Absurdný týždeň Štefana Chrappu: pivo s prezidentom, ťava v Plzni a manželia na úteku

K pitiu piva totiž došlo v šatni po ragbyovom zápase, ktorého sa prezident zúčastnil ako fanúšik. Borci ho po víťazstve zavolali do zázemia a milá hlava štátu si s nimi vypila. 

To, čo „prebudený“ pospolitý francúzsky ľud pobúrilo, bol fakt, že pivo vypil na ex, za rovných sedemnásť sekúnd. Ešte mu to aj stopovali. To má byť akože jeho najväčšie previnenie. Vraj to môže motivovať opustenú mládež, aby pila pivo na ex. Už nikto nezmieňuje, že ide o tretinkové pivo, čo je pre pivára z našich zemepisných šírok asi taký objem ako pre psa, keď zje muchu. 

Niektorým zase prekážala značka piva Corona, ktorou sa vraj chcel prezident zavďačiť francúzskym pravičákom, lebo toto pivo píjal svojho času Jacques Chirak. 

Keď si pozriete video zo šatne, tak tie pivečká tam pijú všetci hráči. Majú červené líca ako „Maťkovia“ z hôr a čistú radosť v očiach. Odohrali dobrý zápas, nedostali body za účasť a inklúziu, ale za to, že bojovali ako draci. 

Okrem toho, a to vie každý pivár, sedemnásť sekúnd na tretinkové pivo, to teda nie je žiaden výkon. S tým by si poradil každý normálny prezident či prezidentka. 

Napokon, neprekonaný svetový rekord v pití piva je liter piva vypitý za 1,3 sekundy. Počujete? Liter!!! Za 1,3 sekundy. To je nepredstaviteľný výkon. Kdeže relaxačné prezidentské popíjanie. 

Kritika by mohla byť oprávnená jedine v prípade, ak by ľudí pohoršilo, že v krajine najlepších vín a šampanského pije prezident pivo... To je skutočne barbarský čin!

Ťava v Plzni

V pivnom kontexte ešte zostaňme. Zájdime do mesta, v ktorom sa varí fajnové pivo už od stredoveku, presnejšie od 13. storočia. Tušíte správne, mám na mysli Plzeň. Dočítal som teraz perfektnú knihu o Husitoch.

Autorom je renomovaný český historik Petr Čornej, kniha má názov Husitská revoluce, je to súbor esejí, ktoré mapujú celé husitské hnutie. Kniha je pútavá od začiatku do konca. Veľmi jasne človeka uvádza do historického kontextu.

Vyrastal som v Československu, o husitskom hnutí sme sa učili ako o spoločnej histórii oboch našich národov, Čechov i Slovákov. Bola to blahosklonná interpretácia, ktorá aj nám Slovákom prisudzovala podiel, hoc nejasný na dobových zápasoch stredovekej Európy. 

Po prečítaní knihy som bol z tohto omylu vyvedený a tiež mi zablikalo niekoľko ďalších vecí. Husitská revolúcia bola a zostáva ohromným aktom vzopätia českého národa. Ďalšia vec, ktorá človeku príde na um, je fakt, že tradičný katolicizmus sa úplne míňa s českým naturelom. 

Dôkazom je nepretržitá snaha vymaniť sa spod katolicizmu, ktorá bola definitívne zavŕšená spolu s rozpadom monarchie a vznikom Československa v roku 1918. Preto je nie malý, ale veľký zázrak, že sa v Prahe podarilo pred rokmi opätovne vztýčiť zničený mariánsky stĺp. 

Iným fenoménom je samostatný život myšlienky. Kým Ján Hus bol pacifista a podľa Ježišovho evanjelia prišiel k záveru, že zmena človeka je možná výlučne bez tlaku a násilia, jeho nasledovníci sa stali svojho času najlepšími bojovníkmi súdobej Európy a v mene nastolenia nového poriadku sa neštítili zabíjať svojich protivníkov. 

Akademická abstrakcia v rukách vojaka je vražedná zbraň.

No ale aby sme sa dostali k Plzni. Plzeň zostávala katolícka a husitské vojská ju niekoľkokrát márne obliehali. 

A teraz ide absurdná pointa. Plzeň má vo svojom mestskom znaku ťavu. Vždy ma zaujímalo, ako a prečo sa tam dostala, no nikdy som si k tomu nič nenaštudoval.

Petr Čornej v spomínanej knihe o plzenskej ťave píše na strane 124: „Chuť si vrchný hejtman sirotského poľného vojska Jan Čapek napravil v lete 1433, keď sa dal najať do služieb poľského kráľa Vladislava II. a v jeho službách potom so svojimi mužmi podnikol po boku poľských spojencov ťaženie proti Rádu nemeckých rytierov v Pobaltí. Bola to vôbec najvzdialenejšia husitská vojenská výprava do zahraničia. Pri vpáde do rádového štátu dobyli spojenci mesto Tczewo, kde vraj dal hejtman Čapek upáliť niekoľko českých žoldnierov, ktorí slúžili v križiackom ráde. 1. septembra sa dostali až k južnému brehu Baltu do blízkosti mesta Gdańsk. Pre Čechov, ktorí more nikdy nevideli, to bol zážitok na celý život. Vystrájali ako malé deti, usporadúvali turnaje a niektorí boli pasovaní za rytierov. Uzatvorením prímeria medzi Poľskom a Rádom nemeckých križiakov 13. septembra sa vojenské ťaženie skončilo. Od poľského panovníka dostal Čapek dar vskutku kráľovský – živú ťavu. Dlho sa z nej však neradoval. Pri obliehaní Plzne ju ukoristili obrancovia mesta. Kráľ Žigmund potom statočnej a nedobytnej Plzni udelil toto exotické zviera do znaku a tým znakom sa pýši dodnes.“

Takže takto zamotane je to s Plzňou, pivom a ťavou.

Útek zo života 

Ďalší absurdný príbeh, tentoraz bez ťavy, sa spája s našimi severnými susedmi. Manželský pár Aneta a Adam z Varšavy odišli spolu zo svojho bydliska v noci z 20. na 21. mája. Svojim nič netušiacim dospievajúcim synom nechali lístok s inštrukciami, na ktorom stálo aj toto: „Chlapci, ste statoční. V živote to zvládnete. Sme na vás hrdí!“ 

Odvtedy sa po manželoch zľahla zem. Synovia a širšia rodina boli znepokojení situáciou a všetko oznámili na polícii. Takéto „psie kusy“ sa predsa nerobia! Stopa viedla aj na Slovensko. Manželov videli v Tatrách, kde boli aj ubytovaní v penzióne v Ždiari. 

Teraz manželský pár, ktorý utiekol zo svojho starého života, zadržali policajti v Prahe. 

Čaká sa, čo bude ďalej a čo s nimi vlastne má polícia urobiť. Nie sú to zločinci, nie je ich prečo zadržať, pretože prípad sa týka zmiznutia osôb, a nie pátrania po osobách, ktoré spáchali trestný čin.

Ktovie, aký mali manželia plán? Kam až chceli zájsť? Kde chceli zostať žiť? A z čoho chceli financovať svoj nový život? Čo čakali od života? 

Nech už sú odpovede na tieto otázky akékoľvek, „stratení“ manželia si to nejako zdôvodnia. Ale aký bude návrat domov k svojim synom? Čo tie decká na to? Odpustia svojim rodičom, že ich opustili? 

Viem, žiadalo by sa nejaké poučenie na záver... Niečo múdre a zároveň vtipné, ale občas zostáva človek stáť v nemom úžase nad absurdnosťami všedných dní. 

Snáď len teda, že ak ste prezident, pivo na ex pite iba v súkromí. Ak nám niekto za naše služby daruje ťavu, buďme ostražití a nenechajme si ju uchmatnúť. Niekto iný si na tom môže postaviť identitu. No a ak máme nejaké poslanie, neutekajme od neho, neutekajme pred zodpovednosťou.