Jeho slová zarezonovali ešte širšej verejnosti: „My kresťania nemôžeme stáť na okraji, zatiaľ čo brat zabíja brata, kresťan zabíja kresťana. Nesmieme ostýchavo zatvárať oči. Nesmieme nazývať čierne bielym. Krv Ukrajincov nie je len na rukách vodcov Ruskej federácie a vojakov, ktorí plnia ich rozkazy. Ich krv je na rukách každého z nás, ktorí túto vojnu schvaľujeme alebo mlčíme.“ Otec Burdin sa napokon rozhodol pre zmenu eparchie, čo odôvodnil slovami ruského básnika a disidenta Alexandra Galiča: „Vyberám si slobodu, aby som bol sám sebou.“
V septembri 2022 sa preto otec Burdin pokúsil o prestup do Bulharskej pravoslávnej cirkvi, ktorá ho bola ochotná prijať. Keďže chcel dodržať kánonický postup, požiadal svoj „materský“ Moskovský patriarchát o uvoľnenie. Odpoveďou bol zákaz výkonu kňazskej služby a začatie cirkevného procesu, ktorý 16. júna dospel k záveru, kde „kvalifikuje jeho výroky a články ako výpovede obsahujúce urážky cirkvi a svätých a ako hlásanie pacifizmu v postupnosti chiliastickej herézy radikálne odlišnej od ortodoxného učenia o vojne a mieri a ochrany vlasti, ako je to uvedené najmä v „Základoch sociálnej koncepcie Ruskej pravoslávnej cirkvi´, pretože jeho „Tolstého“ pacifizmus je v skutočnosti len maskou zakrývajúcou politicky angažovanú osobu nepriateľskú voči Rusku a Ruskej pravoslávnej cirkvi“.
S čím nie je zlučiteľný pacifizmus
Súdne dokumenty odôvodňujú toto stanovisko neprípustnosťou pacifizmu, ktorý je nezlučiteľný s náukou Ruskej pravoslávnej cirkvi. Cirkevný súd označil otca Burdina za pseudopacifistu: „Jeho pacifizmus je jednostranný, jasne za ním vidno jeho protiruský politický postoj, ktorý je u nás považovaný za neprijateľný a čo je dôležité, radikálne sa líši od postoja Ruskej pravoslávnej cirkvi, čoho si je nepochybne vedomý.“ Ani samotný pacifizmus však podľa záverov cirkevného súdu nekorešponduje so skutočným učením pravoslávnej cirkvi. Pacifizmus bol súčasťou heretických doktrín v rôznych obdobiach cirkevných dejín (...).“
Cirkevný súd Moskovského patriarchátu v danej záležitosti opäť potvrdil stanovisko tamojšej cirkevnej hierarchie k vojne, čo však nereprezentuje postoj ostatných pravoslávnych cirkví, ktoré sa vyznačujú takzvanou autokefálnou štruktúrou.
Podľa odborníka na východné cirkvi rumunského profesora Ioana Mogu nepozná pravoslávie učenie spravodlivej alebo dokonca svätej vojny. Podľa jeho názoru vychádza patriarcha Kirill z učenia náboženského filozofa Vladimira Soloviova a jeho myšlienok o spravodlivej vojne.
Sociálna doktrína Ruskej pravoslávnej cirkvi z roku 2000, na ktorú sa odvolával aj cirkevný súd, nebola prijatá celoplošne a bola spojená s kontroverziami. Je len príznačné, že pri jej formulácii nestal vtedy nikto menší ako dnešný patriarcha Kirill.
Známy je aj fakt, že Moskovská pravoslávna cirkev napokon bojkotovala plánovaný všepravoslávny snem na Kréte v roku 2016, a teda nepatrila medzi signatárov dokumentu „Poslanie pravoslávnej cirkvi v dnešnom svete“. V opačnom prípade by bolo zaujímavé pozorovať, ako by dnes jej hierarchia interpretovala vetu, pod ktorú sa podpísali prítomní zástupcovia ostatných pravoslávnych cirkví: „Odsudzujeme vojny, ktoré vznikajú z nacionalizmu a vedú k etnickým čistkám, zmenám hraníc a zaberaniu území.“
