Všetci dúfame, že sedemnásobný držiteľ zeleného dresu z Le Tour, trojnásobný majster sveta, sedemnásobný majster Slovenska a víťaz monumentov Okolo Flámska či Paríž Roubaix ešte pre seba a pre širokú fanúšikovskú základňu „urve“ nejaký pekný výsledok a rozlúči sa s francúzskymi vinicami a alpskými vrcholmi dôstojne a bojovne.
V roku 2012 Peter „Tourminátor“ Sagan prevrátil môj zaužívaný, ale veľmi osobitý spôsob sledovania Tour de France.
Za vysokoškolských čias som ako lenivý študent zvykol dobiehať skúšky cez prázdniny. A keďže učiaci sa študent využíva každú možnosť, ako sa od procesu aspoň na chvíľu odpútať, jednou z najlepších možností bolo pustiť si v televízii „Le Tour“.
Súťaž podmanivo a zaujímavo 15 rokov až do roku 2011 komentovala česká moderátorská legenda Robert Bakalář. Okrem ohromnej schopnosti pútavo opísať technikálie cyklistického sveta a sypať z rukáva fakty bol zdrojom nesmrteľných „hlášok“.
Vtipné výroky z Tour de France typu: „První jezdec získal 300 eur a tri body, ti ostatní získali body taky, ale zůstali chudí,“ striedal s ľahkými trapasmi ako: „Máme tady Contadora, ten dneska určitě nevyhraje. A hele – už je v cíli s náskokem 34 sekund,“ počas horskej časovky na Giro d´Italia či ďalšími.
Lenže lenivý študent zvykol pri študovaní ležať na gauči a monotónny zvuk vrtuľníka letiaceho nad pelotónom v kombinácii s Bakalářovým uspávajúcim prejavom má zvláštnu moc privodiť driemoty – podobne ako zvuk monopostov F1.
Iba zázrakom som sa potom budil s literatúrou na hrudi či tvári, aby som rozospaným pohľadom ledva zaregistroval chaotický finiš a naozaj z pretekov nič nemal.
Po odkomentovaní Tour de France 2011 Robert Bakalář zomrel na následky rakovinového ochorenia.
Príchod Petra Sagana v roku 2012 do najvýznamnejších pretekov svetovej série toto všetko zmenil. Zrazu získal fanúšika, ktorý ho sledoval vždy, keď sa dalo, a spánok nahradilo aktívne fandenie, aj keď stále len za obrazovkou.
A stálo to za to, dynamická jazda a rastúca taktická vyspelosť mladého Petra Sagana bola pastvou pre oči. Nezabudnuteľné finiše po obrovskej porcii kilometrov, v ktorých s prehľadom porážal čistých šprintérov, či spektakulárne zjazdy z alpských alebo pyrenejských vrcholov, vyrážali dych.
Slávnymi sa stali špecifické Saganove víťazné gestá či jazda na zadnom kolese.
Dnes dúfame, že náš najslávnejší cyklista ešte niečo z toho predvedie a ja osobne sa teším aj na jeho návrat k horskej cyklistike, v ktorej Slovensko reprezentoval aj na olympijských hrách v Riu de Janeiro v roku 2016. Snáď budú prevládať jeho športové výsledky nad excesmi v osobnom živote. To mu prajem najviac zo všetkého.
Ale teším sa aj na prichádzajúcu nudu od budúceho roka. Posledná dekáda mi totiž spôsobila menší výpadok poobedňajších šlofíkov, ktoré mi potom chýbali.
Allez, Peter!