Benedikt XVI. rezignoval pred 8 rokmi. Pre jedných inkvizítor, pre iných obhajca pravdy

Dnes, 28. februára roku 2013, pápež Benedikt XVI. oficiálne odstúpil z Petrovho stolca. Ohliadnime sa za životom Josepha Ratzingera v knihe talianskeho publicistu Elia Guerriera, ktorá minulý rok vyšla aj v slovenčine s názvom Služobník Boha a ľudstva.

Biografia na vyše 550 stranách približuje detstvo, míľniky, vzťahy a rozhodnutia Josepha Ratzingera (*1927), ktorý stál pri najdôležitejších udalostiach v katolíckej cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu až po svoje odstúpenie. Napriek istým nezrovnalostiam v preklade a číslovaní je životopis užitočný pre tých, ktorí chcú nahliadnuť do života a tvorby vplyvného bavorského teológa, kardinála a neskoršieho pontifika, ale aj do najnovších dejín cirkvi.

Publikácia si všíma veľkú rolu a vplyv mladého nemeckého teológa Ratzingera na ekumenickom koncile v 60. rokoch minulého storočia:

„V rozprave v aule sa okrem toho vynorila myšlienka, ktorú Ratzinger považoval za mimoriadne plodnú. Kresťanská viera si silno nárokuje slobodu misijného pôsobenia na celom svete. Logickým dôsledkom toho je, že ak si nárokujeme právo kresťanského svedectva vo svete, nemôžeme popierať slobodu vyznania ako základnú formu náboženskej praxe ani v krajinách so starou kresťanskou tradíciou. Takto sa idea misie stáva východiskom pre ideu náboženskej slobody. Významným prínosom pre presvedčivé prijatie schémy bol postoj koncilových otcov pochádzajúcich z východnej Európy, ktorí boli dlhé roky väznení práve preto, že sa popierala sloboda praktizovania náboženstva.“

Inkvizítor alebo muž, ktorý nazýval veci pravým menom?

Touto dilemou autor približuje náročnú a neraz nezávideniahodnú úlohu, ktorú mal Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery počas pontifikátu Jána Pavla II.:

„Pastoračné prihliadnutie a väčšia komunikatívna stručnosť by možno boli predišli kritike, ktorá sa v roku 1984 rozpútala proti prefektovi kongregácie. Keď toto hovoríme, nemožno neoceniť neohrozenosť kardinála, ktorý sa odvážil nazvať pravým menom isté pravdy v tom čase nevysloviteľné, jeho pohľad do diaľky, keď hovoril o spájaní viery s marxistickou analýzou, ktorej pád mal v tých rokoch prepuknúť v Európe.“

Elio Guerriero sa nevyhýba ani rôznym reakciám, nadšeniu i sklamaniu, ktoré vyvolalo Ratzingerovo zvolenie za pápeža. Často ho totiž vnímali ako dogmatika, ktorý tvrdo strážil čistotu viery:

„Biskupi z Južnej Ameriky mu nevedeli zabudnúť prísnosť vzhľadom na teológiu oslobodenia, niektorí severoamerickí by si priali pápeža otvorenejšieho v súvislosti s otázkami morálky a moderným svetom. Napodiv najnespokojnejší boli európski biskupi, presnejšie západoeurópski a Nemci. Nezabúdajme, že kardinál Lehmann, predseda Konferencie biskupov Nemecka, sa často dostal do rozporu s prefektom Kongregácie pre náuku viery, a kardinál Kasper, predseda Pápežskej rady pre (napomáhanie) jednotu(y) kresťanov a pre dialóg so židmi sa viackrát v dňoch pred konkláve vyslovil za kandidáta s výraznou pastoračnou senzibilitou, čím dal jasne najavo, že nepreferuje Ratzingera.“

Medzi pamätné gestá, príhovory a iniciatívy nového pápeža bolo zriadenie Nádvoria hľadajúcich. Jeho cieľom bolo „vytvárať bratstvo, ktoré dokáže preklenúť odlišné presvedčenia bez toho, že by popieralo rozdiel medzi nimi,“ povedal Benedikt XVI.:

„,Neprítomnosť Boha prináša so sebou úpadok človeka a humanizmu.´ Podľa pápeža by preto bolo potrebné, aby si aj sekulárne osoby kládli otázku o pôvode násilia. V podstate to bolo to isté konštatovanie, ktoré Ratzinger vložil na začiatok Úvodu do kresťanstva: Kto si myslí, že unikol neistote viery, musí sa zmieriť s neistotou nevery. Medzi vierou a neverou však Ratzinger rozlišuje tretí postoj. Majú ho mnohí ľudia, ktorí trpia pre neprítomnosť Boha a hľadajúc pravdu a dobro sú vnútorne na ceste k nemu, sú ,pútnikmi pravdy, pútnikmi pokoja’. Týchto pápež pozýva prijať a osvojiť si cestu náboženstiev, cestu kresťanov.“

Jeho rezignácia si opäť vyžiadala rôznorodé ohlasy, čo autor opisuje takto:

„Prekvapení kardináli a biskupi na jednej strane oceňovali odvahu pápeža Benedikta, iní si zasa mysleli, že pápež by mal zostať na svojom mieste aj v búrke. Mnohí si totiž pripomenuli rozhodnutie Jána Pavla II., ktorý napriek tomu, že veľmi fyzicky trpel, zostal vo svojom úrade až do konca. Napokon aj Benedikt XVI. poukázal na veľké svedectvo, aké v pokročilom veku vydal jeho predchodca. Práve táto okolnosť mala vyzvať na väčšiu opatrnosť. Benedikt bol svedkom heroického rozhodnutia svojho predchodcu, ale aj nepríjemností v riadení Cirkvi počas jeho choroby. Keď videl problémy, ktoré sa prejavovali počas roka 2012, nechcel, aby sa v závere pontifikátu situácia ešte zhoršila. Z toho vyplynulo zdôraznenie, že je osobne vo svedomí povinný dať najavo, že jeho čin nechcel byť popretím rozhodnutia jeho predchodcu, ani akýmsi uvalením záväzku na jeho nástupcu.“

Emeritný pápež žije v ústraní vo Vatikáne, no občas prijíma návštevy: prichádza aj pápež František, ktorý sa ako latinskoamerický kardinál stal pontifexom v konkláve krátko po Ratzingerovej rezignácii.