Počas nedávnej rozpravy v Európskom parlamente ste označili Európsku úniu za oligarchickú inštitúciu. Čo ste tým mysleli?
Európsky politický systém je kombináciou tyranie väčšiny a oligarchie (vlády malej skupiny ľudí). Európsky parlament je príkladom tyranie väčšiny, pretože ho desaťročia ovláda štyri až päť rovnakých politických zoskupení.
Týka sa to aj niektorých konkrétnych európskych štátov?
Politické zoskupenia, ktoré spomínam, sú zložené z politických strán pochádzajúcich z rôznych krajín. Najväčšiu moc, samozrejme, majú veľké politické strany z veľkých štátov. Všetci sú si rovní, ale niektorí sú si rovnejší (smiech). Používajú aj vynaliezavú vecičku s názvom Cordon sanitaire. Konzervatívne alebo pravicové zoskupenia o tomto inštitúte nerady počujú. Jeho pomocou im totiž bránia dostať sa do pozícií, kde niečo skutočne môžu ovplyvniť. Poberajú teda plat, ale politicky sú neutralizovaní. Je to hanebné. Hovorím o tom aj v Európskom parlamente, ale keďže tieto veľké skupiny majú moc, môžem si o tom rozprávať, koľko chcem.
Podobnú kritiku europoslanci nepočujú radi. Keď ste hovorili o Európskej komisii ako o oligarchii, ozýval sa z pléna krik a bučanie.
Och áno, neznášajú to. (smiech) V momente, ako sa postavím k mikrofónu, začínajú pokrikovať. Ale to nemení môj názor na Európsku komisiu ako oligarchickú inštitúciu. Členovia komisie nie sú volení občanmi, preto tento orgán nemá demokratickú legitimitu. Komisári sú „vystrelení” do funkcie a komisia si viac-menej robí, čo chce. Kedysi boli skôr technickým sekretariátom a museli plniť úlohy, ktoré im zadala Rada. Bezprecedentná moc, ktorú dnes majú, sa prejavuje najmä voči slabším krajinám.
Myslíte asi krajiny bývalého východného bloku..
Keď štáty východnej Európy vstúpili do EÚ, všetko sa zmenilo. Vstúpili sme totiž do Únie v pozícii prosebníkov. Hovorili sme: „veľa toho nevieme, ale snažíme sa rýchlo dovzdelať.” (smiech). Samozrejme, v politike podobný postoj nedáva zmysel, je to samovražda. Politika je o moci. Ak sa prezentujete ako slaboch, budú sa k vám podľa toho aj správať. Nepomôže ani, keď sa s postupom času stanete silnejším. Stále budete v podriadenej pozícii. Naopak, druhá strana sa vo vzťahu k vám stáva mocnejšou. A to bol práve prípad Európskej komisie. Keby nebolo podriadeného vzťahu východoeurópskych krajín, EK by si nemohla dovoliť prekračovať hranice stanovené európskymi zmluvami a správať sa ako tyran.
Existujú však aj kritické hlasy.
Napríklad politické zoskupenie Európski konzervatívci a reformisti, ktorého som súčasťou. Perverzné však je, že porušovanie európskych zmlúv a práva je v záujme všetkých európskych politických inštitúcií. Je to v záujme Európskeho parlamentu, ktorý chce mať väčšiu moc. Je to v záujme Európskej komisie, ktorá sa chce stať vládou. Je to aj v záujme Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa chce stať istým typom ústavného súdu. A rovnako je to v záujme tých krajín, ktoré v Európskej rade majú skutočnú moc. Volebný systém Rady je taký, že menšie krajiny nemajú šancu prehlasovať tie väčšie.
Takže porušovanie zmlúv osoží európskym technokratom?
Je to dobré pre eurokratov aj európsku politickú elitu, ktorá je prevažne ľavicovo orientovaná. Takže, princípy právneho štátu v EÚ neexistujú. Stav EÚ prirovnávam k príbehu doktora Frankensteina. Ten chcel stvoriť dokonalú ľudskú bytosť, ale stvoril monštrum. Jedným z najdesivejších aspektov EÚ je, že ľudia si jeho monštrozitu neuvedomujú.
Môže to byť aj tým, aká je EÚ komplikovaná a vzdialená od bežných ľudí? Predpokladám, že väčšina obyvateľov Európy netuší, čo sa v EÚ vlastne deje.
Áno. A zároveň je to Európa, teda niečo vznešené. Európa je Shakespeare, Michelangelo. Takže aj títo páni by asi odsúdili Poľsko (smiech).
Na Slovensku rastie polarizácia vo vzťahu k EÚ. Niektorí ľudia sa správajú, akoby Únia bola svätá. Zároveň istá časť spoločnosti považuje EÚ za diabla. Poslanci parlamentu sa o nej vyjadrujú ako o Satanovi a jeho podobu nachádzajú aj v eurobankovkách.
Ja si nemyslím, že je EÚ Satan. (smiech) Ale Únii sa jednoznačne darí sústreďovať všetky neresti európskej politiky. Ide o problémy, ktoré sa nám už na úrovni národných štátov podarilo viac či menej úspešne vyriešiť.
Napríklad?
Koncentrácia moci, demokratické inštitúcie, právny štát..
Nie je to niečo, s budovaním čoho nám práve EÚ sľubovala pomoc?
Áno, pretože my sme tí barbari a oni sú dobrí misionári (smiech).
Boli ste proti vstupu Poľska do EÚ?
Hoci som v referende o vstupe mojej krajiny do EÚ nehlasoval, pretože som bol v zahraničí, bol som za vstup Poľska do Únie. Netušil som, že by sa situácia mohla vyvíjať týmto smerom. Ako typický univerzitný intelektuál som bol úplne mimo reality (smiech). V roku 2005 som vstúpil do politiky a keď som zistil, ako to v nej funguje, pochopil som, ako málo sa moji akademickí kolegovia v tej téme orientujú.
Ako sa zmenil váš názor na EÚ, keď ste sa stali europoslancom?
Na začiatku som si myslel, že má Únia aj dobré stránky, ktoré vyvažujú tie zlé. Teraz si to už nemyslím. Viete, prvé motto, ktoré mi v EÚ utkvelo, bolo „Jednota v rôznorodosti.” Samozrejme som sa tú rôznorodosť snažil nájsť. Chvíľu mi trvalo, kým som zistil, že tam žiadna diverzita neexistuje. Všetci totiž opakujú to isté. No zároveň vyzdvihujú rôznorodosť. Je to divadlo absurdity. Momentálne je EÚ hrozbou pre základné demokratické inštitúcie, ktoré sa nám v národných štátoch podarilo vybudovať. A nevidím, že by tento buldozér mal v úmysle zastaviť sa. Naopak, stále sa posúva vpred.
Myslíte napríklad snahy zrušiť možnosť členských štátov uplatniť si právo veta pri rozhodovaní o zahraničnej politike EÚ?
Napríklad. Zaujímavé bolo aj vyjadrenie Olafa Scholza o tom, že by chcel právo veta zrušiť bez nutnosti meniť európske zmluvy. Ide o špinavý trik, pretože zmluvy sa nedajú obchádzať bez toho aby sa porušovali. Bohužiaľ im v tom my východní Európania pomáhame. Dnes som si prečítal, že Rumunsko a Slovinsko sa pripojili k otvorenému listu, ktorým vyzývajú EÚ na zrušenie práva veta. To je absurdné! Dve malé krajiny, ktoré majú zanedbateľnú moc ovplyvniť zahraničnú politiku EÚ, žiadajú, aby ich moc bola ešte menšia.
Čo navrhujete, aby štáty východnej Európy robili, keď chcú zvrátiť tento vývoj EÚ?
Pred niekoľkými týždňami som navštívil Slovinsko. Ľudia sa tam sťažujú na rovnaké veci, ako Slováci, Poliaci a ľudia z ďalších krajín regiónu. Keď na chvíľu odhliadneme od rozdelenia na konzervatívcov a liberálov, mali by sme si uvedomiť, že východná Európa má potenciál stať sa dôležitým hráčom na poli európskej politiky. Kým sa tak stane, naše obrovské problémy budú pokračovať.
Aký by bol váš prvý krok smerom k tomuto cieľu?
Dokončime najprv vojnu na Ukrajine. Aj v rámci Vyšehradskej štvorky sa nám potom bude lepšie spolupracovať. Aby som bol presnejší, poďme tú vojnu vyhrať.
Vyhrať akým spôsobom?
Pomocou Ukrajine, napríklad zasielaním zbraní.
Keďže nevieme, ako dlho bude vojna trvať, nedávalo by väčší zmysel snažiť sa spájať krajiny východnej Európy už teraz?
Zmysel by to dávalo, no narazili by sme na problém s Maďarskom.
Myslíte, že maďarská vláda je proruská?
To si vôbec nemyslím. Sú z toho neprávom obviňovaní. Orbán nepodporuje Putina. No Maďarsko je malá krajina, ktorá je príliš závislá od ruskej energie. Zároveň veľmi dobre vedia, že EÚ im nepomôže. Ale rozhodne chcú, aby Ukrajina porazila Rusko.
Aký je teda s Maďarskom problém?
Problém je v tom, že sa dištancujú od snáh vojensky pomôcť Ukrajine. Pomáhajú jej, no nie zbraňami.
A bez toho si spoluprácu s Maďarskom neviete predstaviť?
Viem. Nakoniec, spolupracujeme aj s Nemeckom a Francúzskom, čo sú krajiny, ktoré majú veľkú zodpovednosť za to, že k vojne na Ukrajine vôbec došlo. Dlhé roky totiž mali s Ruskom milostný románik.
Čo to znamená?
Väčšina politickej elity v západnej Európe, či už napravo alebo naľavo, bola ešte donedávna proruská. Antiamerická a proruská. Napríklad v Nemecku, vo Francúzsku. Marine Le-Penovú prednedávnom obvinili z podpory Putina. Možno je to pravda, no Le-Penová nie je tou osobou, ktorú zamestnali v Putinovej firme. Naopak, bol to bývalý trojnásobný premiér Francois Fillon, ktorý sa po skončení mandátu stal členom správnej rady dvoch Putinových firiem. Ďalšími západnými politikmi, ktorí pôsobili v ruských firmách, boli nemecký kancelár, rakúsky kancelár a fínsky premiér. Hneď ako skončili v štátnej funkcii, získali prácu v spoločnosti kontrolovanej Putinom.