Po „operácii Heger“ prichádza pointa. Progresívci vraj predbiehajú Pellegriniho

Asi veľmi neprekvapí, že prvý volebný model s týmito závermi robila agentúra pre denník SME. Druhý model s podobným výsledkom si zas objednal Denník N, ktorý vlastnia sponzori Progresívneho Slovenska z Esetu. Tým, samozrejme, nič nenaznačujeme. Niekto musí byť v modelovaní trendov prvý (druhý). Tak to chodí. A potom to buď zaberie. Alebo aj nie.

V tejto zahrievacej fáze by sme si mohli dopriať malú dávku zdržanlivosti. Progresívci podobné čísla dosahovali aj pred voľbami 2020. Široké mediálne roztlieskavanie vtedy prinieslo výsledky. No tesne pred cieľom sa súrodenci PS-Spolu vytratili z arény. Privrelo ich to pred bránami parlamentu. A voľby 2020 vyhral ten, ktorého odpisovali…

Odvtedy sa veľa zmenilo. Progresívci sa profilujú ako strana s vedúcou úlohou v spoločnosti. Opäť podrástli. A odstrihli sa od starého partnera – strany Spolu. Tá sa najnovšie volá Demokrati a ako lídra si zapožičala Hegera. V tom čase premiéra.

Dnes už PS a Spolu alias Demokrati nie sú spojenci z jednej volebnej koalície, ale rivali. Súťažia o ten istý tábor voličov. Každý z iného konca.

Mimochodom, pôvodné plány pre voľby 2023 vyzerali trochu inak. Viac-menej progresívne a dúhové osadenstvo strany Spolu povolalo do služby Hegera, aby skúsili osloviť stred a konzervatívnejšiu časť voličov. Nech to majú s progresívcami pekne a bezpečne podelené. Očakávali, že Heger by mohol vytlačiť z trhu Matovičovu stranu OĽaNO.

Trik s Hegerom nevyšiel.

Naopak, Matovič sa otriasol a opäť rástol. Strana Demokrati, do ktorej bol posadený Eduard Heger, uviazla pod piatimi percentami. A ešte k tomu k sebe stiahla časť voličov PS. Presne tú časť, ktorú Šimečka potreboval na to, aby dobehol Pellegriniho Hlas. Celé zle.

Už sme o tom písali viackrát, ale nezaškodí to zopakovať. Keď sa potvrdilo, že Hegerova strana neohrozuje Matoviča, ale limituje progresívcov, prišiel zákrok z Prezidentského paláca (dva mesiace potom, čo premiér prezliekol dres). Hegera aj s celou stranou Demokrati vyhodili z vlády. S vysvetlením, že by mohli ústavné funkcie zneužívať na kampaň mimoparlamentného politického projektu.

Po potupnom konci Hegera a jeho tímu vo vláde už bolo málo pravdepodobné, že by sa jeho strana po štarte kampane rozhýbala, organicky rástla vyššie nad päť percent – a osekávala tým možnosti progresívcov.

Nepôjde to.

Progresívci majú opäť pomerne voľné ihrisko. Stačilo už len malé nakopnutie. Napríklad v podobe prebudenia Šimečku (čo sa nepodarilo). Alebo v podobe „modelu“, ktorý by z Progresívneho Slovenska urobil favorita na zostavovanie vlády. To sa podarilo. Progresívne denníky objednali volebné modely. A vyšlo to tak, že progresívci vraj preskočili Pellegriniho a doťahujú sa na Fica.

Motorom zmien podľa modelárov z agentúr NMS a Ipsos nie je len mierny rast progresívcov, ale hlavne únava Pellegriniho. Líder Hlasu sa stráca vo svojich guľatých názoroch. A nedokáže ponúknuť to, čo je v politike vždy dôležité a čoho sa vie volič chytiť – hranu.

Pre pokrokový tábor musia byť výsledky volebných modelov radostnou správou.

Pre ľudí, ktorí sa ešte nestihli prispôsobiť novej móde, je však tento obraz nepríjemný. Naznačuje, že v konečnom dôsledku nás čaká voľba medzi Smerom alebo progresívcami. Jedno horšie než druhé. Smer sa hrá na suverénnu stranu, no stále symbolizuje oligarchický systém a politickú korupciu. Progresívci zas stelesňujú prehnanú submisívnosť voči Washingtonu a Londýnu. A k tomu dúhové a transrodové zvrátenosti, ktoré sú väčšine slovenskej spoločnosti cudzie.

Slovensku opäť chýba silná konzervatívna národná strana, ktorá by dokázala ponúknuť také samozrejmosti, ako zastupovanie slovenskej spoločnosti. A pokus presadzovať v rámci EÚ a NATO slovenské záujmy.

Namiesto toho tu máme starú mytológiu o boji dobra so zlom. Buď – alebo.

Pri pohľade na tento pochmúrny obraz môže mierne upokojujúco pôsobiť len skúsenosť. S veľkosťou progresívcov to nikdy nebolo až také vážne, ako to vyzeralo v ich straníckej tlači.