Jaroslav Daniška

School strike week 251. Today, I graduate from school, which means I’ll no longer be able to school strike for the climate. This is then the last school strike for me, so I guess I have to write something on this day.
Thread🧵 pic.twitter.com/KX8hHFDyNG

— Greta Thunberg (@GretaThunberg) June 9, 2023

Greta Thunbergová nepovedala nič, čo by sme bez nej nevedeli, alebo čo by nehovorili už iní. Napokon, bola dieťa, tínedžer. Nikto to od nej ani neočakával.

Zmysel bol od začiatku v niečom inom.

Práve preto, že bola dieťaťom, sa k nej bolo treba správať ako k dieťaťu, a nie ako k diskusnému či politickému oponentovi. Pretože to sa jednoducho nepatrí. S Gretou sa jednoducho nemalo diskutovať, nemalo sa jej protirečiť. Bola dieťa, k tomu ešte autistka. Inými slovami, nepatrilo sa jej protirečiť. A teda nepatrilo sa protirečiť ani tomu, čo hovorila o klíme a zelenej politike. A presne to bol cieľ, ktorému poslúžila.

Greta tomu verila, to netreba spochybňovať, ani to nijako ironizovať. Kritika nesmeruje priamo na ňu, veď bola dieťa a za deti nesie niekto zodpovednosť.

Väčší problém je v tých, ktorí ju cieľavedome využívali a urobili z nej svojho rečníka. Bol to nástroj silnej mediálnej manipulácie. Najlepšie to vidieť práve na tom, čo slečna Thunbergová dosiahla.

Keď sa do toho začítate, zistíte, o koľko viac ľudí si po jej medializácii začalo vyhľadávať kľúčové slová o klíme a podobne, koľko detí postupne nechodilo v piatok do školy a koľko politikov ju citovalo, koľko konferencií sa konalo..

Ale žiadna skutočná revolúcia sa neodohrala. A to ani v jej generácii.

Greta a jej rovesníci totiž neprišli s tým najpodstatnejším, s programom pre seba samých. Že by napríklad prestali používať mobily, pretože je to ekologická záťaž, že by si vypli alebo úplne odmontovali klimatizáciu, alebo prestali lietať po Európe, nakupovať globálne módne značky a balené nápoje, kupovať jedlo v McDonald´s či KFC, pretože to všetko je predsa ekologická záťaž. Nie, oni radšej kládli požiadavky na iných, na seba nie. Klimatizácia a mobily im veselo svietia ďalej.

Grete to nevyšlo ani s tou cestou na lodi cez oceán, vyhla sa síce lietadlu, ale ako ktosi vtedy spočítal „energetickú stopu“ jej jachty a cesty, bola to potemkiáda, ako keď slovenský prezident cestoval vlakom a prezidentská limuzína išla prázdna rovnakým smerom.

Keď sa to dobre vystrihne, je to možno mediálne úspešná kampaň, ľudia si vás všimnú, ale zmení to svet? Mediálne kampane majú mobilizovať, svet sa mení inak.

Skrat bol od začiatku aj v myšlienke piatkových štrajkov a vyhýbaniu sa škole. Škola verzus príroda je predsa nezmyselný konflikt, niečo, čo poškodzuje všetkých. Veď kam by sme došli, ak by učitelia povedali, že oni budú štrajkovať (a teda neučiť) povedzme v pondelok, lekári nebudú liečiť a operovať v utorok, vodiči verejnej dopravy odmietnu jazdiť v stredu a predavačky zavrú obchody vo štvrtok. Lebo klíma. Iste, ak by sme sa zhodli, že niečo ohrozuje všetkých, možno sa zhodnúť aj na tom, že treba priniesť obete. Ale nič z toho predsa obeťou nebolo. Nechodiť do školy nie je obeť. Presnejšie, obeťou je to dieťa. Je to princíp sebapoškodzovania.

Inými slovami, po celý čas tu išlo o politiku. A teda o moc.

Vyvolalo to niekoľko otvorene negatívnych dopadov.

Po prvé, všimnite si, že o ekológii a klíme nehovoria dnes v médiách najviac vedci, ale aktivisti a politici. Novinári neinformujú, ale mobilizujú a úspešne strašia. Počúvame napríklad, že topenie ľadovcov zvýši hladinu oceánov a zatopí niektoré časti územia a miest. Bjorn Lomborg v svojej knihe Falešný poplach (česky 2021) pritom tvrdí, že „úroveň morskej hladiny sa za celý čas (odkedy sa téme venuje, pozn. red.) takmer nezmenila“.

Veda stojí na polemike a faktoch, aj Lomborg si zaslúži poctivú polemiku, ale mediálna debata o zmene klímy stojí na niečom inom: na strachu a jeho neustálom vytváraní. Deti v západných krajinách sa boja, že ich vinou otepľovania čaká koniec sveta, „vy zomriete na starobu, my na zmenu klímy,“ počuť od nich, doba síce hovorí o kritickom myslení, ale podobne ako pri čínskom víruse, dúhovom aktivizme, aj tu sa pestuje najmä strach. A ten nevyhnutne prerastá do hnevu.

Aj toho bola Greta symbolom, spomeňte na jej prejav s refrénom „Ako sa opovažujete“.

Nie, opäť sa nebudeme navážať do dieťaťa. Nepatrí sa to. Len si kladieme otázku, čomu pomáha hnev. Ako súvisí s frustráciou, ako ten strach u slabších detí vedie k depresiám a tak ďalej.

O tom už hovoriť treba, pretože tento spôsob vedenia debaty vedie len k iracionálnym záverom.

Niektorí hovoria, že pre globálne otepľovanie nechcú a nebudú mať deti, iní podporujú zníženie globálnej populácie ešte invazívnejšími prostriedkami, a všetok ten aktivizmus je nevyhnutne spojený s televíznymi obrazovkami a médiami. Tie debatu ďalej radikalizujú zvoleným jazykom, nestačí global warming, strašnejší je global heat, nestačí hovoriť o zmene klímy, treba hovoriť o klimatickej kríze alebo radšej klimatickom zrútení (denník Guardian). Spomínaný Lomborg to trefne nazýva jazykom apokalypsy.

A potom príde niečo a všetko sa zrazu zmení.

Tak ako čínsky vírus prestal byť témou za jeden februárový deň po napadnutí Ukrajiny Ruskom, tak sa preformátovalo aj globálne otepľovanie. Zemný plyn je síce ekologickejší ako uhlie, ale keďže novým démonom je Rusko, tak je zastavenie ruského plynu a jeho nahradenie uhlím zrazu politicky legitímne. A podobných príkladov je viacero.

Tie piatkové školské štrajky Grety Thunbergovej priniesli viac škody ako úžitku. Je ale dobre, že Greta konečne doštudovala. Ešte lepšie by bolo, keby jej generácia pochopila, že vzdelanie by malo mladých ľudí na podobné politické manipulácie pripravovať, naučiť ich rozlišovať vedu od propagandy, argument od manipulácie, utópiu od reality. Nie ich takto ľahko zneužívať.

Neviem, aké doniesla domov vysvedčenie, ale za správanie si slečna Thunbergová jednotku rozhodne nezaslúži. Tých vymeškaných hodín bolo, skrátka, priveľa.