Tieto obavy o dobro detí považujem za účelové a s ohľadom na reálny život aj absurdné. Keby liberálne médiá nevytiahli fašistickú kartu, našli by si iný dôvod. Som presvedčený, že základný „problém“ zákona je v tom, že dáva rodičom do rúk reálny nástroj na ochranu dieťaťa pred tým, aby bolo v škole vystavené ideologickej (pre)výchove. Skúsme si to trochu rozmeniť na drobné.
Primárnu povinnosť aj právo na výchovu detí majú rodičia. Školy im v tom majú pomáhať. Vzdelávacie inštitúcie však vždy boli, sú a budú aj magnetom pre ideológie, pretože cez ne vedia ovplyvniť mladú generáciu. Preto má rodič právo rozhodovať, v akom presvedčení bude jeho dieťa vychovávané. Toto právo sa javí ako zvlášť dôležité aj v dnešnej dobe, keď sa na školy tlačí ďalšia pokroková ideológia s totalitnými sklonmi, ktorá chce rodičov odstaviť na druhú koľaj a školiť deti o sexe a vzťahoch spôsobom, ktorý rodičom prekáža. Rodičovské práva sú dôležitým prvkom v boji proti totalite a ideológii a treba sa ich vždy zastať.
Jedna z vecí, ktorá liberálom prekáža, je, že rodičia majú právo uplatniť informovaný súhlas aj v iných témach ako len v oblasti sexuálneho správania. Toto je veľmi dôležité, pretože rodičovské práva uznané medzinárodným i vnútroštátnym právom nie sú limitované len na niektoré vybrané témy. Rodičia majú toto právo vo vzťahu k akejkoľvek téme, a preto je dôležité, aby aj v školskom zákone bola rámcová úprava, ktorá nie je limitovaná len na jednu tému.
Vopred sa nedá predpokladať ani ohraničiť, pri akej téme či pri akej osobe môže vzniknúť v škole problém. Práve aj pri téme holokaustu sa môže stať, že na škole bude pôsobiť učiteľ či prizvaný lektor s pochybnými názormi. Rodičia musia mať nástroj ochrany detí aj v tejto téme. Podobne sa môže stať, že v škole bude pôsobiť napríklad sektár. Riziká sa nedajú vopred ohraničiť.
Obava, že rodič bude zneužívať informovaný súhlas v téme holokaustu či Slovenského štátu, je prehnaná. Tieto témy sú spracované v učebniciach, ktoré sú opatrené doložkou z ministerstva školstva. Dieťa sa k nim teda dostane, aj keby vynechalo konkrétnu hodinu.
Popieranie holokaustu je pritom trestným činom. Ak by dnes rodič chcel, aby jeho dieťa vynechalo korektnú výchovu v tejto téme, dieťa jednoducho ospravedlní z vyučovania a nikto sa nedozvie, že je to pre jeho extrémistické postoje. Avšak pri mechanizme, ktorý zavádza predložená novela, sa rodič a škola dostávajú do vzájomnej komunikácie. Rodič sa môže pýtať na konkrétne témy, škola poskytne informácie, na základe ktorých rodič dá alebo nedá informovaný súhlas.
V prvom rade neškodiť
Ak by rodič využil tento inštitút pri korektnej výchove o holokauste, demaskoval by sa. A preto to buď neurobí, alebo ak to urobí, školu tým môže práve upozorniť na svoj možný extrémizmus. V jednom aj druhom prípade niet dôvodu, prečo nový inštitút nezaviesť, skôr naopak. Zavádzaný mechanizmus vzájomnej komunikácie medzi rodičom a školou môže mať pozitívny dosah na odhalenie patologických prvkov v domácom prostredí. Na druhej strane bude mať aj pozitívny vplyv na odhalenie patologických prvkov v škole, čo je primárny cieľ zákona. Tento mechanizmus je teda nápomocný pre obe strany.
V zdravotníctve platí zásada „v prvom rade neškodiť“. Tento prístup je však dôležitý aj v školstve. Škola musí zostať bezpečným miestom, kde sa dieťaťu nestane nič zlé. Zákon je teda nastavený tak, aby pomohol chrániť deti pred vplyvmi, ktoré rodičia vyhodnotia, že sú za čiarou.
Áno, do úvahy prichádza aj prípadné neprimerané využitie tohto inštitútu zo strany rodiča, a to tým, že odmietne hodinu, na ktorej sa prezentujú len korektné postoje a informácie. Toto by však malo následok porovnateľný s bežným vynechaním hodiny, napríklad kvôli chorobe. Navrhovaný mechanizmus je teda nastavený tak, že prináša oveľa väčšie benefity v prípade jeho správneho použitia, ako sú riziká v prípade jeho nesprávneho použitia.
Keď sa objavia patologické formy výchovy
Ale vráťme sa k podstatnej otázke. Pri tejto debate je dôležité zdôrazniť fakt, že rodičia milujú svoje deti, chcú im dobre a najlepšie vedia, čo je pre ne prospešné. Rodičia sú tí prví zodpovední a deti majú právo na ich starostlivosť. Z tohto predpokladu vychádza medzinárodné právo aj naše zákony. Áno, existujú aj patologické formy výchovy. Tie sú však výnimkou z pravidla a nemôžu byť základom, z ktorého sa vychádza pri príprave všeobecnej právnej úpravy. Právo nemôžeme budovať na extréme. Ak sa takéto patologické výnimky objavia, treba na ne reagovať osobitnými postupmi a na individuálnej rovine. Vďaka zintenzívneniu komunikácie medzi školou a rodinou môže práve inštitút informovaného súhlasu prispieť k odhaleniu možných patologických výnimiek.
Zákon je skutočne realistický, pretože reaguje na aktuálnu situáciu, keď sa na školy čoraz častejšie tlačia rôzne nevhodné publikácie a osoby, ktoré chcú deťom podsúvať postoje nekompatibilné s postojmi rodičov. Naopak, kritika je založená na extréme – na strašení fašistami či rodičmi, ktorí veria, že Zem je plochá (ako sa obáva minister školstva Daniel Bútora).
Stačí však otvoriť oči a pozrieť sa na skúsenosti zo Západu, kam táto aktuálna ideológia smeruje. Alebo si prelistovať pracovné učebnice ponúkané slovenským školám od vydavateľstva Expol Pedagogika Vzťahová a sexuálna výchova 2 a Vzťahová a sexuálna výchova 3, prípadne pracovný zošit Partnerská a sexuálna výchova od Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Toto sú problémy, ktorým na školách čelíme, nie Bútorovi vymyslení rodičia.
Vychádzajúc z reality a historickej skúsenosti, zákon sa jednoznačne stavia na stranu rodičov, a tak je to dobré. Každý „liek“ má aj svoje riziká vrátane rizika zneužitia. To však nie je dôvod pre odmietnutie dobrého lieku ako takého. V súčasnosti rodičia potrebujú efektívny nástroj na ochranu svojich detí a zákon im ho dáva. Preto je pre ideologickú úderku neprijateľný.
Myslím, že rodičia si zaslúžia dôveru, ktorá im právom patrí. A zaslúžia si aj právny nástroj, ktorým budú môcť chrániť svoje deti.
