Hlas končí v pasci svojho imidžu 

Nejde o nič menej než o voliča, ktorého preferencie sa menia v závislosti od času a od toho, ako už tesne pred voľbami vníma jednotlivé politické strany. Tieto okolnosti sa totiž výrazne zmenili. 

V priebehu volebného obdobia veľká skupina voličov hľadala akýsi kompromis medzi už skompromitovaným Smerom a neschopnou, chaos šíriacou koalíciou. V tomto zmysle sa Pellegriniho strana stala vhodnou voľbou pre množstvo bývalých voličov Smeru a tiež pre istý počet priebežne sklamávaných voličov koaličných strán. Preto Hlas rástol a dlho preferenčne dominoval a v zásade mu na to stačilo iba dobre vyzerať.

Naopak, veľmi aktívnu politiku pre svoje znovuzrodenie a „očistenie“ musel vyvíjať Smer. Očistenie v úvodzovkách znamená toľko, že za horlivým obviňovaním, odpočúvaním a dokonca bratím do väzby predstaviteľov Smeru nenasledovalo doteraz odsúdenie, ale, naopak, neraz rozhodnutia prokuratúry a súdov o tom, že boli porušené práva vyšetrovaných a obvinených.

Ak teda aj nejeden volič Smeru pred pár rokmi pripúšťal, že niektorí jeho predstavitelia mali nejaký podiel na páchaní trestnej činnosti, momentálne môže mať pocit, že sa nechal médiami a opozíciou oklamať. Ak sa k tomu pridá v mnohom nekompetentný výkon bývalej koalície, nečudo, že sa Smer opäť mnohým javí ako strana, ktorá, keď už nič iné, vedela riadiť štát a udržať v ňom stabilitu. Tým chce byť povedané iba jedno: Smer ako rival Hlasu je dnes v úplne inej pozícii, ako bol po odchode Pellegriniho.

Paradoxne, vďaka rozpadu koalície a vymenovaniu úradníckej vlády sa o určité obrodenie pokúšajú aj strany ako SaS, OĽaNO či jej odnož zvaná Demokrati. Nie sú už mesiac-dva vo vláde, a tak sa nenápadne zbavujú zodpovednosti a presúvajú tému kampane z výsledkov svojho vládnutia na dramatický boj za záchranu demokracie. A z toho pre Hlas tiež vyplýva nepríjemný dôsledok: voliči týchto strán, ktorí s ním v priebehu volebného obdobia začali sympatizovať, sa môžu pre istotu vracať naspäť do antificovského košiara.

Preto, vo chvíli, keď sa už blíži akt voľby, čiže rozhodnutia, ktoré určí budúcu vládu, prestáva byť pre voličov dôležitá imidžová stránka politiky a hľadanie toho, kto je sympatickejší. Predvolebný boj sa aj vďaka médiám zužuje na tému, či bude vládnuť Fico, alebo budú vládnuť tí druhí, ktorí si sprivatizovali pojem demokracie. Z toho vyplýva, že časť sympatizantov Hlasu, ktorí kedysi volili Smer, sa obáva, že ich hlas prispeje k vláde Progresívneho Slovenska, a chceli by od Pellegriniho počuť, že to tak určite nebude. Druhá časť, pravdepodobne menšia, tí, čo priplávali do Hlasu od OĽaNa, Sasky či hnutia Sme rodina, tí sa zase obávajú vládnutia s Ficom. 

Je to teda oná, doteraz príťažlivá obojakosť, ktorá v predvolebnom finiši začína Hlasu uberať na váhe. A vtip je v tom, že jasný príklon Pellegriniho na jednu alebo druhú stranu by mu mohol uškodiť ešte viac. 

Táto pasca by možno nebola pre Hlas fatálna, ak by dokázal rásť aj zo svojej podstaty, to znamená, ak by bol politicky niečím originálnejším, čímsi viac než len novšou a kultivovanejšou verziou Smeru. Hlas však v tomto kopíruje do značnej miery príbeh svojho zakladateľa, ktorý si politickú identitu budoval aj zo šikovného využitia príležitostí nahradiť vo funkcii niekoho, kto nebol príliš populárny alebo mal nejaký problém. A treba naozaj uznať, že Pellegrini v porovnaní s politikmi, ktorých vymenil (Čaplovič, Paška, Fico), dokázal v danej chvíli urobiť lepší dojem. 

V prípade Hlasu však nastal moment, keď už nestačí byť len soft verziou sociálnej demokracie, ako si ju Pellegrini osvojil ešte v Smere. Nie že by neboli viditeľné rozdiely medzi Hlasom a Smerom, tie sú však prevažne v rovine štýlu a rétoriky. Čo, samozrejme, nie je zanedbateľné v dobe, ktorá tak veľmi kladie dôraz na komunikačnú slušnosť. Lenže pre rozhodovanie bývalého voliča Smeru, či zotrvá pri Hlase, alebo pre prílev úplne nových voličov by to chcelo silnejšie a vecnejšie argumenty, než sú len imidžové slová o víziách a budúcnosti.

Preto sa nezdá veľmi pravdepodobné, že by v konštelácii, ako sme ju popísali, Hlas ešte dokázal preferenčne rásť. Naopak, otázkou skôr je, kde sa zastaví jeho pokles. Akvizícia Druckerovej Dobrej voľby tento trend spomalila, no zdá sa, že iba na chvíľu. 

Ak zoberieme do úvahy voličské jadro Hlasu z viacerých prieskumov, nie je vylúčené, že môže klesnúť až niekde k desiatim percentám. Samozrejme, aj to ešte bude stále stačiť na to, aby mal Hlas isté miesto v budúcej koalícii, ktorú si vyberie (pokiaľ voľby nedopadnú patom). Rozhodne však už môže zabudnúť na sen, že bude stranou premiérskou. Prvé husle v budúcej koalícii bude hrať niekto iný. Dôvod? Predstierať robenie politiky sa dá len do istej miery a do istého času.