Covid zmení toho viac. Na imigráciu budeme pozerať radikálne inak

Pamätáte si, ako sa hovorilo, že imigrácia je riešenie zlej demografie v našich krajinách? Ľudia si to mysleli zriedka, ale elity mali jasno. A mnohí ani nerozlišovali medzi imigráciou z Ukrajiny a povedzme moslimského sveta. To všetko je minulosť. Ak to aj niekomu napadne a napíše to do nejakej ekonomickej štúdie, politici to už prehliadajú a budú prehliadať. Minimálne niekoľko rokov dopredu.

Dôvodom je pandémia. Pandémia je silnejšia ako všetky ostatné argumenty proti imigrácii. Dokonca aj ako znásilňovanie a obťažovanie žien ľuďmi narodenými v cudzine.

Len pred pár dňami pripravila Ayaan Hirsi Ali, známa moslimská kritička islamu a islamizmu, ktorá ušla najskôr zo Somálska, neskôr aj z Holandska, zo strachu o život, prehľad sexuálne motivovaného násilia proti ženám z prevažne imigrantského prostredia v západnej Európe.

Známy je prípad z Kolína, zo silvestrovskej noci pred piatimi rokmi, keď bolo napadnutých viac ako 1 200 žien, z nich bolo vtedy v noci a zime až 24 znásilnených, a zo 153 obvinených boli takmer všetko cudzinci, 103 z nich z Maroka a Alžírska. Ale podobný trend nájdete aj inde, píše Hirsi Ali, v Dánsku sa počet imigrantov z „nezápadných krajín“  v spoločnosti zvýšil medzi rokmi 2015 a 2019 z 5 na 6 percent, pričom páchatelia z tejto komunity tvorili v tom istom čase až 34 percent z odsúdených za znásilnenie. Podobné čísla sú vo Švédsku, Rakúsku či Francúzsku.

V poslednej zo spomínaných krajín, kde sa túto tému snaží pred voľbami uchopiť niekdajšia hviezdička progresívnej politiky Emmanuel Macron, vzrástli znásilnenia po veľkej imigračnej vlne v roku 2015 o 31 percent, iná sexuálna agresia o 32 percent (roky 2016 – 2018).

K pointe: Ani nárast tak ohavnej kriminality neviedol k tak zásadnej zmene, akú spôsobí covid. Sexuálne delikty nám vadia, keď ide o zhýralých mandarínov šoubiznisu (MeToo), a právom, imigrantov ale médiá aj elity chránili viac ako hercov a producentov. Nič také ako vlna MeToo nevznikla, pritom tých deliktov bolo rádovo viac a rádovo násilnejších. Obete sú, pravda, úplne iné ženy z úplne inej spoločenskej triedy. Všimla si to až Ayaan Hirsi Ali.

Až prišiel covid.

A s ním padli dve tabu. To prvé, že nemožno zavrieť hranice.

Ak si spomeniete, presne to zaznievalo v roku 2015 aj iné roky, keď išlo o nelegálnu migráciu. Hranice sa nedajú zavrieť, znela téza, s ktorou sa nedalo polemizovať. Takmer sa to nedalo ani predstaviť. Dnes vieme, že to možné je. Dokonca sa dajú zastaviť lety, uzavrieť štát takmer tak, ako to bolo počas komunizmu. Nechajme teraz bokom debatu, či a kedy to tak má byť, ale už nebude možné vážne povedať, že hranice sa nedajú zavrieť. Dajú.

To druhé tabu je ešte vážnejšie. Keď dánska premiérka Mette Frederiksenová nedávno povedala, že jej predstava imigrácie a udeľovania azylov v Dánsku je nula (slovom nula) imigrantov, nevyvolalo to žiadnu významnú medzinárodnú kritiku, žiadne poučovanie o ľudských právach, nadávanie do Orbánov alebo fašistov. A niekde v pozadí tiché uznanie.

Dôvodom je covid.

Obava je jasná a formulujú ju najmä vedci. Ak aj bude značná miera našej domácej populácie zaočkovaná, neznamená to koniec pandémie. Aj menšina dokáže rozvíriť nové problémy. Vírus môže ďalej mutovať, cudzokrajné mutácie vedia veci skomplikovať a nezaočkované obyvateľstvo Afriky či arabského sveta bude problémom ešte na dlho. Aj keď sa v Európe zaštepíme do požadovanej miery, v chudobnejších krajinách to bude celé zložitejšie a ak sa to vôbec podarí, bude to rádovo dlhšie trvať.

A práve to je hlavný argument, prečo také výroky, ako povedala dánska premiérka, nebudú ešte niekoľko rokov pôsobiť radikálne.