Ďakujem ti milá dcérka, aj všetkým nadprirodzeným silám, ktorým sú ľudia ochotní veriť, že som mohla uplynulý mesiac stráviť s tvojou rodinou v Anglicku, najmä však s mojimi vnúčatami. Pri čítaní rozprávok a pečení narodeninovej torty pre najstaršiu vnučku spolu s nezbednou oslávenkyňou, som (žiaľ, iba na chvíľu) výrazne omladla a zabudla na všetky svoje diagnózy. Tie malé človiečatá sú moje enzýmy šťastia. Pred istým časom som dlho nemohla predýchať tvoje rozhodnutie zostať po štúdiách v zahraničí, ale pomohlo mi, že som si vytvorila fikciu, ktorá sa postupne zmenila na moje presvedčenie. Keby si zostala bývať tu, ako sa hovorí cez ulicu, naše životy by sa síce nerozišli ale možno by časom nasiakli jedom všednosti. Možno. Keďže nás však delí toľko kilometrov, nielen súše ale aj vody, sme si omnoho vzácnejší.
Tiež ti ďakujem, že nezabúdaš na svojho otca. Napriek tomu, že kvalita vašich vzťahov je neraz odlišná od našich. Musím ti povedať, že tvoj otec na tento moment v našom rodinnom vzťahu veľmi dlho žiarlil. Robil, čo mohol, avšak nikdy - podľa jeho predstáv - nedobehol intenzitu našich vzájomných citov. Nešlo to. Rezignoval a bol z toho dosť otrávený. Musím ti povedať, že keď je chlap otrávený, je s ním doma občas na nevydržanie.
Pomohla mu napokon tiež relatívna fikcia. Povedal mi raz, po našom návrate z Albiónu, že ako matka mám – vo vzťahu k našim deťom - pred ním deväť mesiacov náskok, ktorý on nemá nikdy šancu dobehnúť. Snažila som mu to vyhovoriť ale v duchu som mu (zadúšajúc sa od smiechu) dala za pravdu. Na druhej strane som mu veľmi chcela vyhovieť a preto som si vymyslela inú bláznivú fikciu. Pred mnohými rokmi sme sa mali s manželom dohodnúť, že on porodí naše deti namiesto mňa... Sama cítiš v mojich slovách hlboký nezmysel. Asi podobný ako keby sme sa chceli dohodnúť, že slnko bude vychádzať na západe a naopak. Testom, a či nápravou spravodlivosti bol láskavý čas, ale najmä vnúčatá, ktoré náš problém, lepšie povedané skôr problém tvojho otca, vyriešili. Vnúčatá, nezaťažené životnými stereotypmi, spomínaný náskok vymazali a teraz ja občas žiarlim, že majú (pocitovo) lepší vzťah k svojmu starému otcovi ako ku mne.
Uvedomujem si veľmi dobre, že žiarlivosť nie je cesta... My obaja predsa tvoríme jeden celok. On má to, čo ja nemám, nikdy som nemala a nemôžem mať. A naopak. Vnúčatá to vidia a vedia najlepšie. Ženské vnímanie sveta a vecí súvisiacich je podľa prirodzených zákonov trochu iné. Ba niekedy úplne iné. Pred časom som videla jednu zaujímavú debatu, v ktorej vysoko uznávaný profesor chirurgie a prednosta poprednej pražskej kliniky dostal otázku, prečo nie je medzi chirurgami viac žien. (Priznám sa, že osobne nepoznám žiadnu.) V prvom momente bol prekvapený/zaskočený takouto otázkou. Po chvíľke uvažovania prišiel spontánne s možným vysvetlením. Ženy, teda my, sa v istých situáciách rozhodujeme inak. Presnejšie povedané viac váhame ako a či vôbec sa rozhodnúť. To neznamená, že muž si neuvedomuje, že sa môže rozhodnúť zle. Ale sa rozhodne. Bola som sama sebou prekvapená, že ma to neurazilo. Naopak, uráža ma, keď niekto za nevyhnutnú súčasť kvalifikačných kritérií považuje príslušnosť k rodu, rase, náboženstvu apod. Prečo som nikdy nezaregistrovala aby u kancelárky Merkelovej niekto zdôrazňoval tento aspekt? Vždy a dokonca aj vášnivo sa diskutovalo o jej politických rozhodnutiach a nie o tom ako sa usmieva, aké nosí kostýmy, kto je jej kaderníkom apod. Podobne aj jej britská kolegyňa Thatcherová sa do dejín politiky zapísala nie tým, že bola prvou ženou v tejto funkcii ale svojou politikou. S ktorou mnohí nesúhlasili a ktorú tiež ostrým spôsobom kritizovali. Obe dámy političky presadzovali dovnútra krajiny svoje politické vnímanie sveta a navonok záujmy svojho štátu, ktorému, zdôrazňujem, rozumeli.
Na našom Slovensku je to trochu inak. Odľahčene uvediem, že naša neveľká a krásna krajina sa dozaista zapíše do dejín demokratických parlamentov tým, že poslankyňa počas jedného (dokonca neúplného) mandátu privedie na svet dvoch potomkov. Ako žena, matka a stará mama tomu tlieskam. Každý nový život je úžasným a nenahraditeľným príspevkom pre slovenskú spoločnosť. Ako občianka mám však isté pochybnosti, či je to efektívny príspevok k zlepšovaniu správy vecí verejných, ako občas nazývame politiku.
Je veľmi zavádzajúce myslieť si, že ak sa osoba, či osôbka, v lepšom prípade osobnosť dostane do vysokej funkcie v štáte nie (len) kvôli svojim schopnostiam ale (najmä) kvôli príslušnosti k rodu, rase, náboženstvu – prispeje tým k riešeniu témy, ktorú prvoplánovo reprezentuje. Nemyslím si, že obe spomínané političky, napriek ich silnému zápisu do politických dejín dramaticky ovplyvnili postavenie žien v britskej, respektíve nemeckej spoločnosti. Úprimne si myslím, že im ani o to nešlo. Rovnako tak nič nenasvedčuje tomu, žeby, mnohým sympatický prezident Obama, napriek svojim dvom mandátom, vyriešil rasový problém v USA. V našich zemepisných šírkach skutočnosť, že vládny splnomocnenec pre Rómov je príslušníkom danej menšiny, neprispela signifikantne k riešeniu jej situácie. A podobne, ani konsolidované maďarské menšinové politické strany, prítomné v parlamente a často zúčastnené aj vo vláde, nepriniesli také riešenia, s ktorými by boli spokojné. I keď v ich prípade môže mať človek pochybnosť, či príslušníci maďarskej menšiny nemajú skôr tie isté problémy ako väčšinová spoločnosť – sociálne, zdravotníctvo, korupcia, infraštruktúra krajiny atď. Inými slovami nemajú so slovenskou spoločnosťou problémy etnického charakteru.
Moja stará mama hovorievala, že na svete bude vtedy dobre, keď každý bude robiť to, čomu dobre rozumie a v lepšom prípade bude za svoju kvalifikovanú prácu aj primerane odmenený. Môžu sa vyskytnúť výnimky, ktoré toto pravidlo len potvrdia. Pokiaľ sa však z výnimiek stane pravidlo, bude to začiatok konca prirodzeného usporiadania spoločnosti.