7 dní v kocke: „Je ako slncový kôň.“ Rozhodnutie Čaputovej odkrylo progresívny mesianizmus

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o prehnanom uctievaní prezidentky, ktoré má prvky bigotnosti a mesianizmu, o prežití magického paragrafu 363 na Ústavnom súde, o tom, ako Google vstupuje do volebnej kampane, keď bez jasných dôvodov likviduje účty lídrov Republiky, a o upratovaní v strane Demokrati, kde už tak trochu zavadzia Heger.

1. „Dobro a temné sily“

Rozhodnutie prezidentky, že z rodinných dôvodov už nebude opakovane kandidovať, odkrylo zvláštny fenomén. S údivom zisťujeme, že progresívny tábor si vypestoval presne to, čo na iných odsudzuje ako prejav zaostalosti: kult osobnosti opradený mytológiou o boji svetla s temnotou. A dobra so zlom.

Čistý Orient.

Niežeby to tu nebolo aj predtým. Bolo. No až správy o konci Čaputovej ukázali nezdravú intenzitu a bigotnosť týchto emócií. Už tu nemáme len kult osobnosti východného strihu, ale rovno mesianizmus. Spasiteľské očakávania posadené v apokalyptickom rámci.

Nie, nepreháňame. Reakcie boli presne také. Jedna z príznačných vyzerala takto: „Je pre nás ako slncový kôň, roznáša lúče svetla do všetkých kútov našej čoraz temnejšej vlasti“ (režisér Nikita Slovák). Druhý príklad: nedovoľme, aby po jej odchode Slovensko „ovládli temné sily“ (šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný). Ďalšie mienkotvorné autority s neskrývanou dávkou bolesti hovoria o hrozbe konca demokracie, slobody a slušnosti. Alebo o údajnom víťazstve luzy, ktorá krajine vzala nádej.

Takéto prostoduché bájky a povesti by sme pritom očakávali skôr v tábore Harabina. Na okraji. Nie medzi celebritami progresívneho hnutia, ktoré sa hrajú na majstrov kritického myslenia či strážcov faktov a racionality.

Ak takýto emotívny, miestami až hysterický pokrik o boji svetla s temnotou ovláda mainstream, znamená to, že niečo nie je v poriadku.

Najhoršie na tom je, že to „niečo“ nie je nijaký skrat. To „niečo“ je program. Konkrétne: je to program progresívcov a väčšiny médií zameraný na, eufemicky povedané, spravovanie spoločnosti a verejnej mienky.

Už desať rokov tu máme kampane, ktorých kostrou je mytológia o boji dobra so zlom, slušnosti s mafiou, svetla s temnotou, pravdy s konšpiráciami. A pokroku s luzou. Tieto nástroje sa aplikujú na rôzne témy a spory: migračné, pandemické, vojnové, klimatické… Spoločnosť musí byť pri týchto kampaniach spolu s progresívcami za. Lebo kto je proti alebo kto má pochybnosti, ten je odpad, luza, zradca, dezolát. A mal by skončiť mimo spoločnosti, prípadne kdesi na okraji.

Pôsobí to primitívne. Mimo 21. storočia. No do veľkej miery to funguje. Funguje to politicky, vo voľbách. A funguje to aj geopoliticky. Dobro sú Spojené štáty a ich vojny. Zlo je Rusko a jeho vojny. Dobro je generál Pavel. Zlo je Babiš. Dobro sú progresívci a ich partneri (vrátane prevychovaných dúhových pseudokonzervatívcov). Zlo sú národné a konzervatívne hnutia.

Dobro bude proatlantický Korčok s uchom na telefóne. A zlo bude jeho hlavný rival. Predohru sme videli a počuli už na tlačovke Korčoka, kde veľmi zmätene a vajatavo oznámil, že sa ešte nerozhodol, ale rozhoduje sa a včas vraj oznámi, že sa rozhodol (ak sa rozhodne). Bolo to príšerné vystúpenie. Nasledoval potlesk. Áno, potlesk novinárov po tlačovej konferencii. Ako v divadle.

Tento program a jeho kampane majú pritom dve riziká.

Prvé je to, že deformujú podstatu západnej spoločnosti, ktorá by mala byť slobodná, teda otvorená polemikám, sporom, kritike, voľnej súťaži. Ak sa priestor pre kritické hlasy oseká, jednostranná a nekritická verejná „debata“ naberá ázijské farby.

Druhý problém má zľahka klinický nádych. Ak sa to s propagandou, kampaňami a mytológiou o zápase dobra so zlom preženie, poniektorí senzitívnejší jedinci vidia v Čaputovej s pietou v očiach koňa.

Povedzme slncového.