„Futbalu som dával takmer všetko. Tak to musí byť, pokiaľ chcete byť úspešní. Robil som to preto, aby som bol úspešný, aby ma to bavilo a aby to prinášalo emóciu radosti. A tá je jedine z úspechu. Som spokojný, ako to všetko dopadlo a že po mne niečo zostalo,“ hovorí bývalý brankár a neskôr tréner Ladislav Molnár.
Pri futbale zostal aj po konci hráčskej kariéry. Dlhé roky pôsobil ako tréner, v roku 2003 sa stal dokonca najlepším koučom roka. Aj v súčasnosti je spätý s našou najvyššou súťažou, sleduje ju z pozície televízneho experta.
Pamätá si ešte federálnu ligu i začiatky tej slovenskej po roku 1993. Bolo to špecifické obdobie, pamätníci radi pripomínajú fanúšikov, ktorí sa tlačili na tribúnach, len aby mohli vidieť kvalitné zápolenia na trávniku.
Plné štadióny
Dobové zábery v dnešnej dobe pripomínajú skôr obrázky zo štadiónov v latinskej Amerike, pred tridsiatimi rokmi však lákala davy aj naša domáca liga. „Čo dnešní futbalisti môžu závidieť nám, je atmosféra na štadiónoch. Tie plné štadióny, to bolo niečo úžasné. Dnes je to skôr sporadické, hráči sú inak nastavení, priniesla to doba. Celé to mentálne nastavenie a emóciu,“ myslí si rodák zo Smoleníc, ktorý má na konte dokonca aj jeden strelený ligový gól z pokutového kopu.
Futbalisti v tých časoch ani zďaleka nemali také podmienky ako v súčasnosti, v najpopulárnejšom športe na planéte bolo vtedy výrazne menej peňazí. Platí to v celosvetovom meradle i na Slovensku. Napriek tomu, alebo možno práve vďaka tomu, mali futbalové deväťdesiate roky svoje čaro. Nielen pre fanúšikov, ale aj pre samotných hráčov, ktorých priaznivci doslova uctievali.
„Dnes sú veľký fenomén sociálne siete a je to niekedy na škodu. Za našej éry tieto siete neboli a vedeli sme si to veľmi užívať. Doslova. Dokázali sme si užiť celý ten futbalový život a všetko okolo. Teraz vás sociálne siete limitujú a je to také hrané. Voľakedy to bolo prirodzenejšie,“ tvrdí Laco Molnár. V súčasnosti podľa neho väčšina futbalistov nechce vybočovať z radu a už vonkoncom nie z prijateľných mantinelov, ktoré dnešná spoločnosť nastavila.
Aj zlá reklama je reklama
Počas svojej kariéry okrem skvelých zákrokov priťahoval pozornosť aj emotívnym vystupovaním. Často počas zápasov a po ich skončení burcoval fanúšikov, tí mu potom túto energiu vracali naspäť. A o to radšej ho mali priaznivci klubov, za ktoré chytal.
Na druhej strane ešte väčšmi privádzal do zúfalstva súperov a ich fanúšikov. Tí mali často na štadióne jediný cieľ – vypískať Molnára, vynadať mu, prípadne mu nejako urobiť zle. Známe sú príhody, ako skončil poliaty pivom alebo ako sa musel vyhýbať letiacim kameňom. Povesť búrliváka neskôr potvrdzoval aj ako tréner.
„Raz mi jeden starší skúsený borec – futbalista, kamarát – povedal, že aj zlá reklama je reklama. Vie sa o tebe. Urobíš zlú vec, píše sa o tebe týždeň, si na obraze. Potom spravíš geniálnu vec a povedia, áno, tam síce spravil hlúposť, ale vie aj geniálne veci. Toto je tá hra s tými emóciami a to je to, čo na ihrisku nevidím,“ zamýšľa sa dnes už 62-ročný bývalý reprezentant Slovenska i Československa.
Za československú reprezentáciu nastúpil jediný raz, v jej predposlednom dueli v októbri 1993 prispel čistým kontom k víťazstvu nad Cyprom 3:0 v kvalifikácii na svetový šampionát. Neskôr v rokoch 1994 až 1997 v národnom tíme Slovenska nazbieral 24 štartov.
Od jeho čias už Slovensko podobný zjav v bránke nevidelo. Laco Molnár si to dobre uvedomuje: „Vytratilo sa to. Ja neviem kam. Možno by som mal natočiť nejaký manuál a dať to chalanom, že ukážte svoje emócie aj v tej bránke a nebuďte chladní ako šachisti. Aj brankár je človek a musí vedieť tie veci prežívať. Keď dostaneš blbý gól, musí ťa to nahnevať. Keď perfektne chytíš nejakú strelu, priamy kop alebo penaltu, musíš ten gejzír radosti vypustiť, nemôžeš to držať v sebe. Presne toto ľudia chcú. Zaplatia si za to, tak chcú niečo vidieť.“
Horšie to azda byť nemôže
Zastáva názor, že futbal potrebuje výrazné osobnosti, ktoré priťahujú pozornosť. Na Slovensku sú to v súčasnosti napríklad otec a syn Weissovci zo Slovana Bratislava. Nie je náhoda, akí populárni boli vo svete Diego Maradona, Paul Gascoigne či Zlatan Ibrahimovič. K futbalovej genialite totiž pridávali aj niečo navyše. Niečo, čo ľudí lákalo. A najmä boli sami sebou.
To podľa Ladislava Molnára dnešnej generácii futbalistov chýba. „Tá emócia by sa mala vrátiť. Verím, že to nebude horšie, lebo horšie to azda už ani nemôže byť,“ uzavrel muž, ktorý si v skupinovej fáze Ligy majstrov 1997 v drese 1. FC Košice zachytal proti Juventusu Turín, Manchestru United a Feyenoordu Rotterdam.