O žiarlivých otcoch a dvoch typoch žien v politike

Krása nášho sveta a života spočíva v jeho prirodzenej pestrosti. Aká banálna veta, ale aký nebanálny význam. Pani Mária Haasová po krátkej odmlke opäť napísala list svojej dcére. V korešpondencii vyjadruje obavy nad smerovaním našej krajiny, listy píše ich s nádejou, že môžu mať význam aj pre ďalších mladých ľudí.

Ďakujem ti milá dcérka, aj všetkým nadprirodzeným silám, ktorým sú ľudia ochotní veriť, že som mohla uplynulý mesiac stráviť s tvojou rodinou v Anglicku, najmä však s mojimi vnúčatami. Pri čítaní rozprávok a pečení narodeninovej torty pre najstaršiu vnučku spolu s nezbednou oslávenkyňou, som (žiaľ, iba na chvíľu) výrazne omladla a zabudla na všetky svoje diagnózy. Tie malé človiečatá sú moje enzýmy šťastia. Pred istým časom som dlho nemohla predýchať tvoje rozhodnutie zostať po štúdiách v zahraničí, ale pomohlo mi, že som si vytvorila fikciu, ktorá sa postupne zmenila na moje presvedčenie. Keby si zostala bývať tu, ako sa hovorí cez ulicu, naše životy by sa síce nerozišli ale možno by časom nasiakli jedom všednosti. Možno. Keďže nás však delí toľko kilometrov, nielen súše ale aj vody, sme si omnoho vzácnejší.

Tiež ti ďakujem, že nezabúdaš na svojho otca. Napriek tomu, že kvalita vašich vzťahov je neraz odlišná od našich. Musím ti povedať, že tvoj otec na tento moment v našom rodinnom vzťahu veľmi dlho žiarlil. Robil, čo mohol, avšak nikdy – podľa jeho predstáv – nedobehol intenzitu našich vzájomných citov. Nešlo to. Rezignoval a bol z toho dosť otrávený. Musím ti povedať, že keď je chlap otrávený, je s ním doma občas na nevydržanie.

Pomohla mu napokon tiež relatívna fikcia. Povedal mi raz, po našom návrate z Albiónu, že ako matka mám – vo vzťahu k našim deťom –  pred ním deväť mesiacov náskok, ktorý on nemá nikdy šancu dobehnúť. Snažila som mu to vyhovoriť ale v duchu som  mu (zadúšajúc sa od smiechu) dala za pravdu. Na druhej strane som mu veľmi chcela vyhovieť a preto som si vymyslela inú bláznivú fikciu. Pred mnohými rokmi sme sa mali s manželom dohodnúť, že on porodí naše deti namiesto mňa… Sama cítiš v mojich slovách hlboký nezmysel. Asi podobný ako keby sme sa chceli dohodnúť, že slnko bude vychádzať na západe a naopak. Testom, a či nápravou spravodlivosti bol láskavý čas, ale najmä vnúčatá, ktoré náš problém, lepšie povedané skôr problém tvojho otca, vyriešili. Vnúčatá, nezaťažené životnými stereotypmi, spomínaný náskok vymazali a teraz ja občas žiarlim, že majú (pocitovo) lepší vzťah k svojmu starému otcovi ako ku mne.