Ako vznikol nápad zamerať sa na podporu práve detských činov?
Projekt Detský čin roka má už dvadsaťtri rokov a niekde na počiatku boli dve Sašky. Ja a Saška Fischerová. Pracovali sme s deťmi, mali sme agentúru a pre istého klienta sme pripravovali PR projekt na podporu dobra. Zistili sme, že to má obrovský potenciál a ponúka to oveľa väčšie možnosti.
To bol počiatok myšlienky iniciatívy Detský čin roka?
Áno, vyzvali sme deti, aby nám napísali o dobrých skutkoch a boli sme zavalené listami. Táto skúsenosť nás nasmerovala k tomu, aby sme zaviedli jednotlivé kategórie, do ktorých budeme dobré činy zaraďovať. Život išiel ďalej, projekt pokračoval a Saška nás, žiaľ, v roku 2011 opustila. V tom čase som už ja žila v zahraničí. Okolnosti to tak zariadili, že v roku 2012 vzniklo občianske združenie a o rok nato sme spustili projekt v treťom sektore, do ktorého podľa nás aj patrí. Ja ako štatutár pracujem na projekte zo zahraničia, čo len dokazuje, že dobro nepozná hranice ani vzdialenosť.
Hovoríte, že je viacero kategórií, do ktorých sa deti môžu zapojiť. O ktoré ide?
Dnes máme osem kategórií. Záchrana ľudského života, Pomoc rodine, Pomoc rovesníkom, Pomoc iným ľuďom, Pomoc prírode, Dobrý nápad, ktorý je práve o tom, že máme dobro iniciovať, nielen čakať, kým nám okolnosti dovolia urobiť dobrý skutok. Ďalšia kategória, ktorá je venovaná spoluzakladateľke Saške Fischerovej, má názov Malý veľký čin. Tá patrí práve malým skutkom, ktoré často pre väčšie „nemajú šancu“, a pritom sú v každodennosti veľmi cenné a dôležité, lebo tiež robia život lepší a krajší. Posledná kategória má názov Dobrý čin na nete – je prepojená s online svetom, keďže sa aj okolnosti nášho života stále menia.
Pamätáte si, koľko listov ste dostali počas prvého roku vášho fungovania?
Je to zaujímavá otázka, pretože si to veľmi dobre pamätám. To, ako sme nosili obrovské igelitové tašky so stovkami listov. Museli sme si to deliť, aby každá urobila predvýber. Prichádzali nám aj desiatky metrov faxov dobrých skutkov. Medzičasom, keďže si projekt získal obľubu aj u učiteľov, si žije svoj vlastný život.
Čo to znamená?
To znamená, že na mnohých školách na Slovensku fungujú vlastné školské kolá, o ktorých nevieme a nezasahujeme do nich. Jednoducho, nejakým spôsobom projekt žije samostatne v triede alebo v škole a nám prichádzajú už len esencie. To najlepšie z najlepšieho.
Zredukoval sa vďaka tomu počet prichádzajúcich listov?
Áno, v tomto sa to do veľkej miery zmenilo, už nám nechodia tisícky listov, ale „iba“ stovky. Treba však povedať, že každý list je hodný nominácie.
V tom prípade ste ich museli prečítať a stále čítate naozaj mnoho. Vnímate postupom rokov rozdiel ako v príbehoch, tak možno vo väčšej potrebe oceňovať slovenské deti?
Často sa o tom rozprávam s mojou súčasnou kolegyňou Magdalénou Fábryovou. Deti sa v princípe tak veľmi nemenia a sú citlivé k tomu, čo sa deje u nich v rodine, sú vnímavé k rovesníkom i k prírode. Menia sa však okolnosti nášho života a detské skutky veľmi často odrážajú realitu, v ktorej žijeme.
Napríklad?
Napríklad keď sa zmenila sociálna situácia na Slovensku a jeden rodič musel ísť za prácou do zahraničia, malo to veľký vplyv na dynamiku rodiny a bolo vidieť, že deti museli viac pomáhať. Skúsenosť s pandémiou tiež vniesla do života úplne inú každodennosť, deti na to dokázali veľmi priamo zareagovať a vytvárať dobré skutky online. Rovnako vojna na Ukrajine. Posledné dva roky túto realitu vnímajú školáci veľmi silne, pretože do ich tried prichádzajú noví spolužiaci. Uvedomujú si, že ukrajinské deti sú v inej situácii ako oni a často veľmi citlivo reagujú a pomáhajú.
Čo inklúzia a integrácia na školách? Pozorujete prostredníctvom príbehov zlepšenie?
Je zaujímavé, že takéto príbehy sú oveľa početnejšie ako povedzme pred dvadsiatimi rokmi. Dnes dostávame veľa nádherných listov o tom, ako deti veľmi prirodzene prijímajú do kolektívu dieťa so špeciálnymi potrebami. Spolu s pedagógom vedia nájsť vzájomné prepojenie a aj zdravotne znevýhodnené dieťa vie tak priniesť do kolektívu niečo podstatné a pozitívne podnetné.
Verejne hovoríte o tom, že Detský čin roka je istá malá demokracia a v žiadnom prípade nejde o súťaž. Ako to myslíte? Veď sa súťaží a následne sa vyhráva.
Ďakujem za túto cennú otázku. Na počiatku motivujeme deti k dobrým skutkom. Dostaneme príbehy a počas leta vyberáme s odbornou porotou päť príbehov v každej kategórii. Potom nasleduje tá najcennejšia a skrytá časť projektu na školách. Je to proces, o ktorom málokto z bežnej verejnosti vie.
O čo ide?
Na prelome septembra a októbra, v prvých školských mesiacoch, pripravujeme brožúru so 40 príbehmi a s motivačnými témami. Tento pedagogický materiál posielame do škôl. Dnes, keďže sa doba posunula, príbehy aj nahrávame na online kanál, kde si ich môžu pedagógovia spolu s deťmi vypočuť. Učitelia slovenského jazyka, etickej výchovy, občianskej náuky, náboženskej výchovy alebo aj vychovávatelia v školských kluboch s deťmi o príbehoch spoločne komunikujú, a tak sa deti cez reálne príbehy iných detí učia, ako pomáhať ľuďom i prírode. V roku 2022 príbehy o dobre čítalo 26 456 detí z 328 slovenských škôl. Pedagógovia sú v celom projekte veľmi dôležitým partnerom. Patrí im veľká vďaka, pretože práve oni sú premostením medzi ideou a samotnými deťmi.
V praxi si trieda napríklad prečíta príbeh o záchrane ľudského života, ktorý ďalej rozvíja v spoločnej debate?
Áno, napríklad. Vždy k tomu máme pripravené motivačné otázky, a tak sa učitelia s deťmi rozprávajú o tom, čo znamená napríklad hrdinstvo, odvaha, risk, ale i zodpovednosť, duchaprítomnosť, rozvaha či nezištnosť. Deti príbehy čítajú a majú príležitosť sa vcítiť do reálnych detských hrdinov a uvedomiť si svoje vlastné možnosti. Práca s príbehmi v nich podporuje pocit zodpovednosti za prostredie, v ktorom žijú, i za vzťahy, ktoré udržiavajú.
V čom spočíva detská demokracia?
V tom, že deti majú právo dať svoj hlas jednému z piatich príbehov v každej kategórii, čo je zaujímavé, pretože si naraz uvedomia, že ich kamarát viac oceňuje záchranu mačičky a im sa zase zdá dôležitejšie upratať špinavý rybník. Každý jeden hlas dieťaťa je akceptovaný, aj keď je rozdielny ako názor ich spolužiaka. Toto je veľmi dôležitá skúsenosť najmä v dnešnej polarizovanej spoločnosti, skúsenosť z oblasti kritického myslenia a vnímania sebahodnoty.
Určite aj rešpektu.
Presne tak, rešpekt je pri tom celom kľúčová hodnota.
Prečo má vlastne význam robiť dobro?
Je to niečo zmysluplné a oceňovanie dobra je cenné. Žijeme v spoločnosti, v ktorej získavajú negatívne naratívy obrovský mediálny priestor, čo je smutné. Rozumiem tomu, že médiá si chcú takto získať viac čitateľov a divákov, ale veríme že v dnešnej spoločnosti by sme mali vyslovene upozorňovať na hodnoty ako spolupatričnosť medzi ľuďmi, na dôležitosť vzájomného rešpektu a inakosti, ochranu prírody, ktorú znečisťujeme. Je to mimoriadne dôležitá súčasť spoločenského dialógu a spoločenskej zodpovednosti.
Môžete nám na ilustráciu poskytnúť zopár príbehov detí, ktoré vo vás špeciálnym spôsobom zarezonovali?
Za tých dvadsaťdva rokov je ich mnoho. Pamätám si ale príbeh záchrany života. Išlo o chlapca Jakuba, ktorý bol v škole sotený zo schodov, bol ochrnutý a v bdelej kóme. Keď ho jeho mama kŕmila, začal zrazu reagovať a správať sa úplne inak. Hneď ako si to uvedomila a otočila sa, všimla si, ako sa vedľa na nemocničnej posteli dusí bábätko, ktorému nefungovala monitorovacia podložka. Tento chalan, ktorý bol dokonca sám v bdelej kóme, bol schopný zareagovať, všímať si potreby iných. Jeho matka okamžite zavolala pomoc, a tak spoločne zachránili ľudský život.
Tento čin bol nepochybne hodný ocenenia. Spomínate si aj na iný príbeh, ktorý vás oslovil?
Ďalší, ktorý ma istým spôsobom oslovil, bol o dievčatku menom Lea z východného Slovenska. Chodievala do školy vlakom a na stanici stále stretávala Mareka, ktorý bol bez domova. Dala sa s ním do reči, zistila pozadie jeho minulosti a zakaždým mu dala nejaké peniaze, ktoré mala pripravené na obed. Celé to trvalo niekoľko mesiacov, potom ho prestala stretávať. Naraz prišiel do školy list, v ktorom jej napísal, že jej ďakuje za to, s akým rešpektom ho brala, a aj za to, že mu dala dokopy nejakých 125 eur. On si za ne totiž kúpil jednosmernú letenku do Anglicka, našiel si tam prácu a poslal jej ich naspäť. Lea bola z toho zmätená a peniaze nakoniec ďalej darovala kamarátke zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorá sa vďaka nim zúčastnila letného tábora.
Je pekné sledovať, ako sa dobro ďalej rozvetvuje. Hovoríme o príbehoch, ktoré sa stali v realite, ale s rozvojom technológií ste počas posledných troch rokov zaviedli aj kategóriu Dobrý čin na nete. Ako je možné pomáhať v online priestore?
To je veľká téma, pretože mnoho detí funguje s telefónom už od útleho veku. V tejto kategórii sú dva kľúčové smery. Prvý je ten, ako pomáhať, aby deti v online priestore prežívali bezpečné prostredie. To znamená pomáhať, keď si dieťa uvedomí, že niekto prekročil hranice vo virtuálnom prostredí. Patrí tam napríklad kyberšikana, závislosti od počítačových hier a sociálnych sietí, vytvorenie či nasledovanie nebezpečnej výzvy.
Čo patrí do druhej oblasti tejto kategórie?
Do druhej kapitoly patrí online iniciatíva, napríklad online zbieranie financií, využitie sociálnych sietí na šírenie pozitívnych ekologických posolstiev.... Keď bola pandémia, dve spolužiačky sa spojili diaľkovo – každá na svojej strane, napiekli koláče a potom ich spoločne zaniesli ľuďom bez domova. Je veľa možností, ako pomáhať, aj keď sme od seba vzdialení na kilometre.
Vy máte však aj podprojekt Škola dobrých skutkov.
Áno, máme pripravených 15 modelových hodín etickej výchovy, ktoré sa prepájajú s oficiálnymi školskými osnovami. Každá modelová hodina je pripravená na základe reálneho detského príbehu. Pedagógovia si ich môžu priamo vyhľadať, vytlačiť a hneď s nimi pracovať. Projekt Škola dobrých skutkov je veľmi využívaný pedagógmi a má už vyše 45-tisíc nahliadnutí.
Implementoval sa už celý tento podprojekt do hodín etickej výchovy alebo ide o dobrovoľný záujem učiteľov, ktorí sa môžu, ale nemusia zapojiť?
Je to na rozhodnutí učiteľov. V Škole dobrých skutkov je vždy nejaký tematický celok, v rámci ktorého je nastavená modelová hodina. V princípe projekt Detský čin roka nie je súčasťou školských osnov.
V čom pomoc rozvíja deti?
Pomáha im v rozvoji prosociálneho správania, ide tiež o prehlbovanie vzájomného rešpektu a uvedomovania si svojho miesta v občianskej spoločnosti. Práca s príbehmi učí hodnotiť, zaujímať stanoviská a osobné postoje, rozlišovať dobro od zla, podporuje rozvoj kritického myslenia, vytvára reálne pozitívne vzory. Jednoducho, ide o balík zručností, ktorý je v dnešnej spoločnosti veľmi dôležitý.
Poďme aj k informačnej časti projektu. Tohtoročná súťaž trvala do konca júna, ako sa do budúcna však deti môžu prihlásiť a zapojiť?
Keď si otvoríte našu webovú stránku, nájdete tam kľúčovú výzvu, že hľadáme deti, ktoré pomáhajú. Ideálne je online prihlasovanie príbehov cez www.detskycin.sk. Poslať je možné listy tiež aj poštou. Koncom leta už vždy vieme, ktoré príbehy sú nominované. Musíme veľmi citlivo ošetriť GDPR, aby s tým súhlasili aj rodičia, čo je niekedy komplikované. Musíme mať totiž plné súhlasy na zverejnenie. Následne príbehy zverejňujeme počas mesiacov október a november na rôznych online platformách. V týchto mesiacoch učitelia s deťmi čítajú príbehy a prebieha detská porota. Dobré skutky, ktoré získajú najväčšiu podporu detskej poroty, budú ocenené na slávnostnom vyhodnotení projektu v decembri.
Takže mnohé deti majú pekný predvianočný darček.
Áno, z každej kategórie sú finalisti pozvaní do Bratislavy, kde spoločne strávime jeden deň a ocenené deti z celého Slovenska sa môžu zúčastniť slávnostného vyhlásenia výsledkov.
Deti sa vyznačujú svojou spontánnosťou a úprimnosťou, nezvyknú kalkulovať, preto ma zaujíma, či si uvedomujú veľkosť svojich činov, alebo je to pre ne skôr niečo samozrejmé. S čím sa stretávate viac?
Deti sú v takýchto situáciách oveľa prirodzenejšie a spontánnejšie ako my a to, čo robia, považujú za niečo normálne, a nie výnimočné. Často hovoria, že urobili niečo dobré a majú z toho dobrý pocit. To je ich hodnotenie. Naozaj veľmi autenticky reagujú na životné situácie, v ktorých sa ocitajú.
Deti potrebujú vedieť, že dobro je cenené a vám sa to darí. Čo vám za tých dvadsaťdva rokov dávalo a stále dáva neustále obklopovanie sa detským dobrom?
Každý rok, keď si tie príbehy ako dospelá osoba prečítam, sú mi v istom zmysle zrkadlom. Uvedomím si, že my dospelí v každodennosti žijeme život „na maximum“, sme unavení, vystresovaní, platíme hypotéky a zabúdame na dôležité ľudské prejavy, ako je napríklad preukazovanie dobra. To ma vždy prinavráti k samej sebe a autentické detské skutky sú aj pre mňa veľkou inšpiráciou. Vždy si uvedomím, aké dôležité je vyvíjať úsilie na scitlivovaní nás samých. S kolegyňou Magdou si pri tomto projekte uvedomujeme, že to, čo je vysielané vonku, sa nám vracia. Projekt Detský čin roka je pre nás krásnym reťazením dobra a reprezentuje svet, v ktorom by sme všetci chceli žiť, plný spolupatričnosti a vzájomného rešpektu.