Progresívci uviazli vo svojej bubline, KDH bude musieť voličov ešte presviedčať

Začnime Progresívnym Slovenskom. Ich kandidátka ukazuje, že strana má veľký potenciál na opätovné zlyhanie v kampani. Dôvodov je viacero.

Prvým je ideologické striedanie mužov a žien na kandidačnej listine, vďaka čomu sa na popredné miesta dostali aj viaceré nič nehovoriace ženské tváre.

Potom je to skladba kandidátky, ktorú tvoria v značnej miere rôzni aktivisti. Chýbajú tam však tváre, ktoré by si človek vedel spojiť s politikou alebo pri ktorých by bolo jasné, že si zarobia na živobytie aj iným spôsobom ako pohybom v mimovládnych organizáciách či prisatím sa na nadnárodné alebo štátne granty.

Taktiež sa zdá, že kandidátku PS si vyskladala akási bratislavská bublina. Nájsť na popredných priečkach niekoho z regiónov je pomerne ťažké. Teoreticky by sme sem mohli zaradiť deviatku kandidátky, ktorou je europoslanec Michal Wiezik, ktorý žije vo Zvolene. Ale hovoriť o europoslancovi ako o kandidátovi z regiónov asi tiež veľmi neobstojí.

Celý tento zvláštny ideologický kokteil, ktorý má tendenciu odstrašiť stredovejšieho voliča, stelesňuje Tamara Stohlová, ktorá má číslo štyri. Environmentalistka, ktorá sa podľa vlastných slov „venuje ochrane životného prostredia a zvierat, ale aj témam života mladých". Teraz pôsobí v Európskom parlamente, predtým pracovala v mimovládke. A mimo bratislavskej bubliny je v podstate neznáma.

Pri kandidátke PS je potrebné pristaviť sa aj pri čísle dva. To patrí Lucii Plavákovej, ktorá je hádam tým najdúhovejším, čo v PS majú. Plaváková sama vychováva svoju dcéru spolu s partnerkou. Čo sa týka úradnej zmeny pohlavia, myslí si, že by mala prebiehať len na základe sebaurčenia. Teda „freeride“, podľa toho, s akým pocitom o svojom pohlaví sa ráno zobudíme. 

Jej zaradenie na pozíciu číslo dva ukazuje, aký posun nastal v PS od posledných volieb. Spin-doktori v strane si vtedy uvedomovali, že prílišné tlačenie dúhových tém by mohlo odstrašiť značnú časť voličov. Preto vtedy nemalá časť strany akceptovala, aby tieto témy išli do úzadia a komunikovali sa hlavne tie, ktoré by mohli osloviť stredovejších voličov. Podľa Rada Baťa, ktorý v tom čase pôsobil v koalícii PS/Spolu a tieto veci opísal vo svojej knihe Hrobári slovenskej politiky, bola najhlavnejším odporcom tohto prístupu Irena Bihariová a jej okolie. Tí tvrdili, že strana tým prichádza o svoju identitu.

Po voľbách si potom obe krídla vysvetlili prepad hlasov po svojom. Bihariovej a spol. sa zdalo, že PS pohorelo kvôli tomu, že zabudlo na to, čo v PS nazývajú menšinami, ostatným, že sa od dúhových a menšinových tém nedokázali dostatočne odpútať. Situácia sa napokon vyvinula paradoxne. Bihariová v straníckej hierarchii klesla až na desiate miesto, no na výslnie sa dostala Plaváková, ktorá chce dúhové témy tlačiť zjavne ešte viac ako bývalá predsedníčka PS.

To celé značí, že Progresívne Slovensko v ideologickej časti nijako nepoľavuje. Naopak, chce ju ešte posilniť. Preto je dvojkou Plaváková, preto sa na kandidátke nezmyselne striedajú muži so ženami a do popredia sa dostali nič nehovoriaci aktivisti z progresívnej bubliny.

Pre konzervatívcov je to dobrá správa. Progresívne Slovensko má vďaka tomu výrazný potenciál strácať voličov.

Na kandidátke KDH zas možno badať opačné tendencie.

Najprv prišlo odmietnutie vytvorenia spoločnej kandidátky s Kresťanskou úniou. Tej sa dá vytknúť napríklad slabá schopnosť presadzovať svoje návrhy, no rozhodne nie nedostatok politickej disciplíny či vajatanie v hodnotových otázkach.

Na druhej strane však KDH zaplnilo svoju kandidačnú listinu viacerými tvárami, ktoré predtým neboli s KDH a ani s konzervativizmom spájané. Samozrejme, KDH tým získava možnosť viac sa rozkročiť a zamerať sa aj na iné ako hodnotové témy, čo je určite dobré. Ale toto všetko so sebou nesie aj isté riziká.

Naposledy sa to ukázalo pri Ivanovi Bošňákovi, ktorý sa zviditeľnil počas koronakrízy vďaka stránke Dáta bez pátosu. Bošňák bol v minulosti hlasným kritikom KDH a mimo iného sa taktiež vyjadril, že KDH by sa malo zmeniť po vzore nemeckej CDU. Tu je ťažké predstaviť si niečo iné ako volanie po liberalizácii strany.

Verejnosť dnes nevie, aké postoje majú ľudia ako Ivan Bošňák, František Majerský, Peter Stachura, Anna Laurinec Šmehilová a ďalší na registrované partnerstvá, ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť, legalizáciu drog, zmeny pohlavia a ďalšie hodnotové témy. A keďže sa predtým nepohybovali v konzervatívnych kruhoch, vznikajú otázky, či ich postoje nebudú iné ako postoje predsedníctva a či stranu neposunú doľava.

Preto možno povedať, že ak v PS badať snahy ešte viac sa priľnúť k radikálnej politickej agende, v KDH sa zdá, že tendencie sú skôr opačné.

Samozrejme, všetci poznáme argument o tom, že kresťanská či konzervatívna politika nemôže byť len o potratoch a dúhových témach. S tým každý súhlasí. Ale tu treba dodať aj to, že v prípade kresťanských a konzervatívnych strán by tieto otázky ani nemali byť vecou sporu alebo mlčania. Mali by byť v základnej DNA každého kandidáta, pričom strana by mala ponúknuť odpovede aj v ďalších oblastiach, ako sú školstvo, zdravotníctvo, verejné financie, sociálna oblasť a podobne.

To, či je to tak pri KDH, je dnes otázne. Túto otázku som položil Milanovi Majerskému na Bratislavských Hanusových dňoch. On vtedy tvrdil, že dá za každého kandidáta v týchto otázkach ruku do ohňa. Čas ukáže, či by sa predseda KDH nepopálil.