a sexuálne párty vo svojej vile. Jeho sexuálne aféry sa stali notoricky známymi. Cirkev ho verejne napomenula, i keď ho priamo nemenovala.

Berlusconi stelesňoval úpadok

V časoch pred ním nebolo predstaviteľné, aby vysoký predstaviteľ štátu  tak ostentatívne ignoroval spoločenskú dohodu, čo sa patrí a čo nie. Ľudia v otázkach sexu málokedy bývajú svätcami, ale on sa svojím škandálnym životom priam vystatoval. Bez akýchkoľvek známok pokánia, čo s jeho katolicizmom nešlo dohromady.

Trochu pripomína Trumpa, ale s tým rozdielom, že Trump sa podobne správal len pred vstupom do politiky, nie v štátnej funkcii. Berlusconi zneucťoval premiérsky úrad programovo.   

Ako významný európsky politik tak spôsoboval i stelesňoval úpadok civilizácie, ktorú chválil.

A upadal aj osobne. Vo filme Paola Sorrentina „Oni a Silvio“ je scéna, kde mu mladučká dievčina, ktorú sa snaží zviesť, povie do očí, že je starý a trápny. Nevieme, či mu to niektorá povedala do očí v reálnom živote, ale tak to verejnosť časom začala pociťovať.

Bol aj bezohľadný

Na internete je kratučké video, link naň zámerne neuvádzam. Berlusconi prichádza so svojím sprievodom na parkovisko, ide k svojmu autu a všimne si uniformovanú ženu, ktorá sa skláňa k nejakému inému autu a Berlusconiho nevidí. Ten neodolá, odzadu podíde k nej a pohybmi tela imituje pohlavný styk. Je v tom bezohľadnosť.

Tej bezohľadnosti bola dlhodobo vystavená aj jeho druhá manželka a napokon sa s ním rozviedla.

Chceme Ježiša

V Sorrentinovom filme je na konci  scéna, kedy premiér Berlusconi navštívi mesto Aquilea, poškodené zemetrasením. Chceme Ježiša, povedia Berlusconimu obyvatelia zničeného mesta. Vysvitne, že majú na mysli sochu Krista zo zrúteného mesta. Hasiči prinášajú Kristovu sochu. Film končí.

Skončil aj Berlusconiho život a dúfame, že stretnutie s Ježišom Kristom dopadlo pre neho dobre.

Prvý postkresťanský premiér

Silvio Berlusconi bol premiérom, o ktorom sa dalo občas zreteľne rozoznať, že je katolíkom. Zároveň možno povedať, že bol prvým talianskym postkresťanským premiérom. Týmto rozporom patrí k charakteristickým postavám našej epochy.