Druhá kariéra Adolfa Hitlera

A zase sa potom budú ticho klásť otázky, ako k tomu mohlo dôjsť a kde sa stala tá chyba a ako sa to mohlo Európanom prihodiť, že si pripravili takú pascu, z ktorej už azda nie je východisko. Medzi rôznymi výkladmi si tu dovolíme jeden trochu fantastický. Ale realistický.

Umožnil to Hitler. To on imunizoval normálne inštinkty a obranné mechanizmy, ktoré by sa u každého spoločenstva prejavili. Adolf Hitler je totiž najväčším spojencom a pomocníkom všetkých tých ľudí, ktorí doviedli aj takú krásnu krajinu, ako je Francúzsko, až tam, kde sme ju zase videli v minulých dňoch a kde ju zase uvidíme niekedy nabudúce.

Nie humanita, solidarita, ľudské práva a všetky tie veľké ideály, ku ktorým má určite zmysel sa hlásiť, ale on, potkaniar z Braunau, totiž umožnil, že všetci tí zástancovia a propagátori veľkej migrácie, veľkého sťahovania z juhu do Európy, otvorených hraníc a hesiel No borders!, mali a majú taký silný hlas. Oni by možno kričali aj bez neho, ale Hitler im dodal obrovskú silu a pôsobivosť. S jeho pomocou je možné prerevať aj tie najracionálnejšie námietky.

Vždy, keď sa niekto opováži ozvať, zasyčí sa na neho jeho menom alebo mu ho pripomenú. A slušný človek sa radšej stiahne a ďalej mlčí. Nechce mať predsa nič spoločné s tým odporným zjavom. Tak sa ďalej so smútkom a beznádejou pozerá, ako sa jeho krajina rýchlo mení, ale to už vlastne nie je ani jeho krajina a krajina jeho predkov, ako sa, naopak, on sám stáva cudzincom, ktorý nechodí do niektorých štvrtí, kam ešte pred generáciou ľudia bežne chodili. A ako radšej v niektoré dni nevychádza von a modlí sa, aby tie rabujúce hordy vynechali jeho štvrť. Ale radšej mlčí, lebo predsa to najhoršie, čo ho môže postretnúť, je, že o ňom niekto povie, že je rasista a že sa podobá Hitlerovi.

Desaťročie prebieha v západnej Európe (v tej najkrajšej, najkrehkejšej a najzraniteľnejšej časti sveta) to, čo sa síce nesmie nazývať „veľká výmena“, ale čo sa v skutočnosti deje. A už desaťročia sa na každý kritický hlas okamžite zasyčí najhorším možným obvinením našej doby, teda rasizmom, za ktorým sa objaví silueta Adolfa Hitlera. Každý, kto nie je úplne zaslepený, vidí deštruktívny vplyv masovej migrácie (tá prebieha desaťročia a skôr naberá na intenzite), ale ruka v ruke s ňou ide zosilňujúci sa ideologický tlak a prevýchovná masáž, ktorá má z mozgu vytlačiť pochybnosti a kritický rozum.

Čím viac sa dôsledky masovej migrácie vymykajú kontrole, tým viac sa stupňuje nátlak na povinnú slepotu, v ktorej má zmiznúť aj taká prirodzená vec, že ľudia majú rôznu farbu kože a že príslušnosť k nejakej kultúre sa nejako prejavuje, niekedy aj značne problematicky. Celé dejiny Európy sú v nejakej miere snahou národov udržať si svoju svojbytnosť, identitu, kultúru a územie – a celé dejiny to bola tá najpochopiteľnejšia a najsprávnejšia vec.

Hitlerov temný odkaz umožnil, aby sa ho ako obuška zmocnili ľudia, ktorí v skutočnosti svoju vlastnú kultúru nenávidia, a mlátili ním po hlave každého, kto im dovolí oponovať. Toto je víťazstvo „druhej kariéry“ Adolfa Hitlera, predĺženie jeho zločinov, ktoré nebožtík pácha na európskych národoch, ktorých život a obranu zaľahol svojím neblahým tieňom. Jeho prekliaty duch sa môže zo záhrobia chvieť radosťou nad skazou, ktorú v prevrátenej podobe jeho odkaz spôsobil a ďalej pôsobí.

Hitlerova obludná ideológia, ktorá bola za cenu obrovských obetí porazená, vyvstala znovu vo svojej inverznej podobe dogmatického antirasizmu, toho komunizmu 21. storočia. Dogmatický antirasizmus je totiž fantastická reinkarnácia hitlerizmu. Keď sa zase niekto uvedomelý na vás osopí za to, že si nemyslíte, že Európa robí v tej veci dobre, nezabudnite, komu sa ten človek môže poďakovať.