Fenomén Šarij: Ukrajinská opozícia voči všetkým
A majú za čo. Nešetrí nikoho z nich, ideologicky sa nevyhýba v zásade žiadnym témam. Jedni ho označujú za prokremeľského, prípadne proruského, druhí zase, že pracuje pre ukrajinskú kontrarozviedku (SBU). Na Ukrajine je na neho vydaných niekoľko zatykačov. Prvé ešte z obdobia vlády prezidenta Viktora Janukoviča, posledný bol vydaný počas vlády prezidenta Volodymyra Zelenského za vlastizradu.
Jeho život do núteného exilu je pomerne pestrý, v osobnej aj profesionálnej rovine. Od vyliečenej závislosti od hazardných hier cez prácu v rôznych médiách až po vedúceho investigatívneho oddelenia v redakcii portálu Obozrevateľ. Po reportážach o krytí obchodu s drogami Úradom boja proti nezákonnému obehu narkotík nastalo v jeho živote turbulentné obdobie. Prešiel si incidentom streľby v McDonald’s ako obvinený cez vyhrážky smrťou, streľbu na jeho auto až sa nakoniec stal v roku 2012 prvým ukrajinským novinárom, ktorý dostal politický azyl v Európskej únii. Odvtedy sa všetky vlády na Ukrajine usilujú o jeho vydanie. Doposiaľ neúspešne.
Za veľmi krátky čas nato prišli turbulentné roky pre celú Ukrajinu. V inkriminovanom období začína prostredníctvom svojich videoblogov komentovať dianie na Ukrajine a pokračuje aj vo svojej investigatívnej činnosti. Odhaľuje spoločensky závažné kauzy a poukazuje na nešváry postmajdanovskej Ukrajiny, čím si znepriatelil predovšetkým ultranacionalistov. No stihol sa posekať aj s takzvanou ruskou opozíciou a aj so samotným Alexejom Navaľným. Súdne spory viedol aj s bývalým advokátom Markom Fejginom, ktorý zastupoval napríklad skupinu Pussy Riot. Na základe rozhodnutia súdu sa Fejgin musel Šarijmu verejne ospravedlniť.
Ruskojazyčný Ukrajinec Šarij
Šarij sa charakterizuje ako pravoslávny ruskojazyčný Ukrajinec, ktorému záleží na svojej krajine. Ostro kritizoval udalosti na Majdane aj dianie po ňom. Odhaľoval, ako ich aj sám nazýva, nacistov, ktorí boli problémom Ukrajiny aj v minulosti a po ruskej invázii nikam nezmizli. Ako sám tvrdí, po 24. februári 2022 boli ešte naviac legitimizovaní, čo mieni predovšetkým ako kritiku Ruskej federácie a jedného z cieľov takzvanej špeciálnej vojenskej operácie.
Vystupoval proti násilnej ukrajinizácii celej Ukrajiny, pri ktorej sa kultúrnym modelom stala západná Ukrajina. Ako tvrdí Šarij vo svojich blogoch, nikto zo Západu nemôže určovať celej krajine, akým jazykom hovoriť, ako spievať hymnu, akých hrdinov oslavovať. Na otázku, prečo nerozpráva ukrajinským jazykom, hoci ho ovláda, s úsmevom odpovedá, že nechce. Stepana Banderu nazýva „obliudkom“, do slovenčiny preložiteľné ako bastard. Nesúhlasí s oficiálnou líniou posledných rokov, ktorá sa uberala smerom k potláčaniu osláv oslobodenia Ukrajiny sovietskou armádou, pri ktorom prišli o život aj mnohí Ukrajinci. Tento rozpor bol v novodobej histórii Ukrajiny vždy veľmi výrazný.
Nebolo ničím výnimočné, keď si pri oslavách konca vojny na východe krajiny obliekali sovietske uniformy, zatiaľ čo na západe zase išli veteráni v sprievode v uniformách SS. Faktom ostáva, že ikonu ukrajinských ultranacionalistov sa málokto verejne odvážil kritizovať. Jednoducho zo strachu z najrôznejších nacionalistických zoskupení. Veľmi názorne bolo vidieť polarizáciu ukrajinskej spoločnosti práve na oslavách 9. mája. Výnimočne napäté boli posledné roky pred vojnou, ktoré Šarij dokumentoval.
Často rezonuje otázka, ako môže mať Ukrajina problém s nacizmom, keď ultranacionalistické strany nezískali vo voľbách výrazný úspech. Šarij používa analógiu plného štadióna nevinných ľudí a niekoľkých šialených ozbrojencov, ktorí ich držia v strachu.
Férový vzťah: navzájom sa nenávidia
Po udalostiach na Majdane, ktoré jedni nazývajú revolúciou dôstojnosti a druhí zase nezákonným politickým prevratom, sa veľmi blízko k moci dostali ľudia pôsobiaci v ultranacionalistických organizáciách. Napríklad Andrej Bileckij, zakladateľ Azova a jeho prvý veliteľ, od roku 2014 poslanec ukrajinského parlamentu a neskôr s hodnosťou plukovníka na ministerstve vnútra (MVD). Dmytro Jaroš, zakladateľ Pravého sektoru, takisto poslanec parlamentu a nakrátko aj poradca náčelníka generálneho štábu Ukrajiny. Neskôr došlo k začleneniu takýchto viac-menej militantných skupín do oficiálnych zložiek krajiny.
Z Majdanu sa vytvorila mytológia, ktorá je chránená zákonom a nekritizuje sa. Antiteroristická operácia proti vlastným spoluobčanom na východe Ukrajiny zase vyprodukovala kastu veteránov nad zákonom. Každá nová politická sila, či Petro Porošenko, alebo Volodymyr Zelenskyj, musela mať podporu ultranacionalistov, inak nešlo len o reputáciu, ale aj o život. Museli ich mať na svojej strane. Šarij má s ultranacionalistami férový vzťah, navzájom sa nenávidia. Či už ide o problém jazyka, odkaz Banderu a nacistickej histórie Ukrajiny, ale aj udalosti na Majdane, situácie na východe krajiny alebo zametanie ich vyčíňania políciou pod koberec.
Pritom si vôbec netreba myslieť, že Šarij je separatista, ktorý sa nevie dočkať ruskej armády. Práve naopak. Odmieta teritoriálne zmeny na Ukrajine, Krym považuje za ukrajinský a nedávne udalosti za agresiu voči Ukrajine zo strany Ruskej federácie. S ultranacionalistami zdieľa len nesúhlas s dôsledkami, no v príčinách ich vzniku sa diametrálne rozchádzajú.
Strana Šarija, Sluha národa a vojna
Ako bloger si Šarij vybudoval úctyhodné publikum. Jeho youtubový kanál má 2,95 milióna odberateľov a viac ako osemtisíc videí, kanál na Telegrame už dávno presiahol milión. Má slušný dosah na ruskojazyčné publikum, čo je z teritoriálneho hľadiska celé bývalé územie Sovietskeho zväzu. Netreba zabúdať ani na ruskojazyčnú emigráciu. Aj vďaka tomu sa mu podarilo na Ukrajine vytvoriť rozsiahlu sieť spolupracovníkov a aktivistov. Preto v roku 2019 zaregistroval svoju politickú stranu, s ktorou sa zúčastnil vo voľbách v tom istom roku. Za brány parlamentu sa so ziskom 2,23 % hlasov síce nedostali, no vzhľadom na okolnosti to bol veľmi slušný výsledok. Omnoho lepšie Strana Šarija dopadla v komunálnych voľbách, kde obsadili niekoľko desiatok poslaneckých miest.
V roku 2019 bola ukrajinská spoločnosť už dlho znechutená z Porošenkovej vlády, ktorý krajinu nikam neposunul, zato ešte viac polarizoval. So Sluhom národa a Volodymyrom Zelenským, na Ukrajine aj v Rusku obľúbeným komikom, prišla spontánna nádej. Všetci od neho v prvom rade očakávali, tak ako aj sľuboval, že vyrieši situáciu na Donbase, problémy s korupciou a prinesie nový impulz v smerovaní a chode štátu.
Situácia medzi Šarijom a Zelenským sa však čím ďalej, tým viac vyhrocovala. V súčasnosti je Strana Šarija mimo zákon spolu s ďalšími desiatimi stranami. Ich voličskými základňami sú po rusky hovoriace regióny a predstavovali podľa Zelenského vlády riziko destabilizácie krajiny. Existencia Strany Šarija bola sprevádzaná represiami a nevyhla sa aj pouličnému násiliu. Jej aktivistov a členov často napádali nacionalisti. Napriek tomu sa Strana Šarija tešila narastajúcej popularite a reálne prestavovala hrozbu do ďalších volieb. Najskôr znemožnili samotnému Šarijmu kandidovať, a to napriek rozhodnutiu Ústavného súdu a potom zákonom o financovaní politických strán, kde novozvolený parlament zrušil výplaty politickým stranám podľa volebných výsledkov. Strana Šarija tak prišla o viac ako 400-tisíc eur.
Tak ako bol Anatolij Šarij v tvrdej opozícii voči Porošenkovi, veľmi rýchlo sa dostal do opozície aj voči Zelenskému. V oboch prípadoch to nabralo až osobnú rovinu. Ak nerátame Medveščuka, ktorý je ale na daný moment zdiskreditovaný a politicky mŕtvy, verejným nepriateľom číslo jeden s ukrajinským pasom je podľa oficiálnej Ukrajiny práve Šarij. Hoci politická perspektíva jeho strany sa takisto rovná nule. Avšak zostal hlasom, ktorý je počuť, a ukrajinské úrady na neho nemajú žiadne páky. Čo je hlavné, nepretavil sa do politika, zostal viac novinárom a nevytratila sa u neho autenticita.
Samozrejme, ukrajinské médiá pri každej zmienke o ňom si neodpustia prívlastok proruský bloger alebo proruský propagandista. Úsudok si musí každý urobiť sám. Oficiálna pozícia Ukrajiny je posledné roky taká, že čo nie je nekriticky proukrajinské, je a priori proruské a proputinovské. Každá kritika vládnucich elít na Ukrajine sa vníma ako ruská propaganda. Ako keby iné možnosti v uvažovaní ani neexistovali.
Vtrhnutie ruskej armády na Ukrajinu vo februári 2022 Šarij označil ako agresiu voči obyvateľom Ukrajiny, no jeho kritiku Zelenského vlády to nezmiernilo. Napriek verejným upozorneniam zo strany predstaviteľov USA o plánovanej invázii ani on, ako aj mnohí iní, neveril, že sa uskutoční. Takisto aj ukrajinskí čelní predstavitelia tesne pred ňou prichádzali s vyhláseniami, že žiadna invázia nebude, aby upokojili situáciu v krajine. Neskôr Šarij vyčítal Zelenskému, že obyvateľom Ukrajiny klamali, pretože vedeli niekoľko týždňov, že k invázii dôjde, a nedali ľuďom možnosť sa pripraviť. Pritom mnohí z nich podľa Šarija "upratali" svojich blízkych do bezpečia za hranice Ukrajiny.
Kritizuje Ruskú federáciu, no ako sám často prízvukuje, treba zostať aj v danej situácii človekom a svoje obvinenia adresuje výhradne predstaviteľom Kremľa, pričom neprenáša vinu na obyčajných ľudí. Vyhýba sa kolektívnej vine, považuje ju za nezmyselnú a kritizuje aj snahy v civilizovanom svete takéto princípy uplatňovať.
Výnimku tvoria len takzvaní ruskí turbopatrioti, ktorých intenzívne kritizuje za ich fanatické postoje. Najviac asi nevie Ruskej federácii odpustiť to, že aj po obsadení ukrajinských území, kde začali budovať svoju administratívu pod heslom "Svojich neopúšťame", nakoniec „svojich“ opustili bez boja po prvej ukrajinskej protiofenzíve a tí sa stali kolaborantami. Mnohí boli zabití alebo skončili vo väzení.
Veľmi často sa zameriava na kšeftárstvo a rodinkárstvo na oboch stranách. Mimo iných, napríklad na dcéru ministra obrany Šojgua s jej rozprávkovou kariérou a lukratívnymi štátnymi zákazkami. Neobišiel ani nešvár tejto vojny, a to takzvaných dobrovoľníkov, ktorí organizujú miliónové zbierky od obyčajných ľudí na pomoc armáde. Pritom veľká časť prostriedkov nenájde svojho adresáta. Medzi najväčších takýchto dobrovoľníkov patria podľa Šarija Serhij Prytula a Serhii Sternenko, ukrajinský krajne pravicový nacionalista, člen odeskej pobočky Pravého sektora.
Prvé dni vojny Šarij viedol takmer bez prestávky živé prenosy a snažil sa pomáhať ľuďom aspoň zdieľaním informácií ohľadom toho, čo sa vlastne deje. Neskôr pomáhal rodinám ukrajinských vojakov nájsť svojich manželov a synov v ruskom zajatí. Vďaka kontaktom aj na druhej strane našiel stovky ľudí, dokonca sa mu prostredníctvom svojich spolupracovníkov podarilo uskutočniť aj sériu interview. Medzi prvými priniesol autentické reportáže z Mariupola, krátko potom, ako sa skončili boje v Azovstale a ľudia sa odvážili vyjsť na ulicu.
Posledných niekoľko mesiacov bolo ťažiskovou témou dobývanie Bachmutu vojskami Vagnerovej súkromnej ozbrojenej spoločnosti a pripravovaná protiofenzíva. Mimo zákopov zase vzbudilo pozornosť podivné narábanie so zahraničnou pomocou, v hlavnej úlohe s ministrom obrany Oleksijom Reznikovom.
Šarij si v danom období všíma aj zmenu naratívu v západnej tlači. Tá od absolútnej absencie kritických pohľadov smerom k ukrajinskej politike na začiatku konfliktu začala v poslednom čase otvárať pre Ukrajinu nepríjemné témy. Politico rozobralo korupčné aféry Reznikova, Washington Post uverejnil rozhovor s legendárnym bojovým veliteľom Kupolom a jeho pesimistickým videním stavu armády v Bachmute. Nepríliš pozitívne vyznieva aj Správa o situácii ľudských práv na Ukrajine za rok 2022, ktorú vydalo OSN. V jej správe sa píše, že v období od augusta do konca roku bolo desiatky ľudí unesených, mučených, znásilnených či zabitých príslušníkmi silových zložiek za údajnú kolaboráciu prípadne diverziu. Ďalší reputačný úder s obdobnými závermi prišiel dokonca zo samého Ministerstva zahraničných vecí USA. Tí publikovali 2022 Country Report on Human Rights Practices: Ukraine.
Zaujímavý je vzťah Šarija k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ku ktorému v minulosti ako k štátnikovi prejavoval rešpekt. Nepoužíval osobné výpady typu Putin Chujlo alebo Putler, ako sme zvyknutí dlhé roky čítať z ukrajinských transparentov. Zmena nastala až nedávno, keď začal byť presvedčený, že prezident Ruskej federácie je mimo reality.
Dopomohol tomu do veľkej miery aj Jevgenij Prigožin a jeho kritika ruských elít. Šarij považoval vagnerovcov za vitálny element a veľmi efektívnu bojovú silu. Na rozdiel od ruskej oficiálnej armády. Pri vzbure Prigožina už videl za rohom koniec nezmyselnej vojny. Predčasne, aj keď niet sa čomu diviť. Veď predsa ako Ukrajinec si nemôže priať nič iné.
Vojna na Ukrajine sa dostala do slepej uličky. Pre obe strany. Ako hráči pokeru idúci all-in. Rusko začlenilo nové regióny ústavným zákonom do svojho územia a prehrať nemôže. Ruská ústava nepozná nič také ako vystúpenie hociktorého územia z federatívneho usporiadania. Slovami jedného plukovníka v zálohe, Putin dal na stôl celú krajinu. Ukrajina zase má jeden ofenzívny pokus a je si toho dobre vedomá.
Anatolij Šarij je bezpochyby kontroverzná osobnosť. Taká, ktorú si zaslúži každá krajina. Avšak jeho deklarované postoje k územnej celistvosti Ukrajiny vrátane Krymu a označenie krokov Ruskej federácie ako agresie mu dávajú dostatok kredibility. Sám je rodeným Ukrajincom. Hoci počas aktuálnej politickej konštelácie je jeho politický vplyv nulový, po rusky hovoriace publikum ho počúva. A Ukrajina, či chce, alebo nie, v súčasnosti je ešte po rusky hovoriacim publikom.